Prečo sú kohútie zápasy na Haiti viac než šport?
Na cestách nezvyknem riešiť morálne dilemy, samozrejme aj ja mám hranice, moje názory na slobodu, diktatúru, tyraniu poznáte, ale v kultúre je ťažko chcieť vnucovať moje, naše videnie sveta, veď od dávna ľudová múdrosť (dnešný svet zabúda na common sense, teda sedliacky rozum) hovorí, iný kraj, iný mrav. A tak Yvona presvedčím, že poďme sa mrknuť na kohútie zápasy. Prečo ho musím presviedčať? Lebo ich kontrolujú gangy.
Opäť v šume vetra skríkne, odložiť mobily! Keď minieme prvú skupinku ovesanú dlhými zbraňami, len spozornejem. Keď však o asi kilometer už stojíme a ja sa pozerám do hlavne, až vtedy pochopím tú jeho otázku, určite? Mútne, opité a aj zdrogované oči s prstom na kohútiku. Tu rozhoduje pohľad. Gesto. Mimika. Čokoľvek vybočí z „normálu“ typka, ktorý vás má v moci, sa môže skončiť fatálne. Dvihnuté ruky hore, sklopený zrak a Yvonova riava slov za pár sekúnd vyludia na tvárach typkov akýsi úškľabok a pustia nás ďalej. Na chvíľu mi preblesne hlavou, čo by, ak by nás nepustili… avšak momentálne čas plynie doslovne raketovo. Nemáte čas myslieť. A to je niekedy to oslobodzujúce a zároveň aj jediné východisko. Riešite vzniknutú situáciu v kadencii guľometu, áno presne toho, do ktorého hlavne sa tak často pozeráte…
Toto sa zopakuje ešte dva krát. Keď si myslíte, že si na to zvyknete, klamal by som. Nezvyknete. Ale na druhú stranu, už vás to vôbec nerozhodí. Vezmete to ako fakt. Ako doslovne súčasť bytia daného okamihu. Je to stále o počiatočnom adrenalíne, o rukách na srdci, akože gesto priateľstva, to funguje v Afrike, ale aj v Afganistane, keď dvihnete ruku na pozdrav a potom si ňou chytíte srdce…
Konečne sme v srdci opäť Cité Soleil, dokonca nedaleko, kde sme sa včera prechádzali, dnes sa to tu hemží typkami ovesanými zbraňami.
Vojdeme cez drevené dvere do akéhosi domu, kde je kruhová aréna. Zatiaľ prázdna. Len akýsi typek tam špinavou mokrou handrou utiera miesta na sedenie a zametá arénu. Špinu pod špinavý koberec… vojenské, čo je mokré, to je čisté a čo nevidno, platí aj tu.
Športom číslo jedna je síce futbal, ale kohútie zápasy sú považované za tradíciu, doslova životný štýl, spoločenské podujatie a dnes často krát aj jediné miesto, kam sa chodí zabudnúť na to, čo sa deje za múrom.
Trvá to skoro dve hodiny, kým sa aréna zaplní. Je tam asi 50 ľudí a asi 10 z nich má svojich šampiónov. Ďalšie dlhé minúty trvá to „dotahovanie“, ktorý kohút s koho kohútom bude bojovať. Je zaujímavé pozorovať to, lebo už som nadobudol pocit, že nože a pištole spoza opaskov nahradia kohúty v rukách a začne sa „iný boj“. Ale je to len súčasť tohto predstavenia. Keď sa dohodnú, ktorí šampióni začnú bojovať, začne príprava kohútov. Doslovne ich oleju vodou, to zabezpečí, že pri zápase si nevytrhajú perá tak rýchlo, skrátia im perá na krídlach, nožom zaostria ostrohy. A potom sa začína boj nie len v aréne, ale aj okolo nej. Poniektorí chodia k majiteľovi arény na malého „frťana“, to ešte dvíha adrenalín.
Prečo sa jazda domov po zotmení zmenila na jazdu o prežitie?
Keďže sme ale strávili 2,5 hodiny čakaním na zápas a nechápal som, prečo Yvon hovorí, že musíme vyraziť po tretej smer hotel. Mrknem na hodinky a je tesne po štvrtej. Stretne sa mi pohľad s Yvonovým a o chvíľku sedíme na motorkách. Keď opúšťame Cité Soleil, už si nás „pištolníci“ nevšímajú.
Kým doteraz som naše presuny definoval ako jazdy smrti, toto sa stalo doslovne jazdou o prežitie. Prečo? Yvon mal zjavne info, že sa rozhoria boje. A doslovne sa rozhoreli. Na bočných uliciach, do pár metrovej výšky zablokovaných barikádami z áut, zhoreného všetkého možného, sa začínajú zbiehať ľudia. Ostala prejazdná iba jediná ulica. Predierame sa davmi áut, motoriek, ľudí naháňajúcich sa niekam skryť. Až teraz chápem, že keď sa povie, že o štvrtej poobede máš sedieť v hoteli, prečo.
Keď sa nám doslovne v sekunde dvanástej podarí doraziť do hotela, sadnúť si v reštike konečne k jedlu, spoza múrov sa začína ozývať „ohňostroj“. To však nie je ohňostroj zábavy, ale ohlušujúce výstrely, ktoré sa ozývajú z každej strany. Zažil som podobné už pár krát, v Líbyi, keď ostreľovali Tripoli, bombové útoky v somálskom Mogadishu, pár desiatok metrov pred nami odstrelené auto v Čade, a tak sa ma nezmocní nejaký pocit strachu, skôr údiv ako tenká čiara, či len múrik, nás delí od teroru, ktorý sa odohráva len pár metrov od nás.
