Napätie medzi Iránom, Spojenými štátmi a Izraelom nevzniklo zo dňa na deň. Je výsledkom viac než štyroch desaťročí ideologického konfliktu, geopolitického súperenia a vzájomnej nedôvery, ktorá sa začala v roku 1979. Práve islamská revolúcia zmenila Irán z kľúčového spojenca Washingtonu na jeho jedného z najtvrdších protivníkov na Blízkom východe.
Pred revolúciou bol Irán pilierom americkej stratégie v regióne. Šáh Mohammad Rezá Pahlaví bol síce autoritatívny vládca, no zároveň garant prozápadnej orientácie krajiny. Pád monarchie a návrat ajatolláha Rúholláha Chomejního znamenali zásadnú zmenu. Islamská republika sa od začiatku definovala aj ako opozícia voči „americkému imperializmu“ a neskôr aj voči existencii štátu Izrael. Rukojemnícka kríza na americkej ambasáde symbolicky uzavrela éru spojenectva.
Rukojemnícka dráma v Teheráne sa začala 4. novembra 1979, keď skupina iránskych študentov obsadila americkú ambasádu v centre mesta. Útočníci tvrdili, že reagujú na rozhodnutie USA prijať zosadeného šáha na liečenie, čo vnímali ako dôkaz pokračujúceho amerického zasahovania do iránskych záležitostí. Počas útoku zajali 66 diplomatov a zamestnancov ambasády, z ktorých časť neskôr prepustili, no 52 Američanov zostalo v zajatí. Nový revolučný režim ajatolláha Chomejního krízu podporil a využil ju na upevnenie moci doma. Spojené štáty reagovali zmrazením iránskych aktív a prerušili diplomatické vzťahy s Teheránom. Pokus o záchrannú operáciu v apríli 1980 skončil fiaskom po havárii amerických vrtuľníkov v iránskej púšti. Rukojemníci strávili v zajatí celkovo 444 dní, často v izolácii a pod psychickým tlakom. Kríza výrazne oslabila postavenie prezidenta Jimmyho Cartera a ovplyvnila americké prezidentské voľby v roku 1980. Rukojemníci boli prepustení 20. januára 1981, v deň inaugurácie Ronalda Reagana. Táto udalosť definitívne spečatila nepriateľské vzťahy medzi USA a Islamskou republikou Irán, ktoré pretrvávajú dodnes.
Vojna medzi Iránom a Irakom v rokoch 1980 – 1988 tento antagonizmus ešte prehĺbila. Spojené štáty v nej podporovali Saddáma Husajna, čo Teherán vnímal ako dôkaz, že Washington je pripravený podporiť akýkoľvek režim, pokiaľ to vyhovuje jeho strategickým záujmom. Z tohto obdobia sa zrodila iránska bezpečnostná doktrína, ktorá stojí na presvedčení, že konflikt je lepšie presúvať mimo vlastného územia, než čakať, kým príde domov.
Zásadný zlom nastal po roku 2001. Po útokoch z 11. septembra Spojené štáty napadli Afganistan a o dva roky neskôr Irak. Irán sa ocitol medzi dvoma krajinami s prítomnosťou americkej armády. Na západe Irak, na východe Afganistan. Administratíva Georgea W. Busha zároveň zaradila Irán do „osi zla“. V Teheráne to vyvolalo presvedčenie, že je len otázkou času, kedy sa cieľom stane aj samotná Islamská republika. Pocit strategického obkľúčenia posilnil tvrdú líniu bezpečnostných štruktúr a urýchlil budovanie siete spojencov a spriaznených ozbrojených skupín v regióne.
Irán začal systematicky podporovať Hizballáh v Libanone, šiitské milície v Iraku, režim Bašára al-Asada v Sýrii či húsíovské hnutie v Jemene, Hamas v Gaze. Z pohľadu Teheránu ide o obranný pás, ktorý má odradiť Izrael a Spojené štáty od útoku. Z pohľadu jeho protivníkov ide o destabilizačnú politiku a export revolúcie. Odchod amerických jednotiek z Iraku a najmä chaotický odchod z Afganistanu v roku 2021 Irán interpretuje ako potvrdenie správnosti tejto stratégie. V oficiálnom diskurze sa objavuje naratív, že trpezlivý odpor a regionálne spojenectvá prispeli k „vyhnaniu“ USA z oblasti. Nejde o klasické vojenské víťazstvo, ale o politicko-symbolické posilnenie vlastnej pozície.
Táto politika však má aj svoju domácu cenu. Irán čelí dlhodobým sankciám, vysokej inflácii, oslabenej mene a nespokojnosti časti populácie. Mnohí Iránci otvorene hovoria o tom, že peniaze smerujú do zahraničných konfliktov namiesto riešenia sociálnych problémov doma. V uliciach zaznieva otázka, prečo krajina investuje do bojov v Libanone, Sýrii, v Jemene alebo Hamasu v Gaze, keď vlastné obyvateľstvo zápasí s rastúcimi cenami a neistotou. Objavuje sa aj hlbšia reflexia: ak Irán kritizuje Spojené štáty za zasahovanie do cudzích krajín, zvrhávanie režimov a vyzbrojovanie spriaznených skupín, v čom sa potom jeho politika líši? Režim hovorí o obrane a podpore utláčaných, kritici vidia rovnakú mocenskú logiku, akú Teherán sám odsudzuje.
Do tejto situácie prichádza zásadný moment. Chameneí vo veku 86 rokov zomrel a v exile aj v časti verejnosti sa objavili monarchistické vlajky a nádej na príchod lepších čias. Realita však bude podstatne zložitejšia. Smrť vodcu nie je automatickou porážkou štátu. Iránsky politický systém je prepojený cez duchovenské inštitúcie, bezpečnostný aparát a Revolučné gardy. Otázka nástupníctva sa riešila už roky a hoci odpoveď nikdy nebola jednoznačná, je pravdepodobné, že existuje viacero pripravených scenárov. Spomína sa napríklad jeho syn Modžtaba Chameneí, hoci dynastický prístup má v krajine odporcov. Objavujú sa aj mená ďalších duchovných osobností vrátane potomkov zakladateľa republiky.
Irán je oficiálne Islamská republika, no jeho politický systém je kombináciou republiky a teokracie – teda vlády náboženskej autority. Navonok pôsobí ako štát s voľbami a prezidentom, v skutočnosti však rozhodujúcu moc drží v rukách duchovný vodca.Najvyššou autoritou v krajine je Najvyšší vodca, titulovaný ako ajatolláh. Nevolia ho priamo občania. Iránci síce chodia k urnám, ale volia Zbor expertov – 88 duchovných, ktorí majú právo vybrať a teoreticky aj odvolať Najvyššieho vodcu. Ani tento proces však nie je úplne otvorený, pretože kandidátov do Zboru expertov musí najprv schváliť Rada strážcov, orgán úzko prepojený s režimom. Systém je tak nastavený tak, aby sa doň dostali iba ideologicky prijateľní kandidáti. Od roku 1989 je Najvyšším vodcom ajatolláh Alí Chameneí.Práve Najvyšší vodca má v skutočnosti najväčšiu moc. Kontroluje ozbrojené sily vrátane Revolučných gárd, bezpečnostné zložky, štátne médiá aj súdnictvo. Má rozhodujúci vplyv na zahraničnú politiku, bezpečnostné otázky a jadrový program. Menuje kľúčových predstaviteľov systému a významne ovplyvňuje zloženie Rady strážcov, ktorá následne dohliada na celý politický proces.Prezident Iránu je síce volený priamo občanmi na štyri roky, no jeho právomoci sú obmedzené. Riadi vládu a ekonomiku, zastupuje krajinu navonok a má určitý manévrovací priestor v hospodárskej politike. Nemôže však konať proti línii Najvyššieho vodcu. Navyše aj kandidátov na prezidenta musí vopred schváliť Rada strážcov, čo znamená, že do volieb sa dostanú len tí, ktorí sú z pohľadu režimu prijateľní.Iránsky systém je teda kombináciou volieb a prísnej náboženskej kontroly. Občania volia, existuje parlament aj prezident, no nad všetkým stojí duchovná autorita, ktorá má posledné slovo. Formálne ide o republiku, reálne však o teokratický štát, v ktorom politická moc vychádza z náboženského princípu a konečné rozhodnutia sú v rukách Najvyššieho vodcu.
Jedna vec je zvoliť nového najvyššieho vodcu, druhá je smerovanie krajiny. Irán môže prejsť obdobím konsolidácie a návratu k rokovaniam, pričom by sa režim zachoval, možno s pragmatickejšou či mierne liberálnejšou tvárou. Rovnako je možné, že moc sa ešte viac presunie do rúk Revolučných gárd a vznikne tvrdší, bezpečnostne orientovaný model riadenia štátu. Nemožno vylúčiť ani scenár vnútorného rozkladu. Irán je mnohonárodnostná a nábožensky pestrá krajina a oslabenie centra by mohlo viesť k regionálnym napätiam či pokusom o väčšiu autonómiu, napríklad v Balúčistane. Časť diaspóry sníva o návrate dynastie Pahlaví, no v samotnom Iráne je spomienka na represívne praktiky monarchie stále živá. A predstava rýchleho vzniku stabilnej demokracie, hoci príťažlivá, naráža na skúsenosti z Iraku či Líbye, kde vonkajší zásah priniesol skôr chaos než funkčný politický systém.
Irán sa dnes napriek silnej rétorike nachádza v hlbokej existenčnej kríze. Tá neohrozuje len jeho vojenské kapacity, ale aj politické usporiadanie a elity. Nezačala sa pred pár dňami; eskaluje už roky a súčasnosť môže predstavovať jej vrchol. Jedným z nástrojov, ktoré Teherán využíva, je regionalizácia konfliktu – útoky na susedné štáty hostiace americké základne či hrozba uzavretia Hormuzského prielivu. Logika je jasná: ak príde vojna, jej cenu nemá niesť iba Irán, ale celý región. Strata najvyššieho vedenia preto nemusí znamenať koniec útokov ani koniec konfrontácie.
Hormuzský prieliv je úzky námorný priechod medzi Ománom a Iránom, ktorý spája Perzský záliv s Ománskym zálivom a otvoreným Indickým oceánom. V najužšom mieste má približne 33 kilometrov, pričom lodné trasy sú ešte užšie, čo z neho robí jeden z najcitlivejších bodov svetovej dopravy.
Jeho význam je predovšetkým energetický. Cez Hormuzský prieliv prechádza približne pätina svetového obchodu s ropou a významná časť exportu skvapalneného zemného plynu, najmä z Kataru. Ropa z krajín ako Saudská Arábia, Irak, Kuvajt, Spojené arabské emiráty či samotný Irán musí týmto prielivom prejsť, ak smeruje na globálne trhy. Akékoľvek narušenie plavby by malo okamžitý dopad na ceny energií a globálnu ekonomiku.
Prieliv „nevlastní“ jedna krajina. Jeho severné pobrežie patrí Iránu, južné pobrežie Ománu (konkrétne ománskej enkláve Musandam). Podľa medzinárodného práva ide o medzinárodný prieliv, cez ktorý majú lode právo na tzv. tranzitný prechod. To znamená, že aj keď pobrežné vody patria Iránu a Ománu, nemôžu svojvoľne zastaviť medzinárodnú lodnú dopravu.
Irán však opakovane naznačil, že v prípade vojenského konfliktu by mohol prieliv zablokovať – napríklad mínovaním alebo útokmi na tankery. Keďže jeho pobrežie kontroluje severnú stranu a disponuje námornými a raketovými kapacitami v oblasti, má schopnosť plavbu výrazne narušiť, aj keď úplné a dlhodobé uzavretie by bolo vojensky aj politicky veľmi náročné.
Práve preto je Hormuzský prieliv jedným z najstrategickejších miest planéty: ide o úzke hrdlo, ktorým prúdi energia pre veľkú časť sveta. Každé napätie medzi Iránom a USA alebo ich spojencami automaticky vyvoláva obavy z jeho možnej blokády – a tým aj z globálnej energetickej krízy.
Spolu s Chameneím boli zabití aj viacerí vysokopostavení predstavitelia bezpečnostného aparátu – Ali Šamchání, generál Abdolrahím Músáví, Azíz Násirzáde či Mohammad Pákpúr. Napriek tomu sa v krajine konali masové tryzny, na ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí. Iránsky režim má svojich odporcov, ale aj pevnú základňu podporovateľov.
Nepriateľstvo medzi Iránom, USA a Izraelom tak nie je len otázkou ideológie, ale aj bezpečnostnej logiky a mocenského kalkulu. Každá zo strán koná v mene vlastnej ochrany. Problém spočíva v tom, že tieto logiky sa navzájom vylučujú. A práve preto je budúcnosť Iránu otázkou, ktorá ďaleko presahuje jeho hranice.
Režim nemá len množstvo domácich nepriateľov, ale aj veľké množstvo podporovateľov. Nedá sa teda povedať, že by si všetci želali zvrhnutie súčasného vládcu. Ak by som to mal zjednodušiť, mestská inteligencia túži po zmene režimu, no nemá jasno v tom, aká alternatíva by ho mala nahradiť. Vidiecke obyvateľstvo naopak vo veľkej miere podporuje súčasné usporiadanie.
