Ak sa povie Uganda, väčšina cestovateľov si ihneď predstaví gorily. Tieto majestátne zvieratá, ktoré žijú v hmlistých pralesoch Bwindi či Mgahinga, sú ikonou ochrany prírody a jedným z najväčších lákadiel Afriky. A niet sa čo čudovať – ešte pred niekoľkými desaťročiami to s nimi nevyzeralo dobre.
V 80. rokoch sa odhadovalo, že horských goríl žije už len niečo vyše 250 jedincov. Bola to kritická hranica, pri ktorej vedci hovorili o hrozbe vyhynutia. Vďaka masívnym ochranárskym programom, turistickým permitom a medzinárodnému tlaku sa čísla pomaly začali zvyšovať. Dnes sa odhaduje, že horských goríl je už okolo tisíc a Uganda je jednou z mála krajín, kde ich populácia rastie. Toto je obrovský úspech – a áno, patrí medzi najväčšie ochranárske príbehy súčasnosti.
Lenže každá minca má dve strany.
Pygmejovia vyhnaní z lesa
Keď Uganda vytvárala rezervácie, myslela na gorily, nie na ľudí. Najmä Batwa Pygmejovia, ktorí v lesoch žili stáročia, boli zrazu označení za „hrozbu“. V oficiálnej rétorike sa tvrdilo, že prales treba ochrániť, lebo sú lovci. Realita je však iná – Pygmejovia nikdy nelovili gorily. Ich život bol spojený so zberom rastlín, medu a lovom len na drobnú zver.
Napriek tomu boli zo svojich domovov vysídlení. Štát deklaroval, že im poskytol nové osady a pôdu, ale ak sa človek pozrie, ako dnes žijú, vidí biedu, chudobu a sociálne vylúčenie.
Pre ľudí rodiny Batwa bol les všetkým – domovom, zdrojom potravy, miestom, kde nachádzali identitu a kde sa ústne odovzdávali príbehy predkov. V novej realite, na okraji dedín, kde sú odkázaní na pestovanie plodín alebo príležitostné práce, sa necítia doma. Často hovoria, že sú „ako ryby vytiahnuté z vody“.
Ich situáciu komplikuje aj postoj väčšinovej spoločnosti. Mnohí Ugandčania na nich hľadia zhora, považujú ich za zaostalých a nedávajú im rovnaké šance pri vzdelaní či práci. Vznikol paradox: Komunita, ktorá nikdy gorilám neublížila, stratila všetko v mene ich ochrany.
Príbeh rodiny Batwa
Počas mojej cesty som strávil čas s rodinou Batwa, ktorá žije neďaleko Bwindi. Starší muž menom Kato mi ukázal svoju malú chatrč a pozemok, kde sa snaží vypestovať kukuricu a maniok. Ich pôvodný lesný dom bol zničený pred vyše 20 rokmi, keď vznikla rezervácia.
Kato mi povedal: „V lese sme mali všetko. Vedeli sme, kde sú liečivé byliny, kde si môžeme sadnúť a rozprávať príbehy. Teraz sme tu a svet okolo nás sa nezastaví.“
Deti sa hrajú medzi panelovými domami a rušnými cestami, každý turista smeruje do luxusnej lodge pre záujemcov o gorily za stovky dolárov. „Vidíte tých ľudí? Všetko majú na dosah, ale my sme stále na okraji,“ dodáva Kato smutne. Tento kontrast – pár kilometrov od turistických chodníkov, kde sa účtujú stovky dolárov za hodinu – ukazuje, ako veľmi systém zlyháva v spravodlivom rozdelení výnosov.
Turizmus za 800 dolárov na hodinu
Ak chcete vidieť gorily, pripravte si objemnú peňaženku. Permity (v Ugande stoja 800 USD na osobu a oprávňujú vás na jednu hodinu sledovania goríl. Štát hovorí, že čas je limitovaný, aby sa minimalizoval stres zvierat, čo dáva logiku. Zároveň sa deklaruje, že 10 % z každej sumy ide priamo komunitám, ktoré žijú v okolí národných parkov.
Na papieri to znie krásne. V praxi však tieto peniaze k ľuďom často neprichádzajú. Komunity dostávajú len zlomky toho, čo im bolo sľúbené a mnohé z nich sa stále cítia na okraji, zatiaľ čo Uganda zarobí ročne milióny dolárov na gorilom turizme.
Marketing, ktorý hrá na city
Systém má ešte jeden trik – apeluje na turistov. Všade čítate, že časť vášho permitu pomáha miestnym, že návštevou goríl zachraňujete nielen prírodu, ale aj komunity. A my, Európania, ktorí máme prirodzenú potrebu pomáhať, tomu ľahko podľahneme. Veď kto by nechcel urobiť niečo dobré?
Problém je v tom, že časť povinností štátu sa prehadzuje na turistov. Namiesto toho, aby Uganda férovo prerozdeľovala miliardy, ktoré získava z turizmu a zahraničnej pomoci, stavia sa do pozície „Pozrite sa, my chránime gorily, ale potrebujeme, aby ste vy pomohli našim ľuďom“. To je marketing, ktorý funguje, ale zároveň zakrýva realitu.
Prečo to píšem?
Nejde mi o to, aby ľudia prestali chodiť do Ugandy alebo odmietali vidieť gorily. Práve naopak – rozumiem tomu nadšeniu a aj ja som chcel zažiť ten pocit, keď stojíte pár metrov od horskej gorily a ona sa na vás pozrie. To je moment, na ktorý sa nezabúda.
Ale zároveň by sme mali byť ostražitejší. Nesmieme bez otázok prijímať všetko, čo sa nám predkladá ako dobročinné. Ak už zaplatíme 800 dolárov, mali by sme sa zaujímať, kam tieto peniaze idú. Mali by sme sa pýtať, prečo vysídlení Batwovia stále žijú v biede, hoci podľa oficiálnych čísel majú z turizmu profitovať.
Pomáhať je správne. Ale pomáhať slepo a bez kontroly znamená podporovať systém, ktorý možno nie je až taký spravodlivý, ako sa tvári.
