Určite to poznáte zo svojich ciest. Navštívite nejakú oblasť a niekto vám povie „To už nie je také, ako bývalo“ alebo „Civilizácia postúpila už aj až tam.“ Aj mňa tieto povzdychy rozčuľujú a úprimne tomu nerozumiem – až na pár prípadov, ktoré tu nebudem spomínať. Niektoré veci už nezažijeme, lebo sme nezodpovední vám túto otázku možno zodpovie
Prečo by mala byť krajina či oblasť zakonzervovaná?
Dlho som sprevádzal Tibetom a mnoho ľudí bolo sklamaných, že nevideli presne rovnaké scény ako vo filme Sedem rokov v Tibete. Dokonca sa niekto posťažoval, prečo si Tibeťania kazia kultúru novými cestami a modernými budovami. Neviem, prečo si niekedy myslíme, že len preto, že sme turisti a chceme mať tie najautentickejšie zážitky, by sa mala nejaká kultúra zakonzervovať a ostať tak, ako by sme chceli.
Ľudia vychádzali z chrámov a sťažovali sa, že mladí mnísi sa hrajú s mobilmi a sú na sociálnych sieťach. Na jednej strane nadávame na hnusnú západnú kultúru, ale hneď utekáme na tie sociálne siete, aby sme to oznámili svetu a posťažovali sa. Sami sme závislí od sociálnych sietí, ale na druhej strane to mnohým krajinám v duchu zakazujeme a hovoríme, že je to zlé. Niekedy mám pocit, že si z iných kultúr chceme vyrobiť ľudské ZOO pre naše instagramové účty, aby sme sa pochválili.
Raz som zažil jednu francúzsku skupinu, ktorá bola sklamaná, že nevidí klasickú slovenskú dedinu. V ich predstavách sme v klasickej slovenskej dedine fúkali do fujary, chodili v krpcoch a pili žinčicu. Že sa pri tej naivnej predstave smejete a ťukáte si na čelo? A prečo by sa nemal rovnako cítiť nejaký Tibeťan alebo Thajčan v pralese, že toto od neho chceme, lebo my sme mali predstavu?
A viete, čo ma najviac hnevá a čo si spôsobujeme my sami?
Niektoré veci už nezažijeme, lebo sme hlúpi
Zostanem pri Tibete. Keď som túto oblasť prvýkrát navštívil pred 15 rokmi, tak som mohol ísť hocikedy na budhistickú modlitbu. Nie, nie som budhista, ale bol som rád, keď som sa ráno v prítmí kláštorných múrov pri sviečkach z jačieho masla mohol započúvať do odriekaní tibetských mantier. Sedel som tam, počúval a tisol sa v kúte najposvätnejšieho tibetského chrámu, kde ma obkolesovali staré nástenné maľby z 15. storočia. Na konci som si s mníchmi podal ruku, dal si ich národné jedlo campu a porozprávali sme sa o všetkom možnom. Dnes to už nezažijeme. Nedá sa. Prečo?
Ľudia začali tajne fotiť tento pre nich posvätný rituál. Napriek všetkým zákazom si mysleli, že keď si to odfotia, nikomu tým neublížia. Keby si to povedal jeden človek – ale začali to robiť davy! Neboli to len Francúzi, Angličania, Rusi či Američania, ale aj Slováci. Nie, neboli to len turisti cez cestované kancelárie, ale aj nezávislí cestovatelia, ktorí boli závislí od svojej nezávislosti. Prosto väčšina ľudí bez rozdielu si myslela, že jeden záber nikomu neublíži. Ublížil – a to tak, že dnes už nikoho na tieto rituály nepustia. Neveria už našim sľubom, neveria, že sa niekedy napravíme. Napriek tomu, že my tu frfleme, že daná kultúra stráca niečo pôvodné, sami si to vlastne odháňame.
Koľkokrát som počul, ako si to chceme zadokumentovať, ukázať našim blízkym… Musíme to však robiť takto? Nestačia nám naše slová? Veď naši predkovia nemali vždy fotoaparát a vedeli to slovne priblížiť. Vážne si myslíme, že naše zábery sú také úžasné, že svet bez nich nevydrží? Koľko minút po návrate domov venujeme tej fotke? Minútu či dve?
Svet sa mení. Tak ako hippisák, ktorý prešiel po známej hippie road z Istanbulu do Káthmandu v 70. rokoch, ale dnes tie mestá nemajú takú atmosféru, tak aj dnešný cestovateľ bude trpieť nostalgiou za svojím časom. V čom sme však iní a nenapraviteľní? Porušujeme nepísané pravidlá a vďaka tomu strácame kontakt s pôvodnou kultúrou. Prichádzajú zákazy a nariadenia, ktoré nás automaticky vyrušujú.
Tento fenomén si všímam všade vo svete. Od Namíbie, kde ľudia tajne fotia krásne dievčatá Himbi, lebo chodia hore bez, až po spomínaný Tibet, kde vy už nezažijete tú krásnu modlitbu pri sviečkach. Je vám to ľúto? Aj mne. Preto pri najbližšej ceste nefoťme veci, ktoré nemáme fotiť a nenarušujme krehkú rovnováhu medzi jednotlivými kultúrami, lebo nakoniec sa mnoho vecí pred nami uzavrie.
Máte otázky na článok „Niektoré veci už nezažijeme, lebo sme nezodpovední“? Dajte do komentu
