Do Chabarovsku sme prišli viac-menej načas. Vlak mal meškanie 28 minút, ale keď vezmete do úvahy, že ste podnikli takmer 56-hodinovú cestu, vlastne sa nemáte prečo hnevať. Jediné, čo nás a takisto aj Rusov mierne prekvapilo, bol fakt, že reštauračný vozeň im zamrzol tak, že sa nedalo podávať takmer žiadne jedlo. Zamrzli im trúbky, nešla elektrina a kuchyňa bola paralyzovaná. Vlastne sa mi to stalo prvýkrát, že niečo nefungovalo a mali sme meškanie. Túto cestu som prešiel osemkrát. Nikdy predtým nič nemeškalo a nič nezamrzlo.
Cesta nám však všetkým ubehla veľmi dobre, Zlatka dočítala knihu a chalani dopozerali všetky tie filmy, ktoré mali v tablete. Keď som sa ich pýtal, či tá cesta nebola únavná, viac-menej všetci povedali, že si konečne oddýchli. Napriek tomu sme boli radi, že sme prišli do Chabarovsku, ktorý je ešte východnejšie ako mesto Vladivostok. Naša predposledná zástavka na tejto epickej ceste.
Po nocľahu v hoteli sme sa vybrali na celodennú prehliadku mesta. Ako som spomínal, mestá na Transsibírskej magistrále nie sú vždy historickými mestami. To platí aj pre Chabarovsk, ktorý vznikol pomerne nedávno – v 19. storočí. Chabarovsk má neskutočne peknú polohu. Leží na širokej rieke Amur, ktorá lenivo preteká cez mesto. V lete je okolie rieky sviežo zelené a v zime je rieka pre zmenu kompletne zamrznutá. Ale k rieke sa ešte vrátime, len musíme prejsť cez mesto, ktoré nás v niečom šokuje.
Na jednej strane máme hlavnú historickú triedu, ktorá je harmonicky doplnená budovami z čias cára – a na druhej strane nevábne panelové domy. Vážne neviem, prečo architekti nevyužili krásnu polohu mesta, ale zaplnili ho tými nič nehovoriacimi bytovkami. Chápem, že ľudia potrebujú niekde bývať, ale keď si zoberiem napríklad Nórsko, Japonsko alebo blízku Kóreu, architekti sa snažia domy prispôsobiť okoliu, aby nevyzerali ako päsť na oko. Tento vizuálny chaos tak bije do očí, až máte pocit, že ste prišli do Mordoru z Pána prsteňov. Alebo to vezmem z iného konca. Prečo za čias cára dokázali majstri stavbári postaviť vizuálne krásne budovy, viď hlavná trieda či železničná stanica, ale za čias Chruščova či Brežneva architekti len kamsi vyliali betón bez ladu a skladu. Aj toto je realita Ruska. Na jednej strane vyligotaná Moskva či Petrohrad, na druhej sibírske mestá, ktoré na prvý pohľad prekvapia svojou priemernosťou a sivosťou.
Možno sa teraz opýtate, prečo sme sem nakoniec išli. Odpoveď sa hneď dozviete a budete prekvapení. Ak sa vymotáte z betónovej panelákovej džungle, dostanete sa na nábrežie, ktoré vás príjemne prekvapí. Množstvo parkov počas leta krásne zelených, promenády s oddychovými zónami a kopec pomníkov, ktoré pripomínajú slávne objavné cesty z čias cára. Písal som o nich v predchádzajúcom článku.
Samozrejme, že pani zima odstráni zelenú farbu a všetko zahalí do absolútne bielej farby. Keď k tomu začne snežiť, odrazu sa vám zjaví aj úsmev na tvári. Ideme k rieke Amur, ktorá je úplne zamrznutá. Na ľade vidíme malé škvrny. V skutočnosti sú to ľudia, ktorí sem chodia loviť ryby. Chytanie rýb je v zime jedna z najväčších záľub tu v Chabarovsku. Zoberiete si sekáčik na ľad, lanko s háčikom a idete si vybrať svoje miesto. Ľudia len tak stoja a sem-tam pohnú rukou, či niečo nechytili. Dlho čakať nemusia, hneď získajú vyše kilovú rybu, ktorú neskôr predajú na miestnom trhovisku. Ak by ste aj vy chceli loviť ryby na rieke Amur, tak sa veľmi teplo oblečte. Mrazy tu vedia padnúť až pod mínus 30 °C a keď sa do vás oprie poriadny mrazivý severák, pocítite každú nechránenú časť svojho tela.
Ak som povedal, že sovietski plánovači nevedeli využiť miestne prostredie, tak dnes miestne spolky vedia využiť zimu. Po celom meste sú vybudované ľadové sochy. Nielen na námestiach či pred obchodmi, ale aj na uliciach a pred kostolmi. Veľké, malé, široké… Ľad sa zmenil na názvy obcí či zvierat. Mesto Chabarovsk sa zahalilo do snehu a ľadu. Možno aj preto naša skupina nakoniec zhodnotila, že Chabarovsk sa im páčil viac ako Novosibirsk či Jekaterinburg. A o tom je tá cesta. Dotvorí vám pohľad nielen na Rusko, ale uvidíte aj mestá, o ktorých veľa neviete a doteraz ste o nich nepočuli. Stále platí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Prídete sa aj vy presvedčiť na vlastné oči? Kým si odpoviete na túto otázku, my nastupujeme do vlaku. Čaká nás posledný 800-kilometrový úsek do Vladivostoku.
Máte otázky na článok „Transsibírska – Chabarovsk“? Dajte do komentu.
