Nina Hriadelová, ktorú všetci voláme Ninka, nie je len našou kamarátkou, ale aj sprievodkyňou Navratil.travel. A áno, sprevádza aj zájazdy do Afganistanu. Už teraz vidíme, ako sa nad tým nejeden chlap pousmeje či pozrie s miernou nedôverou. Lenže Ninka je presne ten typ človeka, cestovateľa a bádateľa, ktorý sa dokáže krajine dostať pod kožu. Neuspokojí sa s povrchnými dojmami, ale hľadá jej skutočnú tvár, príbehy ľudí a každodenný život. Práve preto dokáže klientom ukázať Afganistan taký, aký naozaj je – ďaleko za stereotypmi a mediálnymi titulkami.
Kontakt s afganskými ženami
Moje stretnutia s afgánskymi ženami boli čisto náhodné. Nie je ľahké s nejakou prísť do kontaktu, dokonca ani pre mňa ako ženu a pre chlapa cudzinca bez prítomnosti ženy je šanca prakticky nulová. Ženy, ktoré sa pohybujú vo verejnom priestore, sú obvykle v sprievode muža a nie je možnosť sa im len tak prihovoriť. A aj keby..je viac ako pravdepodobné, že nevedia po anglicky. Začala som sledovať malé znamenia. Obvykle v mestách, kde ženy chodili po ulici aj bez sprievodu muža spolu v skupinke, boli prístupnejšie na zoznámenie alebo konverzáciu.
V meste Bamyan, ktoré je všeobecne jedno z najuvoľnenejších regiónov v Afganistane, som mala štastie na 2 kamarátky. Kým som sa prechádzala po bazáre, ony sa prechádzali okolo, otáčali sa a usmievali. Bolo zjavné, že sa chcú prihovoriť, ale hanbili sa. Uvedomila som si, že keď chcem nejakú interakciu, musím začať prvá. Niekedy stačí pozdrav a ľady sa prelomia. Somaira mala veľmi dobrú angličtinu. Mala 16 rokov a práve išla zo školy, resp. z počítačového kurzu. Keďže Taliban zakázal dievčatám chodiť do školy od 12tich rokov, musia sa učiť iba súkromne a cez kurzy. Na otázku, či má nejaké prianie v živote odpovedala :”Tiež by som veľmi rada cestovala. Chcem odísť z Afganistanu, lebo je to najhoršia krajina na život pre ženy. Je to hrozné, čo poviem, ale nemám rada svoju krajinu! Nečaká ma tu žiadna budúcnosť a ak by som mohla odísť, už nikdy by som sa nevrátila!” Takmer ma zaskočila odpoveďou, pretože to bolo veľmi odvážne od nej hovoriť to takto verejne v priestore, kde okolo boli aj muži, no sami jej nerozumeli. Nevedeli po anglicky. Po tomto rozhovore som mala slzy na krajíčku, pretože som si nevedela predstaviť ten život, ktorý ich čaká. Ak sa im nepodarí odísť z krajiny, pravdepodobne sa budú onedlho musieť pripravovať na hľadanie manžela, keďže single žena v afgánskej spoločnosti nemá miesto.
V afgánskej spoločnosti je rodina základom všetkého a od ženy sa vo všeobecnosti očakáva, že bude manželkou a matkou. Pojem „single žena“, ktorý je na Slovensku úplne bežný a spoločensky akceptovaný, tu prakticky neexistuje. Žena bez manžela je často vnímaná ako niekto, kto ešte nenašiel svoje miesto v spoločnosti, prípadne ako osoba, ktorá potrebuje ochranu a dohľad rodiny. Ako Slovenka som si pri tom ešte viac uvedomila, akú veľkú slobodu máme pri rozhodovaní o vlastnom živote. Či sa vydáme, kedy sa vydáme alebo či sa nevydáme vôbec, je u nás osobná voľba. V Afganistane je táto voľba stále vo veľkej miere určovaná tradíciami, rodinou a očakávaniami spoločnosti. Práve tento rozdiel mi počas celej cesty najvýraznejšie pripomínal, ako odlišné môžu byť životné príbehy žien narodených v rôznych častiach sveta.
Pri mojej prvej návšteve Afganistanu som stretla doktorku Nilab, ktorá sa mi zverila s tým, že trpí ochorením obličiek, no nie je možné, aby v Afganistane dostala primeranú liečbu. Doktori jej odporučili vycestovať do susediaceho Pakistanu, alebo Indie, prípadne inej vyspelejšej krajiny ako Turecko, kde ju budú vedieť zoperovať. “Ale ako?? Ako, keď sa neviem dostať z krajiny? Ako, keď už nemôžem pracovať a nemám peniaze?!” V Afganistane je navyše akútny nedostatok doktorov (doktoriek už nehovoriac) a aj keby nejakí boli, ju ako ženu nemôže zoperovať muž. Ženy môžu ošetrovať iba ženy. Preto veľakrát už do nemocnice ani nejdú, lebo ich nemá kto vyšetriť. Opýtala som sa jej : “Tak aké je východisko??Musí predsa nejaké existovať!” A aká bola jej odpoveď? “Nina, žiadne. Zomriem.” Viete, v týchto prípadoch absolútne neviete, ako reagovať. Ten hnev a bezmocnosť, čo človek cíti. Až sa sám cítite zle z tej nespravodlivosti, aké máme možnosti my a niekto iný nie, iba preto, kde sa narodil a preto, že krajinu ovládajú ľudia, ktorí ju ťahajú do stredoveku nezmyselnými nariadeniami.
Hlavne vo väčších mestách ako je Kábul alebo Herát je niekedy možné vidieť pracovať aj ženy. Pracujú prevažne v lepších reštauráciách (ale len v sekcii pre rodiny na vrchnom podlaží), prípadne ako učiteľky, na letiskách alebo v zdravotníctve. Vidieť ich pracovať, je ale veľmi zriedkavé, keďže Taliban prácu ženám zakazuje. V jednej z takýchto reštaurácií som mala šťastie, že nás obsluhovala časníčka a prostredníctvom nášho lokálneho sprievodcu som mala možnosť dozvedieť sa o nej niečo viac. Bola rozvedená, čo je v Afganistane veľmi neštandardné, keďže žena sa s mužom väčšinou nerozvádza, a ak aj, musí mať veľmi vážny dôvod. V tomto prípade bol jej muž drogovo závislý. Mala 2 malých chlapcov, o ktorých sa však nedokázala starať z finančných dôvodov, a preto boli v sirotinci, kde ich 2krát do týždňa navštevuje. Na otázku, čo najviac zo všetkého by si priala, bola jednoznačná odpoveď: “Aby som mohla byť naspäť s mojimi synmi a nádej na lepší život:”
Napriek tomu, že žijeme v úplne odlišných podmienkach a naše každodenné životy sa nedajú porovnávať, počas cesty som si uvedomila, že s afganskými ženami máme spoločného oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Rovnako ako my, aj ony sa smejú, robia si starosti o svojich blízkych, snívajú o lepšej budúcnosti a chcú byť šťastné. Mnohé z nich túžia po vzdelaní, po bezpečí, zdraví a pokojnom živote. Pri osobných stretnutiach som často zabúdala na kultúrne rozdiely, pretože emócie, humor, láskavosť či starosť o rodinu sú univerzálne. Práve tieto chvíle mi pripomenuli, že bez ohľadu na krajinu, v ktorej sme sa narodili, nás ako ženy spája oveľa viac, než nás rozdeľuje.
Čo ma naučili afganské ženy
Afganské ženy ma naučili predovšetkým pokore a odolnosti. Napriek tomu, že mnohé z nich žijú v podmienkach, ktoré by sme si na Slovensku len ťažko vedeli predstaviť, dokážu si zachovať úsmev, dôstojnosť a vnútornú silu. Obdivovala som ich schopnosť prispôsobiť sa okolnostiam, ktoré nemôžu zmeniť, a zároveň sa nevzdať nádeje na lepšiu budúcnosť. Pri každom stretnutí ma prekvapovala ich srdečnosť. Z Afganistanu som si odniesla uvedomenie, že šťastie nie je vždy závislé od množstva možností, ktoré máme, ale aj od toho, ako sa dokážeme postaviť k životným výzvam.
Záver
Život afganských žien by som nechcela ani romantizovať, ani odsudzovať. Mnohé z nich čelia obmedzeniam, ktoré si ako ženy vyrastajúce na Slovensku len ťažko vieme predstaviť, a ich možnosti rozhodovať o vlastnom živote sú často výrazne menšie. Zároveň som však v nich videla ženy s rovnakými túžbami, obavami, humorom a snami o šťastnom živote, aké máme aj my. Práve osobné stretnutia mi ukázali, že za titulkami v médiách sa skrývajú konkrétni ľudia a ich príbehy. Cesta do Afganistanu mi pripomenula, aké samozrejmé sú pre nás mnohé slobody, ktoré denne využívame bez toho, aby sme sa nad nimi zamýšľali. A možno práve preto by sme si ich mali viac vážiť.
Ak by ste s nami chceli objaviť Afganistan, prosím pozrite si našu ponuku na www.navratil.travel
Celkovo sme Afganistan navštívili už deväťkrát. Tento rok sme tam boli s klientmi v máji, septembrový zájazd sme už vypredali a pridali sme ďalší termín.
