Hlavným dôvodom, prečo je práve teraz najlepší čas navštíviť Tibet, je vek súčasného, štrnásteho dalajlamu Tändzina Gjamccha, ktorý v júli 2026 oslávil 91 rokov.
Tibet som navštívil už pätnásťkrát. Prvý raz som tam prišiel v roku 2008 a odvtedy som mal možnosť sledovať, ako sa mení. Videl som inú Lhasu, iné cesty, iné kláštory aj inú atmosféru v uliciach. Na miestach, kam sa kedysi cestovalo celý deň po prašnej ceste, dnes vedie kvalitná asfaltka. Tam, kde stálo niekoľko jednoduchých domov, vyrástli hotely, obchody a celé nové štvrte. Tibet, ktorý som spoznal pri svojej prvej návšteve, už v mnohých ohľadoch neexistuje.
Možno by preto niekto očakával, že budem hovoriť najmä o tom, aby ste sa ponáhľali, kým je Tibet ešte pôvodný. Kým ho úplne nezmenia cesty, železnice, nové mestá, čínske nápisy, bezpečnostné kontroly a moderný spôsob života. Mohol by som sa zahrať na romantického cestovateľa a tvrdiť, že kedysi bolo všetko autentickejšie, čistejšie a krajšie.
Lenže to nie je hlavný dôvod, prečo si myslím, že práve teraz je najlepší čas navštíviť Tibet. Tým dôvodom je dalajlama.
Súčasný, štrnásty dalajlama, Tändzin Gjamccho, oslávil v júli 2026 už 91 rokov. Stále vystupuje, stretáva sa s ľuďmi a hovorí o súcite, nenásilí a zodpovednosti človeka za svet okolo seba. Napriek obdivuhodnej životnej energii je však vo veku, keď si musíme pripustiť jednoduchú skutočnosť. Nikto mu nepraje nič zlé, no každý ľudský život sa raz skončí.
V prípade dalajlamu však nepôjde iba o odchod významného duchovného predstaviteľa. Jeho smrť môže otvoriť jednu z najcitlivejších a najnebezpečnejších kapitol novodobých tibetských dejín.
Prečo dalajlama žije mimo Tibetu?
Dalajlama nežije v Tibete od roku 1959, keď po povstaní v Lhase v prestrojení za vojaka ušiel cez Himaláje do Indie, kde získal azyl a usadil sa v Dharamsale.
Dalajlama nežije v Tibete od roku 1959. V marci toho roku vypuklo v Lhase povstanie proti čínskej moci. Situácia v meste bola mimoriadne napätá a okolo letného paláca Norbulingka sa zhromaždili tisíce Tibeťanov, ktorí sa obávali, že čínske úrady chcú ich duchovného vodcu zadržať.
Dalajlama mal vtedy iba 23 rokov. V prestrojení za vojaka opustil Lhasu a po náročnom prechode cez Himaláje sa dostal do Indie. Tá mu poskytla azyl a jeho sídlom sa neskôr stala Dharamsala na severe krajiny. Odtiaľ dodnes pôsobí tibetská exilová komunita.
Odchod dalajlamu sa stal jedným z rozhodujúcich okamihov tibetských dejín. Pre mnohých Tibeťanov nebol iba útekom jedného človeka. Znamenal prerušenie spojenia medzi Tibetom a jeho najvyššou duchovnou autoritou. Od roku 1959 dalajlama do Tibetu nevstúpil.
Čínska vláda ho dlhodobo označuje za separatistu, hoci dalajlama v posledných desaťročiach nežiadal úplnú nezávislosť Tibetu. Presadzoval takzvanú strednú cestu — skutočnú autonómiu Tibetu v rámci Čínskej ľudovej republiky, ktorá by Tibeťanom umožnila chrániť si jazyk, náboženstvo a kultúru. V roku 2011 sa navyše vzdal politickej úlohy a právomoci odovzdal demokraticky volenému tibetskému vedeniu v exile. Zostal však duchovnou autoritou a symbolom, ktorého význam ďaleko presahuje hranice Tibetu. Práve preto bude otázka jeho nástupcu taká dôležitá.
Môže Čína vybrať vlastného dalajlámu?
Podľa tradície tibetského budhizmu sa dalajlama po smrti znovu narodí, pričom v júli 2025 potvrdil, že o jeho reinkarnácii bude rozhodovať výhradne Gaden Phodrang Trust, s čím čínske úrady zásadne nesúhlasia.
Podľa tradície tibetského budhizmu sa dalajlama po smrti znovu narodí. Skupina vysokopostavených lámov následne podľa náboženských znamení, vízií a tradičných postupov hľadá dieťa, ktoré je považované za jeho ďalšie vtelenie.
Súčasný dalajlama v minulosti pripúšťal viacero možností. Hovoril o tom, že ďalší dalajlama by mohol byť mužom aj ženou, mohol by sa narodiť mimo Tibetu alebo že sa inštitúcia dalajlamu nemusí zachovať vôbec. Tým dával najavo, že jej budúcnosť nemôže automaticky určovať politická moc.
V júli 2025 však neistotu aspoň čiastočne ukončil. Verejne potvrdil, že inštitúcia dalajlamu bude pokračovať. Zároveň vyhlásil, že výhradnú zodpovednosť za rozpoznanie jeho budúcej reinkarnácie bude mať Gaden Phodrang Trust, teda úrad a nadácia spojená s jeho osobou. Nijaká iná organizácia ani vláda podľa jeho vyhlásenia nemá právo zasahovať do tohto procesu.
Peking má úplne odlišný názor. Čínske úrady tvrdia, že reinkarnácie významných lámov sa musia uskutočňovať podľa náboženských tradícií, historických zvyklostí a zároveň podľa čínskych zákonov. Čínska vláda teda očakáva, že bude mať pri výbere budúceho dalajlamu rozhodujúce slovo. Tento postoj zopakovali jej predstavitelia aj po dalajlamovom vyhlásení v roku 2025.
Výsledkom tak môže byť situácia, v ktorej budú existovať dvaja dalajlamovia. Jedného môže rozpoznať tibetská exilová komunita a významní predstavitelia tibetského budhizmu mimo Číny. Druhého môžu uznať čínske úrady. Každá strana bude tvrdiť, že práve jej kandidát je legitímny.
Niečo podobné sa už stalo pri pančenlámovi, druhej najvýznamnejšej duchovnej autorite školy Gelug. Dalajlama v roku 1995 rozpoznal za jedenásteho pančenlámu šesťročného Gedhüna Čhökjiho Ňimu. Chlapec krátko nato zmizol z verejnosti. Čínske úrady následne uznali vlastného kandidáta.
Práve pančenláma pritom tradične zohráva významnú úlohu pri rozpoznávaní ďalšieho dalajlamu. Spor, ktorý sa začal pred desaťročiami, sa tak môže po smrti štrnásteho dalajlamu vrátiť s oveľa väčšou silou.
Prečo môže smrť dalajlámu vyvolať napätie v Tibete?
Ak by čínske úrady presadili vlastného kandidáta na dalajlamu, mohlo by to medzi Tibeťanmi vyvolať odpor v podobe protestov, náboženského vzdoru alebo nepokojov na citlivých miestach.
Pre človeka zvonka môže otázka reinkarnácie vyzerať ako vzdialený náboženský spor. Pre mnohých Tibeťanov je však dalajlama súčasťou ich identity. Je duchovným vodcom, symbolom národa a živým spojením s Tibetom spred roku 1959. Jeho portréty sa v samotnom Tibete bežne nevystavujú a verejné prejavy oddanosti voči nemu sú citlivou záležitosťou. To však neznamená, že medzi ľuďmi stratil význam. Skôr naopak. Čím menej sa o ňom smie hovoriť verejne, tým osobnejšie miesto môže mať v súkromí.
Ak by preto čínske úrady predstavili vlastného dalajlamu a žiadali od Tibeťanov, aby ho prijali, nemožno vylúčiť odpor. Nemusí mať podobu veľkého organizovaného povstania. Môžu to byť protesty, náboženský vzdor, odmietanie oficiálneho kandidáta alebo nepokoje na citlivých miestach.
Čínske úrady by na podobnú situáciu pravdepodobne reagovali zvýšením bezpečnostných opatrení. Mohli by obmedziť pohyb, uzatvoriť niektoré oblasti, sprísniť prístup ku kláštorom alebo na určitý čas zastaviť vstup zahraničných návštevníkov.
Netvrdím, že sa to určite stane. Nikto dnes nemôže s istotou vedieť, ako bude vyzerať obdobie po smrti súčasného dalajlamu. Bolo by však naivné predstierať, že pôjde iba o pokojné odovzdanie duchovnej funkcie. Hľadanie novej reinkarnácie môže navyše trvať niekoľko rokov. Budúci dalajlama bude po rozpoznaní iba malým dieťaťom. Potrvá dlhý čas, kým dospeje, získa vzdelanie a bude schopný prevziať úlohu duchovného vodcu.
Medzitým môže vzniknúť vákuum, v ktorom budú o vplyv zápasiť náboženské autority, exilová komunita a čínska vláda. Pre Tibet to môže znamenať obdobie neistoty a zvýšeného politického napätia.
Ako sa zmenil Tibet od roku 2008?
Hoci sa Lhasa zmenila novými štvrťami, cestami a nákupnými centrami, kláštory, pútnici pred chrámom Džókhang a nomádi na náhornej plošine ukazujú, že Tibet stále zostáva Tibetom.
Často počúvam názor, že dnešný Tibet už nie je autentický. Áno, zmenil sa. Miestami veľmi výrazne. Lhasa má nové štvrte, široké cesty, nákupné centrá a moderné hotely. Po náhornej plošine vedú železnice a kvalitné cesty. Na uliciach je oveľa viac čínštiny než pri mojich prvých cestách. Kláštory fungujú pod prísnym dohľadom a cestovanie zahraničných návštevníkov podlieha pravidlám a kontrolám. Napriek tomu by bolo nespravodlivé povedať, že Tibet zmizol.
Stále tam stoja kláštory, v ktorých mnísi skoro ráno recitujú modlitby. Pred chrámom Džókhang sa stále zhromažďujú pútnici a celé hodiny vykonávajú poklony. Starší ľudia krúžia okolo posvätných miest, v rukách otáčajú modlitebné mlynčeky a potichu odriekajú mantry.
Na cestách stretnete rodiny, ktoré putujú stovky kilometrov. V odľahlých oblastiach stále stoja čierne stany nomádov a po náhornej plošine sa pasú stáda jakov. Nad kláštormi vejú modlitebné zástavky a v horských priesmykoch sa mieša vietor s dymom z borievky.
Tibet nie je kulisa zmrazená v čase. Je to živá krajina, ktorá sa prispôsobuje podmienkam, no zároveň sa snaží uchovať si vlastnú tvár. Práve to je na ňom dnes také zaujímavé. Návštevník nevidí iba staré chrámy a krásne hory. Vidí aj zápas medzi tradíciou a modernizáciou, medzi náboženstvom a štátnou mocou, medzi tibetským spôsobom života a svetom, ktorý sa mení mimoriadne rýchlo.
Je toto posledná šanca navštíviť Tibet?
Najlepší čas navštíviť Tibet je práve teraz, pretože po smrti súčasného dalajlamu, ktorý je stabilizujúcou a nenásilnou postavou, sa politická situácia v krajine môže výrazne zmeniť.
Mnohí ľudia si cestu do Tibetu odkladajú. Hovoria si, že pôjdu o dva alebo tri roky, keď budú mať viac času, keď deti vyrastú alebo keď bude vhodnejšia príležitosť.
Lenže pri Tibete nemusí byť rozhodujúce, či sa o niekoľko rokov zmení hotel alebo pribudne ďalšia železničná trať. Oveľa dôležitejšie je, v akom politickom a spoločenskom období sa krajina bude nachádzať. Súčasný dalajlama je napriek životu v exile stále stabilizujúcou postavou. Dlhodobo odmieta násilie a opakovane vyzýva Tibeťanov, aby konali pokojne. Je svetovo známou osobnosťou, ktorú rešpektujú ľudia ďaleko za hranicami budhizmu.
Po jeho odchode sa môže táto rovnováha zmeniť. Nevieme, či budú mať mladšie generácie Tibeťanov rovnakú trpezlivosť. Nevieme, ako tvrdo bude Peking presadzovať vlastného kandidáta. Nevieme ani to, ako dlho budú trvať prípadné bezpečnostné obmedzenia a či sa niektoré oblasti nestanú pre zahraničných návštevníkov na dlhý čas nedostupnými. Preto si myslím, že najlepší čas navštíviť Tibet nie je „raz“.
Je teraz. Nie preto, že by sa zajtra mali zbúrať všetky kláštory alebo že by o rok zmizli poslední nomádi. A ani preto, že dnešný Tibet je posledným zvyškom nejakej dokonalej minulosti. Je to preto, že ešte stále žijeme v období súčasného dalajlamu. V období, ktoré sa po jeho smrti definitívne skončí.
Tibet, ktorý príde po ňom, môže zostať otvorený a pokojný. Môže však vstúpiť aj do rokov neistoty, sporov a prísnejších obmedzení. Ktorý z týchto scenárov sa naplní, dnes nikto nevie. Po pätnástich návštevách Tibetu viem jedno: táto krajina sa nedá pochopiť z fotografií ani z politických správ. Človek musí stáť na námestí pred Džókhangom, pozorovať tváre pútnikov, cítiť riedky vzduch náhornej plošiny a počúvať ticho vo vnútri kláštora.
Tibet sa menil pri každej mojej návšteve. A meniť sa bude aj naďalej. Tentoraz však nemusí ísť iba o nové cesty a domy. Blíži sa zmena, ktorá sa dotýka samotného srdca tibetskej identity. Aj preto je podľa mňa práve teraz najlepší čas vydať sa na cestu.
