Prečo ide Martin Navrátil do Nigeru ako do poslednej africkej krajiny?
Niger sa stáva mojou poslednou africkou krajinou po osemnástich rokoch cestovania od Komorských ostrovov v roku 2008, láka ma tam najmä festival Gerewol a obávam sa, že sa krajina môže cestovateľom čoskoro ešte viac uzavrieť.
Píše sa rok 2026 a ja idem do Nigeru. Keď prejdem hraničnou kontrolou v Niamey, bude to moja posledná africká krajina. Áno, navštívil som všetky krajiny Afriky. Keď to takto napíšem, znie to možno ako nejaký veľký cestovateľský cieľ, ktorý som si kedysi dávno stanovil. Ako zoznam, z ktorého som si postupne odškrtával jednu krajinu za druhou, až zostala posledná. Lenže presne tak to nebolo. Dokonca práve naopak. Afrike som sa veľmi dlho vyhýbal. Ani dnes neviem presne povedať prečo. Jednoducho ma nelákala tak ako Ázia, Blízky východ alebo iné časti sveta. Nemal som potrebu tam ísť len preto, že by sa patrilo mať Afriku precestovanú. A možno je to tak dobre. Človek nemusí cestovať všade hneď. Nemusí utekať na miesto len preto, že tam chodia ostatní, že je práve populárne alebo že dobre vyzerá na sociálnych sieťach. Niekedy je dobré počkať, kým vás nejaké miesto samo pritiahne. Kým sa neobjaví príbeh, pre ktorý tam chcete ísť. Vlastne príbehy. Pretože čím dlhšie cestujem, tým viac zisťujem, že práve za nimi chodím.
Môj prvý skutočný krok do Afriky prišiel v roku 2008 a už ten bol trochu netradičný. Nebola to Keňa, Tanzánia, Egypt, Maroko ani Juhoafrická republika. Boli to Komorské ostrovy, dodnes jedna z najmenej navštevovaných častí Afriky. Vtedy som samozrejme netušil, kam ma tento kontinent postupne zavedie. Netušil som, že raz budem prechádzať hranice, o ktorých som dovtedy čítal len v knihách, že budem spať na miestach, kde komfort znamená úplne niečo iné ako u nás, riešiť kontrolné stanovištia, pokazené autá, povolenia, vojakov, horúčavy, prach a chaos, ale zároveň stretávať ľudí a zažívať situácie, kvôli ktorým sa sem budem chcieť stále vracať. Od Komorov uplynulo osemnásť rokov a predo mnou zostal Niger. Neidem tam však preto, že je posledný. Keby ma Niger nezaujímal, pokojne by som čakal ďalších päť rokov. Nemám potrebu niečo dokončiť len preto, aby som mohol povedať, že to mám hotové. Niger ma láka najmä pre Gerewol, festival spojený s tradíciami Wodaabe, ktorý som chcel vidieť už dávnejšie. Práve kvôli takýmto udalostiam cestujem. Nie kvôli čiare na mape, ale kvôli tomu, čo sa za ňou odohráva. Zároveň mám pocit, že Niger patrí medzi krajiny, pri ktorých sa cestovateľské možnosti môžu veľmi rýchlo zmeniť. Politická a bezpečnostná situácia je komplikovaná a mám obavu, že sa krajina alebo niektoré jej oblasti môžu pre cestovateľov v budúcnosti ešte viac uzavrieť. Dúfam, že sa mýlim. Ale aj toto je jedna z vecí, ktoré som sa za tie roky naučil – neodkladať donekonečna miesto, ktoré ma skutočne zaujíma.
Čo má Martin Navrátil rád na cestovaní po Afrike?
Na Afrike mám najradšej jej bezprostrednosť, aj keď to zároveň znamená komplikovanejšiu logistiku, vyššie náklady a emocionálne náročnejšie situácie ako inde vo svete.
Keď sa dnes obzriem späť, je pre mňa úsmevné, že práve Afrike som sa kedysi vyhýbal. Dnes ju milujem. A nepýtajte sa ma, ktorú africkú krajinu mám najradšej. Na túto otázku sa veľmi zle odpovedá. Afrika pre mňa nie je jedna krajina, jedna kultúra ani jeden spôsob života. Je obrovská a neuveriteľne rozdielna. Iný je Maghreb, iný Sahel, iná západná Afrika, úplne iný východ kontinentu či jeho juh. Ak by som však mal povedať, čo mám na Afrike rád všeobecne, asi by som povedal bezprostrednosť. Veci tu často prichádzajú priamo. Niekedy príjemne, inokedy veľmi nepríjemne. Situácia sa dokáže zmeniť za pár minút. To, čo malo podľa plánu trvať hodinu, trvá päť. To, čo malo byť jednoduché, sa zmení na problém. A naopak, niečo, čo vyzeralo úplne beznádejne, vyrieši človek, ktorého ste pred desiatimi minútami vôbec nepoznali. Afrika vie byť ťažká. Cestovanie je tu často drahšie, ako si ľudia predstavujú. Logistika je komplikovanejšia, presuny trvajú dlhšie, byrokracia niekedy nedáva logiku a sú krajiny, kde je cestovanie emocionálne oveľa náročnejšie než kdekoľvek inde. Vidíte chudobu, konflikty, obrovské rozdiely medzi ľuďmi a situácie, ktoré si večer nesiete so sebou do postele. Napriek tomu – alebo možno práve preto – sa sem chcem vracať. Afrika ma stále dokáže prekvapiť a to je po toľkých rokoch cestovania pre mňa jedna z najvzácnejších vecí.
Prečo sa Martin Navrátil rád vracia do afrických krajín, ktoré už navštívil?
Vraciam sa do krajín, ktoré som už videl, pretože prvá cesta ukáže krajinu, druhá začne ukazovať ľudí a pri ďalších návštevách začnem aspoň trochu chápať súvislosti.
Keď človek cestuje dlho, hrozí mu jedna nepríjemná vec. Začne mať pocit, že už všetko videl. Ďalší chrám, ďalší vodopád, ďalší trh, ďalšie hlavné mesto. Začne porovnávať. Toto bolo krajšie tam, toto bolo autentickejšie inde, toto som už zažil. Afrika mi tento pocit veľmi často rozbije. Nie vždy tým, že mi ukáže niečo krajšie. Skôr tým, že ma dostane do situácie, ktorú som nečakal. A zrazu som opäť zvedavý. Znovu sa pýtam, znovu nechápem a znovu sa učím. A presne toto od cestovania chcem. Keď už mám predsa len povedať jednu krajinu, ku ktorej mám špeciálny vzťah, asi by to bola Eritrea. Ale možno nie iba kvôli samotnej krajine. Mal som tam totiž rande s Ewkou. A to už je celkom dobrý dôvod, prečo si nejaké miesto zapamätať. Ewka je navyše frajerka, ktorá Afriku miluje minimálne rovnako ako ja a v mnohých veciach má s týmto kontinentom väčšie skúsenosti než Navrátil, ktorého médiá občas postavia do pozície veľkého odborníka na Afriku. Takže doma mám veľmi dobrú kontrolu ega. Stačí, aby som začal byť príliš múdry, a rýchlo sa dozviem, ako sa veci majú.
Aj toto však patrí k môjmu vzťahu k Afrike. Nie sú to iba krajiny, ktoré som navštívil. Sú to ľudia, s ktorými som ich zažil. Priatelia, miestni partneri, sprievodcovia a príbehy, ktoré by bez nich nikdy nevznikli. Preto necítim, že by sa Nigerom niečo končilo. Práve naopak. Keď prekročím hranicu svojej poslednej africkej krajiny, nebudem rozmýšľať nad tým, že som Afriku „dokončil“. Veď ako môžete dokončiť kontinent? To, že ste navštívili všetky jeho krajiny, predsa neznamená, že ho poznáte. Môžete byť raz v Etiópii a nepoznať Etiópiu. Môžete prejsť Nigériou a vidieť z nej zlomok. Môžete sa desaťkrát vrátiť do jednej krajiny a pri jedenástej návšteve pochopiť niečo, čo vám predtým úplne unikalo. A možno práve toto ma na cestovaní baví čoraz viac. Kedysi som mal oveľa väčšiu potrebu ísť niekam, kde som ešte nebol. Dnes mám rovnako veľkú, niekedy dokonca väčšiu chuť vrátiť sa tam, kde som už bol. Pretože prvá cesta vám ukáže krajinu. Druhá vám začne ukazovať ľudí. A pri ďalších možno začnete aspoň trochu chápať súvislosti. Veď ma poznáte. Na niektoré miesta sa vraciam päťkrát, desaťkrát aj viackrát. Nie preto, že by som nevedel, kam inam ísť. Vraciam sa tam preto, že som pochopil, koľko toho ešte neviem.
Aké pocity vyvoláva návšteva poslednej krajiny na kontinente?
Keď prejdem hraničnou kontrolou v Niamey, nečakám smútok, ale rovnakú zvedavosť a radosť ako pri každej inej novej krajine.
Niger preto nebude bodkou za Afrikou. Bude len ďalšou čiarkou. A keď tak nad tým rozmýšľam, možno je na celej tej ceste najzaujímavejšie práve to, že kontinent, ktorému som sa kedysi vyhýbal, sa stal miestom, kam sa dnes vraciam s obrovskou chuťou. O pár dní teda pristanem v Niamey. Prejdem kontrolou, dostanem pečiatku a formálne si budem môcť povedať: bol som vo všetkých krajinách Afriky. A čo budem cítiť? Myslím, že žiadny smútok z toho, že niečo skončilo, nepríde. Skôr ma opäť ovalí tá známa radosť. Som v novej krajine. Čo je za rohom? Koho stretnem? Čo sa pokazí? Čo ma prekvapí? Aký príbeh si odtiaľ odnesiem?
Prečo Martin Navrátil radí necestovať iba kvôli zoznamu krajín?
Pretože o toto ide. Nie o počet krajín, nie o mapu, ktorú si môžete vyfarbiť, ani o to, aby ste niekomu povedali, že ste boli všade. Cestujte tam, kam vás to skutočne láka. Tam, kam vás to ťahá. Nie tam, kam máte pocit, že by ste mali ísť, pretože je to práve cool. Pokojne niektoré miesto odložte o desať rokov. Ja som s Afrikou čakal a som rád, že som čakal. Pretože keď človek začne cestovať iba kvôli zoznamom, rekordom a tomu, aby mohol povedať „bol som tam“, môže veľmi ľahko stratiť to najdôležitejšie – vášeň. Moja našťastie stále rastie. A už teraz viem, že keď prejdem hraničnou kontrolou v Niamey, nebude to koniec jednej veľkej cesty. Bude to začiatok ďalšieho poznávania Afriky. Pretože všetky krajiny môžete navštíviť. Ale Afriku nikdy nedokončíte.
