Mongoli slávili svoj národný sviatok. O divácky mimoriadne atraktívnych pretekoch v mongolskom Ulanbátare píše cestovateľ Martin Navrátil.
Naadam je najväčší mongolský národný sviatok. Slávi sa každoročne počas troch dní medzi 11. a 12. júlom. Naadam prebieha nielen na hlavnom štadióne v Ulanbátare, ale po celej krajine, na rozľahlých zelených pláňach Mongolska, kde účastníci súperia v troch tradičných súťažných disciplínach: zápasenie, lukostreľba a konské preteky.
V 90-tych rokoch bola pridaná nová, štvrtá disciplína, tzv. kostičky (ankle bone shooting). Ženy sa môžu zúčastniť všetkých súťažných disciplín s výnimkou zápasenia. Podľa mongolskej legendy sa totiž jedna amazonka zapojila do súťaže a porazila všetkých mužských zápasníkov. Odvtedy vraj musia zápasníci nosiť jednotný kostým s odhalenou hruďou, aby tak vylúčili ženské účastníčky a vyhli sa opakovanéu poníženiu.
Súťaže v žiadnom prípade nie sú iba o športovom výkone a sile. Všetky disciplíny sú sprevádzané spevom, tancom, herectvom či určitou dávkou predvádzania sa. Pri lukostreľbe napríklad rozhodcovia nie sú statickí, ale pri dostrele zdvihnú ruky hore, čím naznačia výsledok a popritom si uvoľnene spievajú.
Pokiaľ ide o konské preteky, súťaž je rozdelená do kategórií podľa veku koňov. Jedným z najpopulárnejších okamihov celého Naadamu sú preteky 5-ročných koní neďaleko Ulanbátaru, na ktoré sa chodia pozrieť desiatky tisíc Mongolov. Preteky majú rôzne vzdialenosti, od 15 do 28 km a džokejmi sú iba deti vo veku od 5 do 13 rokov. V Mongolsku je bežné, že deti sa naučia jazdiť na koni už v útlom veku. Ak sa zapoja aj do pretekov na koní, reprezentujú tradíciu a hrdosť celej rodiny. Jazdec musí byť totiž čo najľahší, ale veľmi skúsený. Tieto preteky sú totiž považované za najťažšie na svete.
Detskí džokeji jazdia veľmi často bez sedla či bosí, ich príchod do cieľa sprevádza jasot publika a prach za konskými kopytami. Víťazný kôň získa titul „Najlepší z 10 000“. Prvýkrát takto koňa nazvali po pretekoch v roku 1697. Darkhan Chin Van bol vtedy dojatý víťazstvom bieleho koňa jedného chudobného muža. Nariadil, aby pre neho zložili pieseň s názvom „Najlepší z desaťtisíc“, ktorá je odvtedy národnou hymnou konských pretekov.
Mimochodom, mongolské povery hovoria, že Mongol bez koňa je ako vták bez krídel. Pre Mongolov je Naadam nielen vrcholné športové podujatie, ale aj relax a zábava. Schádzajú sa rodiny, priatelia, spoločne stanujú v prírode blízko pretekov, zabávajú sa a jedia na jarmokoch usporadúvaných v blízkosti pretekárskych miest. Proste najtvrdšie preteky na svete majú Mongoli.
Najpredávanejšou tradičnou pochúťkou je tzv. chušur, čiže vyprážaná taštička plnená baraninou, a tiež tzv. aireg, čo je kvasené kobylie mlieko. Domáci sa počas Naadamu radi obliekajú do svojich tradičných folklórnych odevov. Nosí sa slávnostný pestrofarebný kabát, tzv. deel a mongolský opasok, tzv. bus.
Naadam je mimoriadne fotogenický sviatok nielen vďaka športovým podujatiam, ale práve aj vďaka pestrofarebným kostýmom a ozdobám, ktoré Mongoli nosia. Pýtate sa, čo je lepšie, či Naadam v Ulanbátare alebo niekde na vidieku? Ťažko si vybrať. Jedno lepšie ako druhé. Na hlavnom štadióne v Ulanbátare zažijete pompézny otvárací ceremoniál, ktorého sa zúčastňuje aj hlava štátu a ktorý svojou akčnosťou, pestrosťou a hudobno-dramatickým prevedením pripomína akúsi malú mongolskú olympiádu.
Večer sa na hlavnom námestí ľudia schádzajú, aby si pozreli koncerty mongolských hviezd a nočný ohňostroj. Na druhej strane vidiecke Naadamy bývajú fotogenickejšie s domáckejšou atmosférou, kde máte súťažiacich akoby na dlani v bezprostrednej blízkosti. Na vidieku však nemusíte mať to šťastie uvidieť všetky súťažné disciplíny pohromade.
Máte otázky na článok „Najtvrdšie preteky na svete majú Mongoli“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
