Koncom deväťdesiatych rokov sa Robert Mugabe prvýkrát ocitol v situácii, ktorú dovtedy nepoznal. Ekonomika prestávala rásť, nezamestnanosť stúpala a vo veľkých mestách sa začala formovať silná opozícia. Situáciu ešte zhoršilo rozhodnutie z roku 1997, keď vláda jednorazovo vyplatila vysoké odškodné vojnovým veteránom z obdobia Bush War. Štátny rozpočet na takýto výdavok nebol pripravený a finančné trhy okamžite zareagovali. Zimbabwiansky dolár sa počas jediného dňa prudko prepadol. Tento deň dodnes ekonómovia označujú ako Black Friday a mnohí ho považujú za začiatok hospodárskeho úpadku krajiny.
Ďalším nákladným rozhodnutím bolo zapojenie Zimbabwe do druhej vojny v Konžskej demokratickej republike v roku 1998. Mugabe vyslal tisíce vojakov na podporu vlády Laurenta Kabilu. Oficiálne išlo o pomoc spojeneckému štátu, no operácia stála Zimbabwe stovky miliónov dolárov. Krajina, ktorá už zápasila s rastúcim dlhom, si tak vytvorila ďalšie obrovské finančné bremeno.
V roku 2000 prišiel zlomový okamih. Mugabe prehral referendum o novej ústave, čo bolo prvé vážne politické varovanie, že jeho podpora už nie je taká silná ako v minulosti. Krátko nato začali po celej krajine organizované obsadzovania komerčných fariem. Oficiálne išlo o spontánne akcie vojnových veteránov, ktorí požadovali návrat pôdy odobratej počas koloniálneho obdobia. V skutočnosti mnohé obsadenia prebiehali s podporou alebo tichým súhlasom štátu.
Treba povedať, že otázka vlastníctva pôdy nebola vymysleným problémom. Koloniálny systém skutočne zvýhodňoval bielych farmárov a po získaní nezávislosti existovala oprávnená spoločenská požiadavka na spravodlivejšie rozdelenie pôdy. Spôsob, akým bola reforma uskutočnená, však mal katastrofálne následky. Farmy boli často obsadzované násilím, bez prípravy a bez toho, aby noví vlastníci mali dostatok skúseností, kapitálu alebo techniky na pokračovanie výroby. Niektoré hospodárstva sa rozdelili medzi drobných roľníkov, no mnohé skončili v rukách vysokých predstaviteľov vládnucej strany, armádnych dôstojníkov alebo ľudí blízkych režimu. Časť z nich na pôde nikdy reálne nehospodárila.
Výsledok sa dostavil veľmi rýchlo. Produkcia tabaku, ktorý bol jedným z hlavných zdrojov devíz, prudko klesla. Výrazne sa znížila aj produkcia kukurice, pšenice a ďalších plodín. Krajina, ktorá bola desaťročia označovaná za obilnicu južnej Afriky, začala dovážať základné potraviny a čoraz viac sa spoliehala na humanitárnu pomoc. Pokles poľnohospodárstva zasiahol aj priemysel, ktorý bol na farmársku výrobu naviazaný. Zatvárali sa spracovateľské podniky, rástla nezamestnanosť a štát prichádzal o príjmy z exportu.
Mugabeho vláda namiesto zásadných ekonomických reforiem zvolila jednoduchšie riešenie – začala financovať rastúce výdavky prostredníctvom centrálnej banky. Tá postupne tlačila stále viac peňazí, aby štát dokázal vyplácať mzdy, dôchodky aj ďalšie záväzky. V krátkodobom horizonte sa tým síce podarilo udržať fungovanie štátu, no množstvo peňazí v obehu začalo rásť oveľa rýchlejšie než produkcia tovarov a služieb.
Tak vzniká hyperinflácia. Bežná inflácia znamená postupné zdražovanie cien. Hyperinflácia nastáva vtedy, keď rast cien úplne stratí kontrolu a peniaze prestávajú plniť svoju základnú funkciu. Ľudia im prestávajú veriť, snažia sa ich čo najrýchlejšie vymeniť za akýkoľvek tovar a tým ešte viac urýchľujú rast cien. Obchodníci prestávajú vedieť určovať ceny, firmy nedokážu plánovať výrobu a hospodárstvo sa dostáva do začarovaného kruhu.
Presne to sa stalo v Zimbabwe. Ceny sa spočiatku menili raz za mesiac, neskôr raz za týždeň, potom každý deň a napokon aj niekoľkokrát počas jedného dňa. Výplata, ktorú človek dostal ráno, mala večer podstatne nižšiu hodnotu. Ľudia stáli pred obchodmi ešte pred ich otvorením, pretože vedeli, že popoludní už budú ceny opäť vyššie. Mnohí zamestnávatelia začali vyplácať mzdy denne alebo dokonca dvakrát denne, aby si zamestnanci stihli za peniaze niečo kúpiť skôr, ako stratia hodnotu.
Centrálna banka reagovala tlačením bankoviek s čoraz vyššími nominálnymi hodnotami. Najskôr išlo o tisíce, potom milióny, miliardy a napokon bilióny dolárov. Svet obleteli fotografie bankovky s nominálnou hodnotou 100 biliónov zimbabwianskych dolárov, ktorá sa stala symbolom ekonomického kolapsu. V čase svojho vydania však ani táto suma nestačila na bežný nákup. Ľudia nosili peniaze v igelitových taškách alebo batohom naplneným bankovkami zaplatili len niekoľko základných potravín.
V novembri 2008 dosiahla mesačná inflácia podľa odhadov profesora Stevea Hankeho približne 79,6 miliardy percent. Znamenalo to, že ceny sa zdvojnásobovali približne každých 24 hodín. Hoci presné čísla sa medzi jednotlivými výskumníkmi mierne líšia, všetci sa zhodujú, že Zimbabwe zažilo jednu z najhorších hyperinflácií v dejinách ľudstva. Horšie dopadlo len povojnové Maďarsko v roku 1946.
V roku 2009 vláda napokon priznala, že vlastná mena už stratila akýkoľvek význam. Zimbabwiansky dolár bol prakticky opustený a krajina začala používať cudzie meny, predovšetkým americký dolár a juhoafrický rand. Tento krok okamžite zastavil hyperinfláciu, no zároveň pripravil štát o možnosť samostatne riadiť menovú politiku. Napriek tomu išlo o nevyhnutné rozhodnutie. Obchody sa opäť zaplnili tovarom, ceny sa stabilizovali a hospodárstvo začalo pomaly ožívať.
Robert Mugabe zostal pri moci až do roku 2017. Mal už 93 rokov a jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Vo vládnucej strane zároveň prebiehal boj o nástupníctvo medzi jeho manželkou Grace Mugabeovou a viceprezidentom Emmersonom Mnangagwom. Keď Mugabe viceprezidenta odvolal, armáda zasiahla. V novembri 2017 obsadila kľúčové inštitúcie v Harare, Mugabeho umiestnila do domáceho väzenia a prinútila ho podať demisiu. Hoci predstavitelia armády odmietali hovoriť o štátnom prevrate, išlo o prvú zmenu na čele Zimbabwe po tridsiatich siedmich rokoch jeho vlády.
Novým prezidentom sa stal Emmerson Mnangagwa, dlhoročný Mugabeho spojenec, ktorý pôsobil vo vláde prakticky od získania nezávislosti. Mnohí obyvatelia verili, že krajina čaká nový začiatok. Niektoré ekonomické reformy sa skutočne podarilo uskutočniť a vláda sa snažila prilákať zahraničných investorov. Zároveň však pokračovali obvinenia z manipulácie volieb, obmedzovania opozície či zásahov proti demonštrantom. Politický systém sa preto zmenil oveľa menej, než mnohí očakávali.
Dnešné Zimbabwe je krajinou veľkých kontrastov. Disponuje jednými z najväčších zásob platiny na svete, významnými ložiskami zlata, chrómu aj lítia, ktoré je čoraz dôležitejšou surovinou pre výrobu batérií do elektromobilov. Turistov lákajú Viktóriine vodopády, národné parky Hwange, Mana Pools či Matobo Hills a cestovný ruch sa opäť stáva významným zdrojom príjmov. Napriek tomu veľká časť obyvateľstva stále zápasí s chudobou, vysokou nezamestnanosťou a nedostatkom stabilných pracovných príležitostí. Milióny Zimbabweanov odišli za prácou najmä do Juhoafrickej republiky, Botswany alebo Spojeného kráľovstva a peniaze, ktoré posielajú domov, predstavujú dôležitú časť príjmov mnohých rodín.
Keď dnes človek cestuje po Zimbabwe, vidí krajinu s mimoriadnym potenciálom. Moderné diaľnice sa striedajú s rozbitými cestami, luxusné safari kempy stoja len niekoľko desiatok kilometrov od dedín bez elektriny a medzi najväčšie prírodné bohatstvo Afriky sa vracajú návštevníci z celého sveta. História Zimbabwe zároveň ukazuje, že ani bohaté prírodné zdroje samy osebe nezaručujú prosperitu. O budúcnosti krajiny napokon rozhodujú predovšetkým kvalita inštitúcií, dôvera v právny štát, stabilné hospodárske prostredie a schopnosť politikov prijímať rozhodnutia, ktorých dôsledky sa neprejavia o niekoľko týždňov, ale o celé desaťročia.
Príbeh Zimbabwe preto nie je iba príbehom jednej africkej krajiny. Je aj pripomienkou toho, ako rýchlo sa môže hospodársky úspech zmeniť na hlbokú krízu a aké náročné je obnoviť dôveru obyvateľov aj investorov, keď sa raz stratí.
