Čo bola kubánska mikrobrigáda a prečo si ľudia stavali domy sami?
Vitajte opäť na Kube! Vitajte na ostrove, ktorý sa mal stať symbolom revolúcie, vlastnej cesty, úspešného príbehu oslobodenia spod nadvlády kolonizátorov, otrokárov, kapitalistov, ale ako si všimnete, schválne som použil slovo MAL, minulý čas. Ani za 67 rokov kráčania „vlastnou cestou“ sa ostrov, pardon krajina, lepšie povedané väčšina obyvateľov dopracovala k tomu revolúciou sľúbenému raju. Avšak pár percent ľudí sa tam dostalo možno rýchlejšie, ako čakali.
Nebudem v tejto časti zápiskov rozoberať, ako ja vnímam revolúciu a jej dôsledky, samozrejme len z ekonomického hľadiska, na to ešte príde čas, ale skôr sa poďme pozrieť na pár reálií, ktoré sú spojené s každodenným životom Kubáncov. A okrem potravy je bývanie základnou ľudskou potrebou, ale vlastne aj ľudským právom. A tu to vlastne celé začalo.
Keďže do revolúcie to bola klasika, bohatí mali vily, tí menej zámožní nejaké mestské domy a najchudobnejší na vidieku zasa len chatrče, v podstate bez infraštruktúry, súdruh sa zamyslel a vymyslel, že, samozrejme podľa vzoru „kolegov“ z východného bloku (u nás to boli brigády socialistickej práce), zavedú mikrobrigády, ktoré vyriešia otázky nedostatku bytov a bývania.
Čo to tá mikrobrigáda bola? Jednoducho cca 33-členné skupiny ľudí, ale pozor teraz, úplne nehomogénnych a v drvivej väčšine so stavebníctvom nič nemajúcich spoločné. Keď to preložím a zjednoduším, chceš byť? Postav si ho! A to doslovne.
A tak vznikali skupiny účtovníkov, učiteľov, autobusárov, ktorí ráno nenastúpili do práce, ktorú mali vyučenú či vyštudovanú, ale prišli na určené miesto a začali stavať domy. Od podlahy. Vyrábali prefabrikáty panelov z betónu, z materiálov a podľa vzorov, ktoré im poslali „súdruhovia zo Sovietskeho zväzu“, ale aj Juhoslavie či Československa.
Keď si však porovnáte to, že u nás stavali tie naše „králikárne“ alias paneláky stavbári, a z materiálov, ktoré zodpovedali nášmu počasiu, tu na Kube si ich stavali ľudia, ktorí dovtedy často držali v ruke pero alebo pravítko. A z materiálov, ktoré drsné karibské podnebie, teda páľava slnka a mohutné dažde, nemali šancu prežiť.
Ak ste si teda aj panelák postavili, tak jeho funkčnosť sa doslovne rátala na mesiace. Ale keďže ste si ho postavili sami, museli ste byť ticho, lebo nebolo sa na koho vyhovoriť.
Ako vzniklo sídlisko Alamar pri Havane?
Ale poďme priamo na miesto činu. V jedno odpoludnie som sa vybral do okrajovej časti Havany, na sídlisko snov, to bol jeho pracovný názov, do štvrte Alamar. Toto sídlisko snov, ako ho nazvali hlavouni režimu, malo byť určené pre asi 130 000 obyvateľov.
Stavalo ho tu skoro 450 mikrobrigád so začiatkom v r. 1971 a do 10 rokov tu malo stáť sídlisko pre 130 000 ľudí, vrátane infraštruktúry, škôlok, obchodov, škôl, nákupných stredísk či kín. Začalo sa klasicky, podľa vzoru súdruhov zo Sovietskeho zväzu, čiže štvorposchodovými „chruščovkami“, o ktorých som vám už rozprával mnohokrát.
Na začiatku to bolo niečo, čo by sme si dnes ani nevedeli predstaviť: 3 izby, v každej jedna rodina, spoločná kuchyňa a sociálne zariadenie!
Neskôr samotný Castro, ktorý chodil výstavbu „riadiť“ (podobne so suitou zapisovateľov, ako tu dnes vidíme u súdruha Kima v Severnej Kórei, aby bolo každému jasné, kto stojí za týmto socialistickým úspechom, ktorý je už vopred splnený na 120 %), nariadil, aby sa pridalo aj piate poschodie, čo narazilo na veľký odpor, keďže paneláky nemali výťahy.
Neskôr sa paneláky vytiahli až na 7 až 9, dokonca aj 13 poschodí. Vznikli tu teda rôzne bizarnosti, ako časť, ktorú nik nevolal inak ako Siberia, rozumej Sibír, a hoci tu nebola zima ako na Sibíri, žilo sa tu presne ako na Sibíri. Súdruhovia rozhodli, že aby bol splnený plán, na poschodí, kde mali byť byty 2, budú byty 3!
Stredný tak prišiel o balkón, a celkovo všetky aj o podlahovú plochu. Tí, ktorí mali to „šťastie“ a dostali tieto byty, sa nazývali medzi miestnymi „afectados“, postihnutí.
Ako vyzerá sídlisko Alamar dnes?
Keď som vošiel na sídlisko, je to, ako keby som sa ocitol 45 až 60 rokov u nás. Betónová džungľa, popraskané až rozbité cesty, niekde s jamami, kde by aj najlepší džíp mal problém prejsť, kopy odpadkov, domy „osúchané“, popraskané steny. Kývnem na vodiča, aby zastavil. Chcem sa tu prejsť, poobzerať sa.
Ten na mňa neveriacky vyguľil oči a z úst sa mu vydrie letmé: are you sure? Si si istý? Jasné! Toto je predsa len sídlisko, nie favela toho najhoršieho gangu v Južnej Amerike. Usmial sa a len dodal, budem tu za rohom, ale v hodnotení nie si celkom ďaleko.
Vojdem do prvého paneláka. Po pár metroch mám pocit, že sa akosi zmrákalo. Ale veď je deň! Deň áno, ale na ulici, nie tu. Šmátram po nejakom svetle, keď sa z pritmia vynorí chlapík a biele zuby v tme zanotia niečo po španielsky, ale kývnutím hlavy pochopím, a je mi jasné, že som ho pobavil, keď som hľadal svetlo na chodbe. Rovnako som pochodil pri stláčaní tlačidla výťahu!
Tento panelák má 13 poschodí, a keď bývate hore, musíte dobre doma porozmýšľať, či potrebujete niečo nakúpiť, teda k tomu ešte prídeme, ale dole som zahliadol dolárový obchod, aj keď hluk prichádzal skôr z improvizovaného trhoviska! Áno, počujete dobre. Na sídlisku je normálne trhovisko. Nie ako nejaký bio raw green eco market farmárov, ale nutnosť, keďže dolárový obchod žil prázdnotou.
Predstavte si, že by uprostred Petržalky či košickej Furče ľudia sedeli na zemi, mali tam rozložené cigarety, mäso, zeleninu, či dokonca poniektorí normálne grilovali nejakú kukuricu, párky a pod. Tak takto presne to vyzerá na sídlisku snov na okraji Havany.
Tento projekt sa nikdy nedokončil. Klasika pre socializmus, ale verím, že súdruhovia stihli skolaudovať aspoň o 40 bytov viac a chváliť sa tým na schodzách partaje ešte roky potom. Autobus sem síce premáva, teda ak vodič ráno vyfasuje naftu, ale kedy príde, je vo hviezdach. Nákupné centrá, nejaké malé kino či bar žijú nie prázdnotou, ale sú zamknuté a doslovne zarastené trávou.
Áno, toto je ďalší znak, ktorý si pamätáme aj my, a dnes ho je možné vidieť najmä v postsovietskych krajinách, a to, že síce tu niekto pri výstavbe naplánoval parky, záhrady, aleje stromov, ale od výsadby až dodnes sa o ne nik nestaral. Oni len tak nejako sú.
Dnes sa tie paneláky premenili na doslovne nekonzistentnú mozaiku všeličoho, farieb, tvarov, okien rôznych materiálov i tvarov, ba dokonca, ak vám plocha bytu nestačila, pristavili ste si pár štvorákov na streche domu! Keď kráčam po schodisku hore, zábradlia sa radšej nedotýkam, lebo mám stále pocit, že ho nedrží už ani sila myšlienky, ale paradoxne už aj tá hrdza, ktorá materiály rozožiera, si povedala, že „spojíme sily“, aby sa nám to tu úplne nerozpadlo.
Prečo sa sídlisko snov nestalo snom?
Prehánam? Zveličujem? A načo? Sídlisko snov sa síce podarilo postaviť, len sa akosi zabudlo, že nestačí postaviť paneláky, aby v nich vznikol sen. Táto socialistická improvizácia v duchu „plánovali sme to dobre, dopadlo to ako vždy“ mi pripomína to povestné čakanie na lepšie zajtrajšky, kde sa medzi panelákmi ozýva šepot Venceremos!, čiže zvíťazíme.