Ako toto mesto charakterizovať? Zabudnite na veľkolepú Moskvu či vyligotaný Petrohrad. 1,5-miliónové mesto na rieke Iset má zvláštnu architektonickú mozaiku. Mne sa to zdalo ako nejaká zlá rozprávka. Skupina architektov sa nedokázala dohodnúť na spoločnej koncepcii, a tak si začali robiť každý po svojom. Výsledok? Rôzne stavebné štýly, ktoré vytvárajú vizuálny chaos. Len si predstavte vyrezávané drevené domy, na ktoré sa tlačí bytovka z čias Chruščova a do toho sa týči komín z fabriky, ktorá už pár rokov neexistuje. Práve tie drevenice patrili voľakedy medzi jedny z najkrajších na Sibíri. 100-ročné drevené krásky boli ručne vyrezávané a mohol sa tu natáčať aj Mrázik. Avšak sovietski plánovači sa rozhodli, že čo je staré, treba zničiť. Dnes je tu už dreveníc veľmi málo, namiesto toho nastúpili panelové domy či socha Lenina.
Nie, nebojte sa, nebudem haniť to mesto, skôr by som povedal, že veľa ľudí navštívi len Moskvu a Petrohrad a myslia si, že tak vyzerajú všetky ruské mestá. Skôr by som zdôraznil, že Moskva a Petrohrad sú svetlé výnimky. A keby som porovnal Jekaterinburg s Novosibirskom alebo Omskom, kde sovietski plánovači prejavili vášnivú lásku k betónu, tak mesto za Uralom vyzerá ako výstavná skriňa.
Napriek tomu mesto nepovažujem za mrzké, ani nemôžem povedať, že by som sa tu necítil dobre. Stále tvrdím, že toto mesto musíte vidieť aj napriek neduhom, ktoré vám hneď udrú do očí.
Mesto je známe tým, že tu bola zavraždená cárska rodina. V roku 1918 tu boľševici zabili jej jedenásť členov a telá zakopali v neďalekom lese. História mala zabudnúť na túto udalosť, ale prišiel rok 1991, keď sa začalo hovoriť aj o temnej histórii. Za Jeľcina bol postavený chrám, ktorý je zasvätený celej rodine. Na stenách chrámu je zobrazená celá rodina v rôznych životných situáciách. Maľby striedajú dobové čiernobiele fotografie a ikony cára Mikuláša II., ktorého však vyhlásili za svätého až po páde ZSSR.
Jekaterinburg by som charakterizoval aj ako mesto pomníkov a parkov. Ruské mestá majú jednu veľkú výhodu. Všade nájdete veľa parkov, kde ľudia trávia voľný čas. Nikde neuvidíte toľko zelenej mestskej plochy ako v najväčšej krajine na svete. Samozrejme, v zime to tak nevidno, ale ak sem prídete v lete, zažijete to na vlastnej koži. Ja však mierim popri panelových domoch na miesto, ktoré je späté s históriou československých legionárov. Na miestnom cintoríne sú pochovaní Česi a Slováci, ktorí bojovali za našu slobodu. V roku 1918, keď Rusko na čele s Leninom uzavrelo separátny mier s Nemeckom, chceli naši krajania ísť bojovať po boku Angličanov a Francúzov za náš nový štát. Lenin a Trockij im zakázali prejsť cez západnú časť Ruska; stali sa viac-menej zajatcami. Preto sa legionári rozhodli, že sa prebijú nielen do Vladivostoku, ale aj obsadia celú Transsibírsku magistrálu. Pre mnohých ľudí to bola nesplniteľná úloha, ale legionárom sa podarila. Podľa mnohých vtedajších generálov to bol najstatočnejší vojenský počin 1. svetovej vojny. Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tejto historickej udalosti, o ktorej naši politici mlčia, prečítajte si podrobnejší článok tu.
Prichádzam k hrobu vojakov a zároveň ma mrzí, že Česi si legionárov pripomínajú a my sme zabudli. Pritom M. R. Štefánik bol na svojich krajanov mimoriadne hrdý a považoval ich za skutočných hrdinov. Prečo sme my doma na Slovensku zabudli? To je pre mňa záhada. Hlavne, že sa oháňame históriou, ale len vtedy, ak sa nám to hodí.
V Jekaterinburgu sme strávili 24 hodín a v noci sme nabrali ďalší smer. Novosibirsk. Ale to je už iný príbeh.
Chceli by ste sa spýtať na článok „Transsibírska – Jekaterinburg“? Dajte do komentu a radi odpovieme
