Priznám sa, že takto som si otázku nikdy nepoložil, ani v prípade iných krajín opradených rukami rizika či vojny. Otázka skôr znie, ako ísť tak, aby som sa aj vrátil, lebo na cesty je jednoduchšie sa vydať, ako sa z nich vrátiť. Inak mimochodom to platí aj v prípade biznisových križovatiek či zdolávania vrcholov hôr, keď zistíme neskoro, že sme zle odbočili. Skôr podliehame uveriť tomu, že veď do cieľa dôjdeme aj tadiaľto, kadiaľ sme sa vybrali, ako by sme sa namáhavo vracali a ešte namáhavejšie potom smerovali k cieľu.
Dá sa na Haiti vstúpiť so slovenským pasom?
A presne aj v tomto prípade som skôr hľadal informácie, ako sa tu pohybovať, keďže príchodu sem nám so slovenským pasom, deviatym najsilnejším na svete, nebráni nik. Jedna pečiatka. Zaplatiť 10 dolárov imigračnú taxu, samozrejme len cudzinci, a ste dnu. Dokonca sem viete priletieť, ako my z Dominikánskej republiky, z Miami, ale aj z blízkych susedných ostrovov Turks and Caicos, kde som bol nedávno a ktoré snáď ani nemôžu tvoriť väčší protiklad v absolútne všetkom…
Ako sa dá na Haiti pohybovať bezpečnejšie?
Ako som teda vyriešil najťažšiu otázku bytia, teda úprimne povedané prežitia v tejto krajine? Cestovanie nie je len školou, bázou informácií, poznatkov, bojov s predsudkami a mýtmi, ale aj neustále narastajúcou množinou kontaktov a priateľstiev, veľmi obdobne ako v biznise: začínajúci biznismen bude len ťažko porovnávať svoj obsah telefónu s tým, kto pláva vo vodách biznisu desiatky rokov. A presne cez tieto cestovateľské vzťahy som sa dostal k miestnemu novinárovi, dovolím si povedať, že k sivej eminencii žurnalistiky, typkovi, ktorého kontakty doslovne prelietavajú celou haitskou spoločnosťou, ale teda zasahujú najmä k špičkám gangov, ktoré dnes určujú denný chod krajiny. Typek, ktorý nechce veľmi ukazovať svoju tvár, Yvon, vliezol normálne do vnútra imigračnej zóny, zoviálnymi gestami na každú stranu rozdával úradníkom úsmevy, a keď si naše ruky tľapli raperským pozdravom, pleco sa buchlo o pleco, vedel som, že sme „správne“. Je to ďalšia z vecí, ktoré sa učíte, zdokonaľujete celý život, sú to prvé pár minút s človekom, ktorého vidíte prvý krát v živote. Pre vaše vlastné bezpečie a samozrejme niekedy aj úspech je dobré, ak vám funguje šiesty, ja sa často krát smejem, že pri cestách je to aj siedmy zmysel. Môj ultrazvukový, infračervený, tomografický nos sklame málokedy.
Yvon si nás, mňa a môjho cestovateľského parťáka Jirku, usadí do obrneného auta s nepriestrelnými sklami, potiahnutými fóliami od čiernej cez ružovú, takže zvnútra sa vám na okolitý svet naskytne taký divný pohľad. Pohľad presne vystihujúci realitu, do ktorej sme hodení v priebehu pár minút. Niečo, čo sa len veľmi ťažko dá nazvať cestou smerujúcou do centra mesta, kde som na strategickom (ako sa neskôr ukáže, nie až tak veľmi, ale zasa treba priznať, že tu sa nedá vybrať) mieste vybral hotel, kde si chceme len zložiť veci, kým vyrazíme.
Kam? Netuším ešte, dal som nejaké noty, ale toto je presne krajina, kde netušíte, či niečo uvidíte, či opustíte hotel, či sa vôbec z vašich plánov niečo podarí, ale to je ďalšia vec, ktorú máte v sebe zakorenenú, a neúspech je definovaný inak. To, že niečo neuvidíte, je maličkosť, keďže dôvodom je naša bezpečnosť, a teda úspechom je to, že v pohode opustíme krajinu. Tak to prosto na takýchto tripoch chodí. Ešte tá cesta. Buď sú na nej diery, alebo sú diery „opravené“, ale niečím, čo som ešte v živote nevidel… do jám, niektoré majú pekných pár štvorcových metrov, je nasypaný odpad, normálny komunálny odpad, bordel, flaše, čokoľvek, a toto je opravená cesta.
Iný kraj, iný mrav? Kdeže! Tu je to začiatok smutnej reality, s ktorou sme konfrontovaní.
Prečo je obrnené auto v Port-au-Prince stále rizikom?
Yvon, pomaly ako letuška v lietadle pred odletom, dáva prvý bezpečnostný briefing. Prvý oznam je, že auto na pohyb nie je bezpečné, že je totiž to najnebezpečnejšie, čo tu je. Okamžite vás zablokujú, polejú benzínom a podpália. Streľba, to je úplná samozrejmosť.
Prečo sa po Port-au-Prince jazdí na motorke?
Keď minieme prvú ulicu, kde sú do výšky troch, možno štyroch metrov postavené barikády z obhorených áut, sudov a čohokoľvek, čo bolo po ruke, vytriezviem a pochopím. Motorka. Toto bude náš dopravný prostriedok, ktorý nám poskytne ani nie tak bezpečie, ale najmä možnosť manévrovania a rýchleho úniku, aj cez chodník, aj pomedzi ľudí, autá, skrátka naša vstupenka do ulíc.
Ako vyzerá hotel v meste ovládanom gangmi?
Keď vchádzame do hotela, pery mi chytí jemný kŕč ironického úsmevu: zasa päťmetrové brány, dokonca dvojité, žiletkové ploty, veľké parkovisko a ďalšia brána, a až tak hotel. Ochranka síce poslabšia, keď porovnám s Afganistanom, ale dlhé zbrane všetkého druhu nechýbajú. Na recepcii zaznie po ôsmej ráno pišťavý hlas, že checkin je až po tretej poobede, na čo už pomaly totálnym haitským nezaujatým tónom s úsmevom na perách odvetím, koľko izieb z tých 100, čo tu majú, je obsadených. Recepčná chvíľku lapá dych, či to premýšľa, ale smutne odvetí, že presne nula celých nula, a už máme kartu od izby v ruke.
Tak nejako takto ubehla naša prvá hodina haitského dobrodružstva, ktorá doslovne do poslednej minúty gradovala, ale veď počkajte na pokračovanie…
