Prečo sa Haiti po zemetrasení v roku 2010 dostalo do hlbokej krízy?
Na izbe je ako na Haiti, celoročne teplo až horúco, čo je asi jediné šťastie v tom obrovskom marazme, inak by to bola už absolútna katastrofa. Prečo? Krajina sa zmieta vo vojne. Politickej. Spoločenskej. Kultúrnej. Ale najmä vo vojne gangov. A čo bolo na začiatku? Čo spôsobilo, že sa z menšieho, v porovnaní so sesterskou Dominikánskou republikou, ale predsa turistického raja, v priebehu krátkej doby stalo karibské peklo? Zemetrasenie v roku 2010 bolo na počiatku konca, aspoň na teraz, tejto malej karibskej krajiny. A odvtedy sa začala multiplikovať humanitárna kríza s totálnym rozkladom spoločnosti, ktorú pohltila korupcia miesto humanizmu.
Kto dnes ovláda Port-au-Prince?
A tak dnes sme vstúpili do krajiny, ktorú ovládajú gangy, hlavné mesto už na 80 % a krajinu o niečo menej, ale ani tak ako cudzinec neprejdete ani z mesta do mesta. Keď mi Yvon na hlavu narazí, podotýkam, v pocitovke asi 35 °C, možno 40 °C, helmu s obrovským nápisom PRESS, mám pocit, že mám na hlave panel, ktorý váži asi 20 kíl, ale omyl, sú to asi len tri kilá, keďže helma je nepriestrelná. Vyvalím oči, a on, že aspoň na začiatok, alebo si ju daš, keď ti poviem. Otázku, a kde je potom vesta, zhltnem v polovici myšlienky, keďže zbytočné otázky som prestal klásť ešte kedysi dávno. A toto je jedna z nich. Sme tu jediní dvaja bieli. Nezamaskuješ sa! S láskou spomínam na dišdašu kdesi v saudskej Mekke, či typický paštúnsky odev v Afganistane, alebo aj prestrojenie za Jemenca. Tu svietiš ako žiarovka a nepomôže ti nič. Yvon začína zostra.
Kto sú ľudia utekajúci z domovov v Port-au-Prince?
Po pár sto metroch zastavujeme pred polozrúcanou budovou. Poď. Poď, ukážem ti utečencov. Koho? Aha, presídlencov. Nie utečencov, z ktorých mnohí ušli iba dnes ráno alebo v noci, a rukou máva kdesi do prázdna na priľahlé kopce. Za normálnych okolností by som povedal, že ukazuje na slumy, favely, ktoré objímajú centrum mesta uložené v kotline a ktoré sa týčia po okolitých kopcoch.
Prečo je celé Haiti prirovnané k slumu?
Ale ironický poryv myšlienky mi v hlave sám odpovie, ale kdeže, tu je slum celá krajina!
Budova nemá strechu. Teda horné poschodie. Budova nemá okná. Ba ani dvere. Torzo budovy by asi lepšie vystihovalo to, čo z nej ostalo, ale je to miestne kino! Kedysi. Teda také haitské, bez sedadiel, sedíte, stojíte, kde sa dá, dnu sa natlačí toľko ľudí, že nepresmykne ani muška. Dnes je to obydlie pre pár desiatok ľudí. Žijúcich na zemi. Variacich na zemi. Umývajúcich sa na zemi. Spiacich na zemi. Deti hrajúce sa na zemi. Teda pardon, aj na schodoch.
Keď vyjdem na druhé poschodie, tak už nie je ani strecha. V zadnom trakte, kedysi tu bolo aj open air cinema, teda záhradné kino, je ambulancia. Teda jeden skladací paraván, stolík, medik s fonendoskopom, to je jediné medicínske vybavenie, ktoré má, a zošitom. Prijíma a eviduje utečencov. Pod hlavičkou nejakej organizácie podporovanej EÚ a OSN. Vzadu počuť džavot, spev a tanec detí. Ale inak, i keď sa o Haiti hovorí ako o Západnej Afrike Karibiku, nevidel som jediný úsmev. Len vyhasnuté, prázdne, mútne a bezradné pohľady. Je to ako hodenie do vody, to povestné, ale do ľadovej, bezodnej, so žralokmi, ľadovými kryhami ostrými ako britva, a za poriadnej fujavice.
Prvé hodiny haitských realít začínajú boriť moje rebríčky krajín postihnutých vojnou.
