Studená vojna sa skončila, Berlínsky múr padol a Európa si začala zvykať na predstavu kontinentu bez hraníc a bariér. Lenže múry, ploty a zátarasy, ktoré oddeľujú ľudí podľa národnosti, náboženstva či politického presvedčenia, z Európy úplne nezmizli. Aj dnes máme miesta, kde stačí prejsť pár metrov a ocitnete sa na druhej strane konfliktu, ktorý sa začal pred desaťročiami. Niekde je medzi dvoma komunitami betónový múr, inde ostnatý drôt, kontrolné stanovište alebo rieka. Dnes je pri nich väčšinou pokoj. Otázkou však zostáva, či zmizol aj problém, pre ktorý vznikli.
Nikózia, Cyprus: posledné rozdelené hlavné mesto Európy
Nikózia je posledné rozdelené hlavné mesto v Európe.
Asi najznámejším príkladom je Nikózia na Cypre, posledné rozdelené hlavné mesto v Európe. Keď sa dnes prechádzate centrom mesta, prídete k miestu, kde sa ulica jednoducho skončí. Bariéry, vrecia s pieskom, sudy, ostnatý drôt a za nimi územie kontrolované OSN. O niekoľko desiatok či stoviek metrov ďalej pokračuje mesto, ale už na druhej strane hranice.
Korene problému sú oveľa staršie než samotné rozdelenie ostrova. Na Cypre žili vedľa seba grécka a turecká komunita, pričom časť gréckych Cyperčanov presadzovala spojenie ostrova s Gréckom, zatiaľ čo tureckí Cyperčania sa takéhoto vývoja obávali. Po získaní nezávislosti od Británie v roku 1960 sa napätie nepodarilo odstrániť. V roku 1963 vypuklo násilie medzi oboma komunitami a práve v tomto období vznikla v Nikózii takzvaná Zelená línia.
Rozhodujúci prišiel rok 1974. Na Cypre sa uskutočnil prevrat podporovaný gréckou vojenskou juntou s cieľom pripojiť ostrov ku Grécku. Turecko následne vojensky zasiahlo a obsadilo severnú časť ostrova. Cyprus sa fakticky rozdelil. Na severe vznikla Severocyperská turecká republika, ktorú ako samostatný štát uznáva iba Turecko, zatiaľ čo medzinárodne uznávaná Cyperská republika kontroluje južnú časť ostrova.
Medzi nimi zostala nárazníková zóna OSN. Prechádza nielen krajinou, ale priamo cez Nikóziu. Sú v nej opustené domy, obchody či ulice, ktoré zostali desaťročia medzi dvoma svetmi. Od roku 2003 sa situácia výrazne uvoľnila a postupne boli otvorené priechody medzi severom a juhom. Dnes môžete prejsť z jednej časti Nikózie do druhej pešo. Ukážete doklad a pokračujete ďalej. Na prvý pohľad to môže pôsobiť tak, že konflikt je minulosťou. Politické riešenie rozdelenia ostrova však stále neexistuje.
Belfast, Severné Írsko: Peace Walls medzi štvrťami
Ploty a múry stoja v Belfaste priamo medzi obytnými štvrťami jedného mesta.
Úplne iný príbeh, ale podobný výsledok nájdeme v Belfaste v Severnom Írsku. Tu nejde o hranicu medzi dvoma štátmi. Ploty a múry stoja priamo medzi obytnými štvrťami jedného mesta.
Konflikt v Severnom Írsku mal politický, národnostný aj náboženský rozmer. Na jednej strane stáli prevažne protestantskí unionisti a lojalisti, ktorí chceli zostať súčasťou Spojeného kráľovstva. Na druhej prevažne katolícki nacionalisti a republikáni, ktorí presadzovali zjednotenie Írska. Od konca 60. rokov nasledovalo obdobie známe ako The Troubles – desaťročia bombových útokov, prestreliek, atentátov a pouličného násilia.
A práve vtedy začali v Belfaste vznikať takzvané Peace Walls – múry mieru. Názov znie paradoxne, ale ich úlohou bolo fyzicky oddeliť znepriatelené komunity a zabrániť ďalším stretom. Niektoré sú len plotmi, iné majú niekoľko metrov a pripomínajú skôr múry väznice. Brány medzi jednotlivými štvrťami sa na niektorých miestach dodnes na noc zatvárajú.
V roku 1998 bola podpísaná Veľkopiatková dohoda, ktorá zásadne znížila násilie a vytvorila politický rámec pre mierové spolužitie. Človek by preto čakal, že múry postupne zmiznú. Mnohé však zostali. A zaujímavé je, že nie vždy ich odstránenie podporujú samotní obyvatelia. Pre ľudí, ktorí si pamätajú najhoršie roky konfliktu, môže múr stále predstavovať určitý pocit bezpečia.
To je možno jedna z najzaujímavejších vecí na podobných miestach. Mierová dohoda sa dá podpísať za jeden deň. Odstrániť múr z ľudských hláv môže trvať niekoľko generácií.
Mitrovica, Kosovo: rieka Ibar a most medzi dvoma svetmi
Mitrovicu rozdeľuje rieka Ibar, na juhu žije prevažne albánske a na severe prevažne srbské obyvateľstvo.
Ďalším príkladom je Mitrovica v Kosove. Mesto rozdeľuje rieka Ibar. Na juhu žije prevažne albánske obyvateľstvo, na severe prevažne srbské. Most cez rieku sa stal symbolom rozdelenia a počas rokov bol miestom protestov, blokád aj stretov.
Aby sme pochopili Mitrovicu, musíme sa vrátiť k rozpadu Juhoslávie a ku konfliktu v Kosove na konci 90. rokov. Kosovo vyhlásilo v roku 2008 nezávislosť od Srbska. Mnohé štáty ho uznávajú ako samostatný štát, Srbsko však jeho nezávislosť neuznáva a otázka zostáva politicky citlivá aj dnes. Práve sever Kosova s početnou srbskou komunitou patrí medzi miesta, kde je toto napätie najviditeľnejšie.
Mitrovica je zaujímavá tým, že nepotrebuje obrovský betónový múr ako Belfast ani nárazníkovú zónu širokú stovky metrov ako Cyprus. Niekedy stačí rieka a most. Na jednej strane mesta sú srbské vlajky a nápisy, na druhej kosovské a albánske symboly. Geograficky ide o jedno mesto, politicky a mentálne však stále o dva rozdielne svety.
Berlín: mesto, ktoré už svoj múr nemá
Berlínsky múr padol 9. novembra 1989.
A potom je tu miesto, ktoré už svoj múr nemá – Berlín. Práve preto je dobrým porovnaním. Berlínsky múr od roku 1961 fyzicky rozdeľoval mesto na východnú a západnú časť a stal sa asi najsilnejším symbolom studenej vojny v Európe. Keď 9. novembra 1989 padol, fotografie ľudí stojacich na múre obleteli svet. Zdalo sa, že Európa vstupuje do obdobia, keď podobné bariéry definitívne patria minulosti.
Lenže história sa málokedy končí jedným dátumom.
Nikózia je stále rozdelená. V Belfaste stále stoja múry medzi komunitami. Mitrovica zostáva mestom, kde obyčajný most nesie oveľa väčší politický význam, než by človek čakal.
Znamená pokoj pri múroch, že konflikt skončil?
Pokoj pri týchto múroch ešte neznamená, že zmizol aj problém, pre ktorý vznikli.
Na všetkých týchto miestach je dnes situácia neporovnateľne pokojnejšia než v časoch najväčšieho násilia. Ľudia chodia do práce, deti do školy, fungujú reštaurácie, hotely a prichádzajú turisti. Pri návšteve môžete dokonca nadobudnúť pocit, že vlastne o nič nejde. Plot je len plot, múr je turistickou atrakciou a kontrolné stanovište formalitou.
Lenže stačí sa začať rozprávať s ľuďmi na oboch stranách a zistíte, že história je stále veľmi živá. Každá strana má svoj príbeh, svojich mŕtvych, svoje krivdy a svoju predstavu o tom, kto konflikt začal a kto zaň nesie zodpovednosť.
A práve preto sú tieto ploty také zaujímavé. Nie sú iba kusom betónu alebo kovu. Ukazujú, že ukončiť vojnu je jedna vec a vyriešiť príčiny konfliktu druhá.
Dnes je pri väčšine z nich pokoj. A verme, že to tak zostane. História Európy nás však naučila, že staré spory sa môžu veľmi rýchlo vrátiť, ak sa zmení politická alebo spoločenská situácia. To, že sa dnes cez hranicu prechádza s pasom v ruke alebo že sa pri múre fotografujú turisti, ešte automaticky neznamená, že problém, ktorý ho vytvoril, zmizol.
Postaviť plot dokážeme za pár dní. Odstrániť dôvod, pre ktorý sme ho postavili, môže trvať celé generácie.
