Prečo dnes Haiti ovládajú gangy?
Haiti po zemetrasení v roku 2010 a zavraždení prezidenta v roku 2021 upadlo do chaosu, v ktorom chod krajiny určujú gangy.
Keď som vymýšľal poslednú expedíciu, ktorá začala vo Francúzskej Guyane, kde len človek dokáže druhému človeku pripraviť to najhoršie peklo v živote (kapitánova parafráza tu je nevinná), myslel som si, že Ostrovy spásy, ktoré sa stali miestom francúzskych galejí na dlhých 100 rokov, budú tým smutným začiatkom, ktorý ale hneď nahradia prírodné divy tejto planéty, budú tým najhorším, čo ma na ceste stretne. Najdlhší prúd vodopádu Kaeietur v britskej Guyane, surinamské staré mesto v Paramaribe, ktoré vás prenesie do Holandska, i keď ste v Južnej Amerike, venezuelská džungľa, stále nespútaná, nedobytá, nepriestupná, kde musíte zletieť a potom sa plaviť loďou celý deň, aby ste v nemom úžase ostali stáť pred najvyšším vodopádom našej planéty, ktorý padá z výšky skoro 1 kilometra, či karibský vibe Trinidadu a Tobaga, ktorý má stále africký rytmus, prípadne dve tváre Dominikánskej republiky, kde sú schúlené oproti mrakodrapom favely, slumy z učupených plechových domčekov bez vody a elektriny, dokázali „erásnuť“ na dlho tri dni strávené v absolútnom pekle na zemi. Pôvodná myšlienka bola ísť autom zo Santo Dominga, hlavného mesta Dominikánskej republiky, najstaršieho mesta Nového sveta založeného Kolumbom, do Port-au-Prince, ale už počas cesty zavreli hranice. Môj kontakt ma nazval šialencom, že to vôbec chcem skúsiť, keby hranicu nezavreli, ktohovie…
Ale nakoniec sme odleteli, s kamošom, s ktorým už roky putujeme po hrane, sem tam aj za ňou, ale tu sme netušili, ako ďaleko oboma nohami sme za hranou. Priznám sa, že za pár hodín sa moje vnútorné hranice akceptovania nebezpečia posunuli do dovtedy nepoznaných limitov. Cesta z letiska v opancierovanom aute sa o pár chvíľ zmenila na zadné sedadlo motorky, biely pohybujúci sa cieľ, lebo auto je nebezpečnejšie, skôr ho zablokujú, podpália… nerozumiete, o čom hovorím?
Haiti zažilo v roku 2010 zemetrasenie, ktoré zničilo polovicu krajiny a uvrhlo ju do absolútnej chudoby a najmä chaosu, ktorý vyvrcholil v roku 2021, keď zavraždili prezidenta. Odvtedy krajinu ovládajú a jej dennodenný chod určujú gangy. Rok 2023 v číslach: 8 000 zavraždených, 3 000 unesených, tisíce zranených, násilie na ženách je bežné, ako že ráno bude svetlo. Svetlo, častokrát ponorené do horiacich pneumatík, čo je neklamný znak boja medzi gangami… zažili sme. Streľba? Vec taká bežná, že niekedy to miestnymi ani nepohne. Nefunguje nič. Úrady. Nemocnice. Systém. Pravidlá.
Vitajte na Haiti.
Je bezpečné cestovať na Haiti?
Na Haiti úspech neznamená splniť plán cesty, ale bezpečne opustiť krajinu.
Priznám sa, že takto som si otázku nikdy nepoložil, ani v prípade iných, rúškom rizika či vojny opradených krajín. Otázka skôr znie, ako ísť tak, aby som sa aj vrátil, lebo na cesty je jednoduchšie sa vydať ako sa z nich vrátiť, lebo mimochodom to platí aj v prípade biznisových križovatiek či zdolávania vrcholov hôr, keď zistíme neskoro, že sme zle odbočili, tak skôr podliehame uveriť tomu, že veď do cieľa dôjdeme aj tadiaľto, kadiaľ sme sa vybrali, ako by sme sa namáhavo vracali a ešte namáhavejšie potom smerovali k cieľu.
A presne aj v tomto prípade som skôr hľadal informácie, ako sa tu pohybovať, keďže príchodu sem nám so slovenským pasom, 9. najsilnejším na svete, nebráni nik. Jedna pečiatka. Zaplatiť 10 dolárov imigračnú taxu, samozrejme len cudzinci, a ste dnu. Dokonca sem viete priletieť ako my z Dominikánskej, Miami, ale aj z blízkych susedných ostrovov Turks and Caicos, kde som bol nedávno a ktoré snáď ani nemôžu tvoriť väčší protiklad v absolútne všetkom…
Ako som teda vyriešil najťažšiu otázku bytia, teda úprimne povedané prežitia v tejto krajine? Cestovanie nie je len školou, bázou informácií, poznatkov, bojov s predsudkami a mýtmi, ale aj neustále narastajúcou množinou kontaktov a priateľstiev, veľmi obdobne ako v biznise. Začínajúci biznismen bude len ťažko porovnávať svoj obsah telefónu s tým, kto pláva vo vodách biznisu desiatky rokov. A presne cez tieto cestovateľské vzťahy som sa dostal k miestnemu novinárovi, dovolím si povedať, že k šedej eminencii žurnalistiky, týpkovi, ktorého kontakty doslovne preliezajú celou haitskou spoločnosťou, ale zasahujú najmä k špičkám gangov, ktoré dnes určujú denný chod krajiny. Týpek, ktorý nechce veľmi ukazovať svoju tvár, Yvon vliezol normálne do vnútra imigračnej zóny, zovialnymi gestami na každú stranu rozdával úradníkom úsmevy, a keď si naše ruky tľapli raperským pozdravom, plece sa buchlo o plece, vedel som, že sme „správne“. Je to ďalšia z vecí, ktoré sa učíte, zdokonaľujete celý život, je prvých pár minút s človekom, ktorého vidíte prvýkrát v živote, pre vaše vlastné bezpečie a samozrejme niekedy aj úspech, je dobré, ak váš šiesty, ja sa častokrát smejem, že pri cestách to je aj siedmy zmysel, funguje. Môj ultrazvukový, infračervený, tomografický nos sklame málokedy.
Yvon si nás, mňa a môjho cestovateľského parťáka Jirku, usadí do opancierovaného auta s nepriestrelnými sklami, potiahnutými fóliami od čiernej cez ružovú, takže zvnútra sa vám na okolitý svet naskytne taký divný pohľad. Pohľad presne vystihujúci realitu, do ktorej sme hodení do pár minút. Niečo, čo sa len veľmi ťažko dá nazvať cestou smerujúcou do centra mesta, kde som na strategickom, ako sa neskôr ukáže, nie až tak veľmi, ale zasa treba priznať, že tu sa nedá vybrať, vybral hotel, kde si chceme len zložiť veci, kým vyrazíme.
Prečo je auto v Port-au-Prince nebezpečnejšie než motorka?
V Port-au-Prince môže auto zablokovať a podpáliť dav, zatiaľ čo motorka aspoň umožní manévrovať a uniknúť cez úzke ulice.
Kam? Netuším ešte, dal som nejaké noty, ale toto je presne krajina, kde netušíte, či niečo uvidíte, či opustíte hotel, či sa vôbec podarí z vašich plánov niečo, ale to je ďalšia vec, ktorú máte v sebe zakorenenú a neúspech je definovaný inak. To, že niečo neuvidíte, je maličkosť, keďže dôvod je naša bezpečnosť, a teda úspechom je to, že v pohode opustíme krajinu. Tak to prosto na takýchto tripách chodí. Ešte tá cesta. Buď sú na nej diery, alebo sú diery „opravené“, ale niečím, čo som ešte teda v živote nevidel… do jám, niektoré majú pekných pár metrov štvorcových, je nasypaný odpad, normálny komunálny odpad, bordel, fľaše, čokoľvek, a toto je opravená cesta.
Iný kraj, iný mrav? Kdeže! Tu je to začiatok smutnej reality, s ktorou sme konfrontovaní.
Yvon, pomaly ako letuška v lietadle pred odletom, dáva prvý bezpečnostný brífing. Prvý oznam je, že auto na pohyb nie je bezpečné, že je totižto to najnebezpečnejšie, čo tu je. Okamžite vás zablokujú, polejú benzínom a podpália. Streľba, to je úplná samozrejmosť. Keď minieme prvú ulicu, kde sú do výšky troch, možno štyroch metrov postavené barikády z obhorených áut, sudov a čohokoľvek, čo bolo po ruke, vytriezviem a pochopím. Motorka. Toto bude náš dopravný prostriedok, ktorý nám poskytne ani nie tak bezpečie, ale najmä možnosť manévrovania a rýchleho úniku aj cez chodník, aj pomedzi ľudí, autá, skrátka naša vstupenka do ulíc.
Keď vchádzame do hotela, pery mi chytí jemný kŕč ironického úsmevu, zasa päťmetrové brány, dokonca dvojité, žiletkové ploty, veľké parkovisko a ďalšia brána, a až tak hotel. Ochranka síce poslabšia, keď porovnám s Afganistanom, ale dlhé zbrane všetkého druhu nechýbajú. Na recepcii zaznie po ôsmej ráno piskľavý hlas, ale check-in je až po tretej poobede, na čo už pomaly totálnym haitským nezaujatým tónom s úsmevom na perách odvetím, že koľko izieb z tých 100, čo tu majú, je obsadených. Recepčná chvíľku lapá dych, či to premýšľa, ale smutne odvetí, že presne nula celých nula, a už máme kartu od izby v ruke.
Tak nejako takto ubehla naša prvá hodina haitského dobrodružstva, ktoré doslovne do poslednej minúty gradovalo.
V ďalšej časti série Haiti vstupujeme do ulíc Port-au-Prince na motorkách, medzi barikády, horiace pneumatiky a realitu, v ktorej sa z bežného presunu stáva jazda o prežitie.
