Počuli ste niekedy o Birobidžane? Toto mesto vo východnej časti Ruska sa malo stať rajom a vysnívanou krajinou pre Židov. Zatiaľ čo v Európe vznikali rôzne projekty na vysťahovanie židovskej populácie povedzme na Madagaskar, v Sovietskom zväze chceli silnú židovskú populáciu presunúť na jedno miesto. V článku „Židovská autonómna oblasť v Rusku alebo Sovietsky Sion“ sa dozviete zaujímavé skutočnosti.
Dostal som sa sem úplne náhodou, keď som cestoval transsibírskou magistrálou. Niečo vyše sto kilometrov pred Chabarovskom leží mesto, ktoré nevyzerá na prvý pohľad nijako zvláštne. Okrajové časti mesta sú posiate drevenicami, medzi ktorými sa kľukatí udupaná zem. Tá sa v lete mení na blato. Keď legendárny vlak na trase Moskva – Vladivostok začne pred stanicou brzdiť, objavujú sa klasické paneláky a vy by ste povedali, že takéto mestá ste už po ceste videli. Ak si však prečítate názov mesta, zaznie vám to akosi nerusky. Na železničnej stanici sa hrdí názov Birobidžan. Ak sa poobzeráte, azbuku tu striedajú nápisy aj v jidiš. Vitajte v židovskej oblasti, ktorá mala ponúknuť svetlejšie zajtrajšky všetkým Židom žijúcim v ZSSR.
V 20. rokoch 20. storočia Lenin veľmi intenzívne rozmýšľal, kam by presťahoval silnú židovskú komunitu. Jeho cieľom bolo dať tomuto národu nejakú malú časť Ruska, kde by mohli žiť podľa svojich zásad a túžob – a tak získať ich podporu. Po pogromoch na konci cárskeho obdobia bola takmer 5-miliónová komunita nielen v zúboženom stave, ale stratila aj všetky občianske slobody. Nie je tajomstvom, že za všetko zlé, čo sa stalo v Rusku, mohli podľa vládnych predstaviteľoch Židia. Za choroby, vojenské neúspechy či ekonomické zlyhania. Práve v cárskom Rusku vznikol vykonštruovaný dokument o sionských mudrcoch, ktorí všetko ovládajú. Tento pamflet bol taký „nadčasový“, že sa v rôznych konšpiračných médiách objavuje aj dnes.
Boľševická revolúcia sľubovala všetkým rovnosť a mala skoncovať s triednou nespravodlivosťou. Na vyriešenie židovskej otázky vnikla organizácia KOMZET (Výbor pre územné plánovanie židovských pracovníkov). Predseda vtedajšieho Kozmetu prišiel s návrhom vytvoriť oblasť, kde by Židia mohli žiť. Pôvodne bol navrhovaný Krym a južné oblasti Ukrajiny.
Stalin sa však rozhodol ináč a podľa nariadenia zo 7. 5. 1934 mala židovská autonómna oblasť vzniknúť na ďalekom východe pri hraniciach s Čínou, v močaristej a komármi zamorenej sibírskej oblasti. Stalin tým sledoval niekoľko cieľov. Jedným z nich bolo silnejšie osídľovanie východnej časti Sovietskeho zväzu, na ktorú si vtedy robilo nárok stále silnejšie Japonsko. Toho sa ZSSR tak trochu obávalo. Stačí si len pripomenúť jeho potupnú porážku z roku 1905, keď sa tieto dve krajiny stretli v konflikte o to, kto bude kontrolovať kórejský polostrov.
Stalin nazval celú časť územia oblasťou a nie republikou, a tak miestni obyvatelia nemohli rozhodovať o svojom osude. Diktátor chcel mať čo najväčšiu kontrolu nielen nad obyvateľstvom ZSSR, ale aj nad všetkými etnikami, ktoré žili v najväčšej krajine na svete.
Od prvého momentu sa vytvárala štátna propaganda, aby do tejto odľahlej oblasti prišlo čo najviac Židov. Bol dokonca natočený čiernobiely film Hľadači šťastia (Искатели счастья), ktorý sľuboval svetlejšie zajtrajšky. Prví prisťahovalci prišli z územia dnešnej Ukrajiny a Bieloruska po transsibírkej magistrále. Namiesto raja však našli močiare, obrovské množstvo komárov a hmyzu, ktorý neuveriteľne strpčoval život novým osadníkom. Tí však priložili ruku k dielu a začali vznikať školy, divadlá, vydávali sa noviny a začiatky života vyzerali sľubne. Do roku 1945 sem prišlo bývať a žiť okolo 50-tisíc ľudí; tvorili okolo 25 percent obyvateľov celej židovskej autonómnej oblasti. Celkom živý záujem o prisťahovanie sa prejavoval aj v Amerike.
Počet obyvateľov by asi rástol, keby v roku 1948 nevypukla cielená kampaň proti Židom. Stalin si vymyslel židovské sprisahanie proti nemu a začali sa monsterprocesy. Dalo by sa povedať, že skôr využil nálady obyvateľstva ešte z čias cárskeho Ruska, keď Rusi stále obviňovali Židov zo svojho ťažkého života. Od 50. rokov začal počet obyvateľov klesať a kto mohol, odišiel do novej vlasti v Palestíne. Po sčítaní v roku 2010 sa zistilo, že tu žije len niečo vyše 1 500 Židov.
Rozprávam sa s miestnym usadlíkom, ktorý mi popísal celú históriu svojho mesta a niečo aj pridal. „Keď sa rozpadlo ZSSR, ľudia si pobalili veci a s pomocou Izraela odišli do zeme zasľúbenej. Veď prečo by mali ostať tu, keď môžu ísť za svojimi? Zostalo tu len pár ľudí, ktorí udržujú postupne zanikajúcu miestnu kultúru,“ povie Vasiľ a odpije si z čierneho čaju. „Sľubovali nám hory doly, ale okrem škôl a kultúrneho domu sme o veciach nemohli rozhodovať sami. Tak ako sme boli na okraji ZSSR, boli sme aj na okraji spoločnosti. Cez leto je tu vyše 30°C a v zime padne teplota na hrozivých -35°C.“
Birobidžan postupne upadá. Pôdu a majetky vykupujú Číňania, Židia viac-menej odišli a miestni Rusi sa sem tiež nehrnú. Veď prečo ísť do miest, kde je nezamestnanosť a ťažký život? Už to nie je ZSSR, keď vám štát rozkázal, kde budete bývať a žiť.
Máte otázky na článok „Židovská autonómna oblasť v Rusku alebo Sovietsky Sion“? Dajte do komentu a odpovieme.
