Prečo sa tlieskanie po pristátí stalo terčom vtipov?
Tlieskanie po pristátí sa na sociálnych sieťach stalo symbolom neskúseného cestovateľa.
Nedávno som letel na úplne obyčajnej trase Kodaň – Viedeň. Žiadne výrazné turbulencie, žiadna búrka, žiadne dramatické pristátie. Jednoducho pokojný a bezproblémový let. Keď sme pristáli vo Viedni, jedna rodina začala tlieskať a postupne sa pridali ďalší. A práve vtedy som nad tým začal premýšľať. Na Slovensku, ale aj inde v Európe, sa z tlieskania po pristátí stal na sociálnych sieťach takmer symbol neskúseného cestovateľa. Občas mám pocit, že niektorí ľudia považujú za znak svetáctva práve to, že určite netlieskajú. Veď pilot iba robí svoju prácu. Tlieskame vari rušňovodičovi, keď vlak príde do Bratislavy? Lenže možno sa na to pozeráme príliš jednoducho.
Znamená tlieskanie v lietadle všade to isté?
Tlieskanie po pristátí nie je všade rovnaké.
Lietadlo je totiž jedno z miest, kde sa na pár hodín zatvoria do jedného priestoru ľudia z úplne rozdielnych kultúr. To, čo jednému pripadá trápne, môže byť pre druhého úplne prirodzeným prejavom radosti, vďaky alebo jednoducho emócie. Za svoj život som nalietal takmer dva milióny kilometrov a všímam si, že tlieskanie nie je všade rovnaké. Sú regióny, kde ho počujem veľmi zriedka, a potom také, kde ma vôbec neprekvapí. Napríklad pri mojich cestách po Strednej Ázii som ho zažil veľakrát. Nemám na to štatistiku a nechcem z vlastnej skúsenosti robiť vedecký záver. Môj pocit však často bol, že ľudia netlieskajú preto, že neverili pilotovi alebo preto, že pristátie považujú za nejaký zázrak. Jednoducho sa tešia. Sme doma. Prišli sme. Sme tam, kam sme chceli prísť. A prečo by vlastne radosť mala byť niečo trápne?
V ktorých krajinách sa po pristátí tlieska najčastejšie?
Podľa prieskumu Wizz Air z roku 2025 tlieska po pristátí 75 percent respondentov v Gruzínsku a 70 percent v Bulharsku.
Zaujímavé je, že regionálne rozdiely nie sú iba mojím cestovateľským dojmom. Wizz Air v roku 2025 urobil prieskum medzi viac ako 4 500 cestujúcimi a 150 členmi palubného personálu vo svojej sieti. Výsledky boli pomerne výrazné: v Gruzínsku uviedlo tlieskanie po pristátí 75 percent respondentov, v Bulharsku 70 percent a v Maďarsku či Rumunsku približne 47 až 48 percent. Naopak, medzi britskými a švajčiarskymi cestujúcimi to bolo menej ako 30 percent. Netreba z toho robiť rebríček národov. Je to prieskum jednej leteckej spoločnosti medzi jej cestujúcimi, nie reprezentatívny sociologický výskum celej Európy. Napriek tomu pekne ukazuje jednu vec: to, čo považujeme za normálne správanie v lietadle, môže byť do istej miery kultúrne podmienené.
Zaujímavé boli aj dôvody. V strednej a východnej Európe ľudia často uvádzali radosť z bezpečného a pohodlného pristátia. V západnej Európe tí, ktorí tlieskajú, častejšie vnímali potlesk ako uznanie profesionality posádky. A približne každý piaty respondent priznal veľmi jednoduché vysvetlenie: tlieskam, pretože začali tlieskať ostatní. Prieskum priniesol aj ďalší zaujímavý údaj. Medzi ľuďmi, ktorí lietajú iba približne raz ročne, bolo tlieskanie častejšie a s rastúcim počtom letov jeho výskyt klesal. Aj to dáva logiku. Pre niekoho, kto lieta každý týždeň, je pristátie vo Viedni rutina. Pre človeka, ktorý prvýkrát v živote letí na dovolenku, môže byť ten istý okamih udalosťou, o ktorej bude ešte týždeň rozprávať. A obaja sedia vedľa seba v tom istom lietadle.
Prečo som po turbulenciách v lietadle zatlieskal aj ja?
Aby som však nevyzeral, že píšem iba o ľuďoch okolo seba, aj ja som už v lietadle tlieskal. Bolo to po najhorších turbulenciách, aké som zažil za všetky tie roky lietania. Lietadlo sa počas nich v jednom momente prudko prepadlo o niekoľko desiatok metrov. Veci lietali, ľudia kričali a bol to jeden z tých okamihov, keď aj človek, ktorý má za sebou obrovské množstvo letov, prestane brať lietanie ako rutinu. Keď sme nakoniec bezpečne pristáli, zatlieskal som. A nebol som sám. V tom momente ten potlesk vôbec neznamenal: „Výborne, pilot dokázal pristáť s lietadlom.“ Pre mňa to bola úľava, poďakovanie posádke a hlavne vypustenie emócií, ktoré sa počas toho letu nahromadili. Myslím, že veľká časť lietadla to cítila podobne. A práve vtedy človek pochopí, že rovnaké gesto môže mať za rôznych okolností úplne iný význam.
Je tlieskanie v lietadle naozaj trápne?
Potlesk po pristátí môže znamenať úľavu, vďačnosť alebo obyčajnú radosť.
The Washington Post sa téme tlieskania v lietadlách venoval už pred rokmi a upozornil, že z neho vznikla dokonca internetová skratka pre správanie, ktorému sa niektorí častí cestovatelia vysmievajú. Samotné tlieskanie pritom môže znamenať úľavu, vďačnosť alebo obyčajnú radosť. Condé Nast Traveller podobne upozorňuje, že ide o prekvapivo polarizujúci zvyk. Pre jedného je potlesk prejavom radosti, druhý pri ňom prevracia očami. Pritom nikomu nezaberá miesto na batožinu, nikoho nezdržiava a po pár sekundách je po všetkom. A možno práve tu je pointa celého príbehu. Nemusíme tlieskať. Ale nemusíme sa ani vysmievať tým, ktorí tlieskajú.
Prečo by sme sa nemali smiať ľuďom, ktorí v lietadle tlieskajú?
My, ktorí lietame veľmi často, totiž niekedy zabúdame na jednu vec. Lietanie sa pre nás stalo rutinou. Prídeme na letisko, bezpečnostná kontrola, gate, boarding, slúchadlá, pristátie a ideme ďalej. Niekedy za týždeň absolvujem toľko letov, koľko iný človek za niekoľko rokov. Lenže človek sediaci o dve sedadlá ďalej možno letí prvýkrát. Možno sa bojí lietania. Možno ide prvýkrát za svojím dieťaťom, ktoré žije v zahraničí. Možno sa po roku vracia domov. Alebo sa jednoducho teší, že je na dovolenke. A keď kolesá buchnú o pristávaciu dráhu, zatlieska. Nie preto, že si myslí, že pilot práve vykonal zázrak. Možno iba potrebuje zo seba dostať emóciu.
Na lete z Kodane do Viedne sa nestalo nič mimoriadne. Bol to jeden z tisícov úplne normálnych letov, ktoré v ten deň pristáli v Európe. Niekto však začal tlieskať. A namiesto toho, aby som rozmýšľal nad tým, prečo je to „trápne“, napadla mi úplne opačná otázka: Prečo nám vlastne tak prekáža, keď niekto prejaví radosť inak ako my?
Čo nás učí tlieskanie v lietadle o cestovaní?
To, čo je normálne pre nás, nemusí byť normálne pre človeka sediaceho vedľa nás.
Cestovanie nás predsa nemá naučiť iba to, kde leží Samarkand, ako chutí jedlo v Afganistane alebo ako funguje doprava v Japonsku. Malo by nás naučiť aj jednu oveľa jednoduchšiu vec. Že to, čo je normálne pre nás, nemusí byť normálne pre človeka sediaceho vedľa nás. A naopak.
Ja osobne po bežnom pristátí väčšinou netlieskam. Ale keď nabudúce niekto v lietadle zatlieska, určite sa naňho nebudem pozerať zhora.
Možno sa len teší, že je konečne doma. Možno ďakuje. Alebo zo seba jednoducho potrebuje dostať emóciu. A na tom predsa nie je nič zlé.
