Položili ste si niekedy otázku, ako nás vnímajú cudzinci? Aké majú pocity a s akými myšlienkami odchádzajú zo Slovenska?
Tieto názory som pozbieral od svojich známych, ktorí navštívili Slovensko. Dostali jednoduchú otázku. ,,Ako vnímaš Slovensko, čo ťa prekvapilo a naopak, čo ťa šokovalo?“ Všetky odpovede som spísal do tohto článku ,,Slovensko očami cudzincov“
Odkiaľ na to máte peniaze
Keď cestujeme niekam do sveta, vždy nás zaujíma, ako si ľudia v daných krajinách žijú. Aký majú plat, či si platia zdravotníctvo a ako funguje sociálny systém. Keď ste sa napríklad dozvedeli, že v Nepále je priemerný plat 150 USD, možno ste si položili otázku: „Z čoho tí ľudia žijú a odkiaľ berú peniaze na auto, dom či telefón?“
Raz sa ma jeden kamarát z Holandska spýtal na priemerný plat na Slovensku. Keď som mu povedal, že v Bratislave je to okolo 800 – 900 eur, ale na východnom Slovensku len 500 – 600 eur, obvinil ma z klamstva. ,,Veď sa pozrite na váš vozový park. Také autá ani v Amsterdame nejazdia!“
Vtedy som sa zamyslel a musel som mu dať za pravdu. Nielen na Slovensku, ale aj vo východnej Európe dávame veľa peňazí do viditeľného majetku. Autá, domy, ale aj do mobilov. ,,Keď má niekto taký nízky plat (z pohľadu Holanďana), tak ako si môžu ľudia dovoliť kupovať drahý Iphone či iný smartphone?“ Holanďan to vnímal tak, že pri tak nízkom plate by si kúpil jednoduchší telefón a la Nokia z roku 2003.
Bratislava je krajšia ako Viedeň
Keď niekto chce cestovať po Európe, tak si radšej vyberie nejakú cool destináciu a nie Slovensko. Ani Slováci necestujú v húfoch do Litvy či do Moldavska, ale radšej napríklad do Talianska. Od Slovenska vlastne nečakajú nič. Častokrát nevedia vymenovať základné pamiatky, mestá alebo prírodný úkaz. Sme niekedy ako čiarka na zozname navštívených krajín.
A keďže od nás nikto nič špeciálne nečaká, sú potom v príjemnom šoku. Viedeň si vie každý vizualizovať, ale Bratislavu menej a Košice už vôbec nie. ,,Tak krásne historické centrum nemá ani Viedeň.“ Povie jeden Nór pri prehliadke mesta. Tento jeho nadšený výkrik nebol ojedinelý. Ľudia žasnú nad krásnymi historickými budovami.
Nedajbože, keď sa dostanú do Tatier. Vtedy sa na ich instagramových účtoch objavujú popisky ako ,,Neznáme Slovensko, Slovensko je raj na Zemi či Poďte sem pred tým, ako sem prídu húfy turistov“.
Niekto sa možno nahnevá prečo o nás zahraničie tak málo vie. Odpoveďou je možno toto: Viete vymenovať nejakú prírodnú krásu v Litve? Nemyslime si, že sme pupok sveta a preto by sme mali viac dávať do propagácie našej krásnej krajiny. Vieme toho ponúknuť veľmi veľa. Hrady, zámky, jaskyňe, mestá… My musíme svetu dať vedieť, že niečo tak pekné máme.
Prečo sa tak mračíme?
Či sa nám to páči alebo nie, máme punc mračiaceho sa národa. Ako keby sme sa hnevali na celý svet. Mračíme sa podľa nich stále. V doprave, v reštauráciách či v meste. Ja by som skôr doplnil, že toto je taká charakteristika pre východnú Európu. Nazývam to syndrómom postkomunistických krajín. Napríklad v Rusku je odpoveď na otázku ako sa máte ,,Vse normalno“. Táto univerzálna odpoveď vznikla za čias Stalina, kedy nikto sa nesmel mať ani zle, ale ani dobre. Vzbudzovalo to podozrenie. Keď ste povedali, že sa máte zle, tak to znamenalo, že si sťažujete a keď dobre, tak že sa povyšujete.
Možno sa kus tejto filozofie a mračenia dostalo až k nám a my sa tejto charakteristiky pomaličky zbavujeme. Veď prečo my tak radi chodíme do Thajska? Aj kvôli tomu, že sa tam takmer všetci usmievajú. Skúsme sa usmiať na svet. Ten svet nám nič zlé nerobí.
A ako som vnímal Slovensko ja, keď som prišiel po troch mesiacoch z Kambodže? Podľa mňa sa veľa vecí posunulo k lepšiemu. Sme k sebe lepší, v službách je to čoraz lepšie a trochu sme spomalili. Zarazilo ma však, koľko vizuálneho smogu (viď bilboardy pri cestách) máme v našich mestách.
Máš otázky na článok ,,Slovensko očami cudzincov“? Daj do komentu a radi odpovieme.
