V predchádzajúcom článku sme si rozobrali, čo je slum a koľko ľudí býva v podmienkach, ktoré si my ani nevieme predstaviť. Vlastne môžem o tom písať koľkokoľvek, ale kým to nevidíte na vlastné oči, neuveríte. To je tiež dôvod, že cestujem aj na takéto miesta, ktoré nie sú vizuálne krásne, ale dotvoria obraz menom realita. Prečo by som mal spoznať len tie dych vyrážajúce pamiatky a atrakcie? Nie je cestovanie aj o tom, že sa chcem o tej krajine dozvedieť čo najviac? Favela je súčasťou takmer každého väčšieho brazílskeho mesta. Už som to nechcel vidieť len za oknom turistického autobusu. Chcel som sa tam dostať, ale nie zas tak, že budem súčasťou organizovanej prehliadky. Musím sa tam dostať s domácimi.
São Paulo má mestskú populáciu približne 12 miliónov ľudí vrátane okolitej metropolitnej oblasti. Celkový počet obyvateľov dosahuje približne 20 miliónov, čo robí zo São Paula najväčšie mesto na americkom kontinente. Približne tretina mestskej populácie São Paula žije v podmienkach podobných slumom.
Väčšina ľudí, ktorí žijú v týchto favelách alebo slumoch, tam býva podľa vlastného výberu, a preto sa pozornosť vlády v posledných rokoch posunula smerom k zlepšeniu podmienok. To je v rozpore s ich predchádzajúcim postojom, ktorý sa snažil odstrániť favely. Od roku 2018 majú takmer všetky favely v mestskej časti mesta prístup k čistej vode a elektrine. „Vo favelách máme Bolsa-familia (rodinný grant), ktorý ti vláda poskytne, ak si chudobný, ale ani zďaleka to nie je dosť na to, aby si mohol uživiť svojich ľudí,“ hovorí nám miestny obyvateľ. „Keď sa prechádzaš po favelách, vidíš ľudí v extrémnej chudobe“
Vo favele Paraisapolis žije podľa niektorých údajov vyše 100-tisíc ľudí. To číslo vám ešte nič nepovie, ale uvedomte si, že oni žijú na rozlohe desať kilometrov štvorcových. To je údaj, pri ktorom si už neviete predstaviť, kde sú všetci natlačení. Keď vojdete do tohto mesta v meste a ocitnete sa medzi tehlovými narýchlo vybudovanými budovami s plechovými strechami, tak vás objíme pocit stiesnenosti. Budovy sú tak natesno, že máte pocit, že sa bozkávajú a sused vie ľahko vojsť do druhého domu cez okno. „Ten, kto má výhľad na ulicu, platí za byt viac,“ oznámi sprievodca a ukáže na postrannú uličku. Z tej sa šíri nepredstaviteľný hluk davu, ktorý tu býva. Ja, chlapec z Bratislavy, ktorý má byt s rozlohou vyše 70 metrov štvorcových, si pripadám ako veľkostatkár. Je tu boj o každý centimeter, a to doslova. Malé obchodíky súperia o miesto s reštauráciami či barmi. Všetko je to tu také malé, akoby ste boli v detskom kútiku IKEA.
Preto pôsobí až neuveriteľne, keď uvidíte miestne futbalové ihrisko. Normálna regulárna plocha, kde sa každý večer stretávajú miestni, aby si zahrali ich najobľúbenejší šport. Tribúnou sú skôr domy favely, ktoré lemujú postrannú čiaru. Najlepšie si to uvedomíte vďaka fotografii z nášho dronu. Je to prosto neuveriteľné. Čím som tu dlhšie, tým mám v sebe viac otázok k životu vo favele.
„Každý deň idem za prácou do mesta niekoľko hodín. Tých 5 kilometrov cez dopravné zápchy mi zaberie 2 hodiny tam a 2 – 3 hodiny späť,“ začne rozprávať náš sprievodca, ktorý dostal pokyn od miestneho drogového bossa, aby na nás dal pozor. „Keď som sem prišiel prvýkrát, tak som si nedokázal zvyknúť na neustály hluk, smrad a na neexistujúce súkromie. Ale zvykol som si.“ Väčšina ľudí sem prišla zo severnej Brazílie, aby si zarobila na živobytie. Opustili tiché prostredie dedinských častí s krásnymi medziľudskými vzťahmi, ale bez svetlej budúcnosti za miesto, ktoré dušu nepohladí, ale zarobia si o pár reálov viac.
Koniec prvej časti
