Aké to je, keď sa stretnete s talibancami? Akí sú to ľudia? Čo ich zaujíma a aké príbehy rozprávajú? Po čom túžia? Sú to zvery, ktoré chcú zaviesť najprísnejšie pravidlá – alebo je to inak? Rozhovory s Talibanom boli na jednej strane mrazivé a inokedy….
Počas svojich ciest sa skôr zameriavam na rozhovory s domácimi. Som ako taká špongia, ktorá nasáva príbehy. Aj sa veľa pýtam. Niekedy sa celý deň rozprávame a niekedy za celý deň nezískam ani jeden príbeh. Všetko je o tom, ako sa človek správa, či je tam chémia, či poznáte určité nuansy miestnej kultúry a či z vás nejde negatívna energia, ktorá druhej strane hovorí, že chcete silou-mocou bombastický príbeh.
Rozhovory s Talibanom
Sadli sme si na vojenskom kontrolnom stanovišti a dali si spoločne melón. Talibanci len položili zbrane vedľa seba a už kládli otázku: „Ste veriaci?“ Ja som neveriaci, ale vždy radšej poviem, že som kresťan, lebo výraz neveriaci nikto nevie pochopiť a vzbudzuje to priveľké vášne. Po mojej odpovedi jeden z nich bleskovo zareaguje: „Ak by bola vojna, tak vás na mieste zastrelím.“ Ani okom nemihne, zrejme nežartuje. „Je však mier a vy máte šťastie.“ Melón mi ledva zíde dolu hrdlom. Tvárim sa však, že ma to nezasiahlo. Zaujíma ma, ako sa dostal k Talibanu.
„Keď som mal štrnásť rokov, povolal ma Alah do služby. Až do dnešných dní som bojoval nielen proti neveriacim, ale aj proti okupantom,“ povie mladý, 22-ročný chalan, ktorý však neprizná, koľkých ľudí zabil. Zato jeho druh, ktorý má len osemnásť, ukáže na prstoch dvoch rúk, koľkých má na svedomí. Pýtam sa, aký majú sen o budúcnosti, ak sa vojna skončí. „Chcem študovať korán a bojovať za Taliban. Nič viac nepotrebujem,“ znela rázna odpoveď.
Najprv som si pomyslel, že sú dobre vymetení, ale po chvíľke uvažovania som dospel k záveru, že tam, kde sú, nemôžu títo mladí muži myslieť na nič iné. Celý život ich vychovával Taliban, nič iné nepoznali. My si informácie môžeme zistiť cez internet, môžeme cestovať a rozprávať sa s inými ľuďmi, ale tu? Žiaden internet, žiaden dotyk s inou kultúrou a o cestovaní môžu len snívať. Skôr chápem, prečo Taliban nemá rád klasické školstvo. Keby sa ľudia vzdelávali podľa klasických štandardov, nielen v náboženských školách, asi by bolo ťažšie ovplyvniť ich.
Iba počúvam. Nehodnotím a v nijakom prípade ich nejdem presviedčať. Títo sa ani nedajú. Vôbec ich nezaujíma náš život a nekladú otázky ako inde vo svete. Všetko, čo je mimo Afganistanu, je pre nich tabu.
Taliban vychoval poslušných nasledovníkov, ktorí si nekladú zbytočné otázky. Berú príkazy, ako sú. Príkaz od najvyšších predstaviteľov sa berie ako slovo božie. Avšak narazili sme na ďalší príbeh, ktorý to trochu zmenil.
Dúfam, že moja dcéra vyštuduje
Počas cesty k minaretu Jam sme dostali do auta talibanca, ktorý nás mal len sprevádzať. Bol to tichý pán a neustále sa modlil. Môj pohľad naňho sa menil diametrálne od nenávisti, keď nútil našich vodičov modliť sa a dodržiavať pôst (počas ramadánu, ak cestujete, nemusíte dodržiavať pôst), až po ľahký obdiv.
„Pracoval som a žil som v Iráne, kde mám rodinu. S vojnou v Afganistane som nechcel mať nič spoločné, kým mi nezabili šiestich bratov. Vtedy som pocítil, že ich musím pomstiť,“ začne rozprávať talibanec, ktorý sedí vzadu a odpovedá na naše otázky.
„Bojoval som dva roky a som šťastný, že som prežil, ale viac som šťastný, že je koniec vojny.“ On vraj už v živote nič viac nepotrebuje. „Ten, kto to zažil, bude si vážiť každý ďalší deň.“
Cesta pokračuje a my sa dostaneme k inej téme. Ženy. Čakal som, že bude obhajovať politiku Talibanu, ale prekvapí nás. „Sám mám dcéry a neviem si predstaviť, že by neštudovali. Lebo národ bez vzdelania ani neexistuje. Dúfam, že toto nariadenie je len dočasné.“ Zahľadí sa na hory, ktoré sa rozprestierajú všade okolo nás. „To je vlastne môj najväčší sen, aby boli moje dcéry vzdelanejšie ako ja. Nech nevedia, čo je vojna.“ S kamarátmi na seba pozrieme a uvedomíme si, že nie každý talibanec musí zastávať najortodoxnejšie názory. On sám túto organizáciu vníma pozitívne aj preto, že nariadila všeobecný mier a amnestiu. Dokonca poprosila svojich členov, aby zabudli na krvnú pomstu. „Viem, kto zabil mojich šiestich bratov, ale po tomto vyhlásení som sa vzdal pomsty. Nechám ich žiť a Alah sa o nich postará na druhom svete,“ povie presvedčene talibanec, ktorý má len štyridsať rokov, ale vyzerá na šesťdesiatpäť.
Potvrdzuje sa mi, že aj v Talibane sú frakcie, ktoré vnímajú svet rozdielne. Napríklad konzervatívny Kandahár zavádza pravidlá, ktoré sa v liberálnejšom Heráte nestretli s porozumením a medzi týmito dvomi frakciami vznikla dokonca dusná atmosféra. Kto nakoniec zvíťazí? Bude zasa vojna?
Čo by vás ešte zaujímalo v rámci článku „Rozhovory s Talibanom“ ? Dajte nám vedieť do komentu pod článok
