Keď Ian Smith 11. novembra 1965 oznámil jednostranné vyhlásenie nezávislosti (Unilateral Declaration of Independence – UDI), nešlo o nezávislosť v podobe, akú poznáme z väčšiny afrických štátov. Rodézia sa nechcela odtrhnúť od britskej kultúry ani od britskej monarchie. Smith naďalej uznával kráľovnú Alžbetu II. za hlavu štátu a jeho cieľom bolo predovšetkým to, aby o budúcnosti krajiny prestal rozhodovať Londýn. Britská vláda však trvala na zásade „No Independence Before Majority Rule“ – žiadna nezávislosť bez vlády väčšiny. Keďže v Rodézii rozhodovala približne štvrťmiliónová biela menšina, zatiaľ čo černošské obyvateľstvo tvorilo viac než štyri milióny ľudí, Londýn vyhlásenie okamžite označil za nelegálne. Rovnaký postoj zaujala aj Organizácia Spojených národov a Rodézia sa stala prvým štátom v histórii OSN, na ktorý boli uvalené povinné medzinárodné ekonomické sankcie. Diplomaticky ju neuznal prakticky nikto. Istú podporu síce nachádzala v Južnej Afrike ovládanej apartheidom a v Portugalsku, ktoré ešte kontrolovalo Mozambik, ani tieto krajiny ju však formálne neuznali ako nezávislý štát.
Ian Smith bol presvedčený, že krajina dokáže tlak sveta ustáť. A spočiatku sa zdalo, že mal pravdu. Rodézia patrila medzi hospodársky najvyspelejšie krajiny subsaharskej Afriky. Bola do veľkej miery sebestačná, mala moderné poľnohospodárstvo, rozvinutý priemysel a významné zásoby nerastných surovín. Vyvážala chróm, nikel, zlato, uhlie, azbest aj kvalitný tabak, ktorý patril medzi najlepšie na svete. Sankcie síce komplikovali obchod, no krajina ich dokázala čiastočne obchádzať. Veľká časť exportu smerovala cez Južnú Afriku alebo portugalský Mozambik a tovar sa často vyvážal pod iným označením. Keďže Rodézia nemohla nakupovať moderné zbrane, začala budovať vlastný zbrojársky priemysel. Vyrábala muníciu, upravovala lietadlá a konštruovala obrnené vozidlá. Navonok pôsobilo všetko stabilne, no pod povrchom sa krajina postupne pripravovala na konflikt, ktorý sa už nedal zastaviť.
Občianska vojna, známa ako Rhodesian Bush War, sa nezačala zo dňa na deň. Prvé ozbrojené útoky sa objavili už v polovici šesťdesiatych rokov, no naplno prepukla až počas nasledujúceho desaťročia. Na jednej strane stála rodézska armáda, polícia a bezpečnostné jednotky, na druhej dve hlavné nacionalistické organizácie – ZANU vedená Robertom Mugabem a ZAPU na čele s Joshuom Nkomom. Hoci obe bojovali proti vláde bielej menšiny, neboli prirodzenými spojencami. Odlišovala ich ideológia, etnické zázemie aj zahraniční podporovatelia. Joshua Nkomo bol starší a politicky skúsenejší líder, ktorý sa opieral najmä o príslušníkov etnika Ndebele žijúcich na západe krajiny. Jeho ozbrojené krídlo ZIPRA získavalo výcvik a výzbroj predovšetkým zo Sovietskeho zväzu. Robert Mugabe pochádzal z väčšinového etnika Šona. Pôvodne pracoval ako učiteľ, študoval v Južnej Afrike aj Ghane a výrazne ho ovplyvnil africký nacionalizmus. Po rozkole v nacionalistickom hnutí založil vlastnú organizáciu ZANU, ktorej vojenské krídlo ZANLA podporovala najmä Čínska ľudová republika.
Rhodesian Bush War bola zároveň jedným z konfliktov studenej vojny na africkom kontinente. Sovietsky zväz a Čína síce podporovali boj proti režimu bielej menšiny, no zároveň medzi sebou súperili o vplyv v Afrike. Moskva podporovala ZAPU, Peking stavil na Mugabeho ZANU. Výsledkom bolo, že v jednej vojne pôsobili dve konkurenčné oslobodzovacie hnutia, ktoré pozerali na budúcnosť krajiny rozdielne a medzi sebou si často nedôverovali.
Samotné boje sa odohrávali predovšetkým na vidieku. Partizánske jednotky prenikali cez hranice zo Zambie a po získaní nezávislosti Mozambiku v roku 1975 aj z jeho územia. Práve strata portugalského Mozambiku znamenala pre Rodéziu zásadný zlom. Dovtedy mala na východe spojenca, no po nástupe marxistického hnutia FRELIMO sa Mozambik stal hlavným zázemím Mugabeho bojovníkov. Rodézska armáda pritom patrila napriek početnej nevýhode medzi najlepšie vycvičené vojenské sily v Afrike. Legendárne jednotky Selous Scouts či Rhodesian SAS dodnes analyzujú vojenskí historici pre ich nekonvenčné metódy boja. Príslušníci Selous Scouts sa často prezliekali za povstalcov, infiltrovali partizánske skupiny a následne ich likvidovali zvnútra. Rodézske letectvo podnikalo hlboké nálety na základne povstalcov v Zambii aj Mozambiku a z vojenského hľadiska dosahovalo pozoruhodné úspechy.
Napriek tomu sa vojna postupne obracala proti vláde Iana Smitha. Rodézska armáda síce vyhrávala množstvo operácií, no nedokázala zastaviť neustály prísun nových bojovníkov. Každého padlého partizána nahradili ďalší dobrovoľníci, ktorí prichádzali z utečeneckých táborov alebo absolvovali výcvik v zahraničí. Konflikt sa navyše predlžoval, vojenské výdavky rástli a ekonomika začínala pociťovať dôsledky dlhoročnej izolácie. V polovici sedemdesiatych rokov bolo čoraz jasnejšie, že režim bielej menšiny nemá dlhodobú perspektívu. Spojené štáty aj Spojené kráľovstvo začali tlačiť na politické riešenie a zásadnú zmenu priniesol rok 1976, keď Južná Afrika pod medzinárodným tlakom postupne obmedzila svoju podporu Rodézii. Bez pomoci Pretórie sa pozícia Smithovej vlády výrazne oslabila.
Po rokoch bojov sa všetky hlavné strany stretli v roku 1979 v Londýne na rokovaniach v Lancaster House. Za jedným stolom sedeli predstavitelia britskej vlády, Ian Smith, Robert Mugabe aj Joshua Nkomo. Výsledkom bola dohoda, podľa ktorej sa Rodézia na krátky čas opäť stala britskou kolóniou, aby mohli prebehnúť slobodné voľby pod medzinárodným dohľadom. Súčasťou dohody bol aj záväzok, že počas prvých desiatich rokov nebude možné vyvlastňovať pôdu bez finančnej náhrady. Tento bod sa neskôr ukáže ako jeden z najdôležitejších momentov celej histórie Zimbabwe.
Vo februári 1980 sa uskutočnili prvé všeobecné voľby. Mnohí predpokladali, že ich vyhrá Joshua Nkomo, ktorý bol dlhé roky najznámejšou tvárou boja za nezávislosť. Víťazom sa však stal Robert Mugabe a jeho strana ZANU-PF. Dňa 18. apríla 1980 vznikol nový štát – Zimbabwe. Po pätnástich rokoch medzinárodnej izolácie sa krajina konečne dočkala uznania zo strany sveta. Na slávnostnom vyhlásení nezávislosti sa zúčastnil aj princ Charles a viacerí svetoví lídri. Mugabe vo svojom prejave vyzýval na zmierenie a vyhlásil, že budúcnosť krajiny musia spoločne budovať černosi aj belosi. V tom čase ho mnohí považovali za vzdelaného a umierneného politika, ktorý prinesie demokraciu a prosperitu. Len málokto však tušil, že muž oslavovaný ako symbol slobody sa počas nasledujúcich desaťročí stane jedným z najkontroverznejších vládcov afrického kontinentu.
Od nádeje k autoritárskemu režimu
Keď Robert Mugabe 18. apríla 1980 prevzal moc, málokto v Zimbabwe alebo v zahraničí pochyboval, že krajinu čaká lepšia budúcnosť. Po pätnástich rokoch medzinárodnej izolácie a krvavej občianskej vojne prichádzala dlho očakávaná nezávislosť. Mugabe pôsobil ako vzdelaný politik. Mal niekoľko univerzitných titulov, výborne hovoril po anglicky a vo svojich prvých prejavoch zdôrazňoval zmierenie. Vyzýval belošskú menšinu, aby zostala v krajine, pokračovala v podnikaní a podieľala sa na budovaní nového Zimbabwe. Mnohí bieli farmári jeho slovám uverili. Neodchádzali, pretože verili, že nová vláda potrebuje ich skúsenosti a že krajina môže byť úspešným príkladom spolužitia všetkých obyvateľov bez ohľadu na farbu pleti.
Prvé roky Mugabeho vlády skutočne priniesli viacero pozitívnych zmien. Vláda výrazne investovala do školstva a zdravotníctva. Vznikali nové školy aj zdravotné strediská a gramotnosť obyvateľstva rýchlo rástla. Zimbabwe sa postupne zaradilo medzi africké krajiny s najvyššou úrovňou vzdelania. Pokračovalo aj moderné poľnohospodárstvo, ktoré zabezpečovalo dostatok potravín nielen pre domácu spotrebu, ale aj na export. Tabak, kukurica či hovädzie mäso patrili medzi hlavné vývozné artikle a hospodárstvo rástlo. V mnohých zahraničných médiách bolo Zimbabwe označované za jednu z najperspektívnejších krajín Afriky.
Tento obraz však zakrýval problém, ktorý sa po vojne nikdy nevyriešil. Dve hlavné oslobodzovacie hnutia, Mugabeho ZANU a Nkomova ZAPU, síce spoločne vytvorili vládu, no vzájomná nedôvera pretrvávala. Mugabe bol príslušníkom etnika Šona, ktoré tvorilo približne tri štvrtiny obyvateľstva. Joshua Nkomo zastupoval predovšetkým etnikum Ndebele žijúce na juhozápade krajiny. Napätie medzi oboma skupinami existovalo už počas vojny a po získaní nezávislosti sa ešte prehĺbilo.
V roku 1982 Mugabe obvinil Nkomu z prípravy štátneho prevratu. Dodnes neexistujú jednoznačné dôkazy, že sa takýto prevrat skutočne pripravoval, no Mugabe využil situáciu na odstránenie svojho najväčšieho politického rivala. Nkomo bol odvolaný z vlády a tisíce bývalých bojovníkov ZAPU začali byť označované za nepriateľov štátu. Nasledovala jedna z najtemnejších kapitol moderných dejín Zimbabwe.
Na západ krajiny bola nasadená špeciálna jednotka známa ako Piata brigáda. Na rozdiel od ostatných častí armády ju cvičili severokórejskí vojenskí poradcovia a podliehala priamo Mugabemu. Oficiálne mala potláčať ozbrojených povstalcov, ktorí sa skrývali v oblasti Matabeleland. V skutočnosti sa operácie veľmi rýchlo zmenili na rozsiahle represie voči civilnému obyvateľstvu etnika Ndebele.
Obdobie rokov 1983 až 1987 dnes poznáme pod názvom Gukurahundi, čo v jazyku šona znamená „dážď, ktorý zmýva plevy pred príchodom jari“. Tento poeticky znejúci názov sa stal označením jednej z najväčších povojnových tragédií v subsaharskej Afrike. Vojaci vypaľovali dediny, zatýkali civilistov, vykonávali hromadné popravy a tisíce ľudí bez súdu zmizli. Odhady počtu obetí sa líšia, no väčšina historikov uvádza približne 20-tisíc zabitých civilistov. Presný počet pravdepodobne nikdy nebude známy.
Počas studenej vojny zostávali tieto udalosti do veľkej miery v tieni iných konfliktov. Západné krajiny Mugabeho stále vnímali ako bývalého osloboditeľa a len veľmi opatrne kritizovali jeho postup. Zimbabwe bolo navyše považované za jednu z mála stabilných krajín regiónu, čo zohrávalo významnú úlohu aj v zahraničnej politike.
Výsledkom operácie Gukurahundi bolo definitívne oslabenie opozície. Joshua Nkomo napokon súhlasil s podpísaním takzvanej Zjednocovacej dohody z roku 1987, na základe ktorej sa jeho strana ZAPU zlúčila s Mugabeho ZANU. V tom istom roku bola zrušená funkcia predsedu vlády a Robert Mugabe sa stal výkonným prezidentom s výrazne širšími právomocami. Práve tento moment mnohí historici označujú za začiatok autoritárskeho režimu, ktorý mal trvať ďalších tridsať rokov.
Napriek rastúcej koncentrácii moci hospodárstvo ešte stále fungovalo pomerne dobre. Komerčné farmy zostávali produktívne, priemysel vyrábal a zahraniční investori krajinu neopúšťali. Najväčším nevyriešeným problémom však zostávala otázka vlastníctva pôdy. Približne 4 500 prevažne bielych farmárov vlastnilo veľkú časť najúrodnejšej pôdy, zatiaľ čo milióny černošských rodín hospodárili na podstatne menej kvalitných pozemkoch. Tento nepomer bol priamym dôsledkom koloniálnej politiky a väčšina obyvateľov očakávala, že po získaní nezávislosti sa situácia zmení.
Lancasterská dohoda však stanovovala, že počas prvých desiatich rokov môže vláda vykupovať pôdu iba na princípe „ochotný predávajúci – ochotný kupujúci“. Veľká Británia a Spojené štáty prisľúbili finančnú pomoc na odkup fariem a ich následné prerozdelenie. Časť pôdy sa skutočne podarilo odkúpiť, celý proces však napredoval pomalšie, než očakávala verejnosť. Zároveň sa ukazovalo, že nie všetka pôda končí v rukách drobných farmárov. Niektoré pozemky získavali politicky vplyvní ľudia alebo členovia vládnucej strany.
Po roku 1990 prestali platiť obmedzenia vyplývajúce z Lancasterskej dohody a otázka pôdy sa opäť dostala do centra politického diania. Mugabe čelil rastúcej kritike, ekonomika spomaľovala a krajina sa zadlžovala. Popularita prezidenta začala po prvý raz citeľne klesať. V tom čase ešte nikto netušil, že práve pozemková reforma sa stane rozhodujúcim momentom, ktorý od základu zmení hospodárstvo Zimbabwe a odštartuje udalosti vedúce k jednej z najväčších hyperinflácií moderných dejín.
Koniec 2.časti
