Na Kube som bol naposledy v roku 2010 a priznám sa, že som z tejto krajiny odchádzal neskutočne rozčarovaný. Zažil som ju v jej úplnej „nahote“. Z izbového sejfu mi ukradli 300 eur a privolaná polícia ma namiesto vyšetrovania donútila podpísať dokument, v ktorom stálo, že ako imperialista som si celý príbeh vymyslel. Bol to len jeden z mnohých nepríjemných momentov, ktoré sa odohrali počas posledného roku intenzívneho sprevádzania po krajine, kde realita za sklom turistického autobusu bola úplne iná.
Domáci sprievodca neustále sledoval, kam ideme a čo hovoríme, a pritom sa stále snažil navodiť dojem, že všetci sú nesmierne šťastní. Bolo to obdobie sprevádzania, počas ktorého som mal časté konflikty s miestnou agentúrou a odmietal som hovoriť veci, ktoré chcel režim podsúvať turistom. Nechcem z tejto krajiny robiť Severnú Kóreu, kde sa nemôžete pohybovať bez sprievodcu, ale pri turistických skupinách to bol vážne problém. S Kubou som mal vždy komplikovaný vzťah. Keď som sa po nej pohyboval sám, bez tieňa miestnych agentúr, vnímal som ju oveľa reálnejšie. Dokázal som pochopiť niektoré problémy, starosti, ale aj radosti. Mozaika skutočnej Kuby bola na míle vzdialená od predstavy, ktorú turistické štátne agentúry vytvárali – často s fľašou lacného rumu v ruke, keď prezentovali údajný ostrov slobody v úplne inom svetle.
Dodnes si pamätám, ako ma jeden sprievodca dokonca nahlásil polícii, keď som klientov zobral mimo turistických zón. Ukázal som im „skutočné obchody“, zaviedol ich do miestnych reštaurácií namiesto turistických podnikov a kúpili sme si domáce cigary, z ktorých nikto zo systému nemal žiaden profit. Vtedy som si povedal, že na dlhší čas sem neprídem. Situácia sa však dramaticky zmenila a mám pocit, že na Kube sa dnes dejú historické zmeny. Nepýtajte sa ma, prečo to chcem vidieť na vlastné oči. Možno je to ten zvláštny nepokoj cestovateľa – nestačí o veciach čítať, človek si potrebuje vytvoriť vlastný pohľad. Aká je Kuba dnes? Čo sa tam deje? A prečo sa to deje?
Kuba dnes prežíva jednu z najhlbších hospodárskych a spoločenských kríz od rozpadu Sovietskeho zväzu na začiatku deväťdesiatych rokov. Ostrov, ktorý bol desaťročia zvyknutý fungovať vďaka podpore veľkých spojencov, sa ocitol v situácii, keď sa tento systém postupne rozpadá. V minulosti ekonomiku držali nad vodou najmä dotácie a lacná ropa zo Sovietskeho zväzu. Po jeho kolapse túto úlohu prevzala Venezuela. Keď však aj venezuelská ekonomika začala upadať a zároveň sa dostala pod silné americké sankcie, dodávky ropy na Kubu sa výrazne znížili. Spojené štáty zároveň v posledných rokoch vyvíjajú tlak aj na ďalšie krajiny, ktoré by mohli Kube pomáhať s energetickými dodávkami, a upozorňujú na možné sankcie voči firmám alebo štátom, ktoré by s ostrovom obchodovali v oblasti ropy. Výsledkom je situácia, keď má Kuba chronický nedostatok paliva, čo zasahuje prakticky všetky oblasti života v krajine.
Energetická kríza sa okamžite prejavila v každodennom fungovaní štátu. Elektrárne sú staré, často poruchové a závislé od dovážaného paliva, takže bez ropy nedokážu vyrábať dostatok elektriny. V mnohých regiónoch Kuby sú dnes bežné výpadky elektriny trvajúce dvanásť až dvadsať hodín denne a aj Havana, ktorá bola tradične zásobovaná prioritne, zažíva pravidelné blackouty. Bez elektriny prestávajú fungovať továrne, obmedzuje sa doprava, zlyháva zásobovanie vodou a nemocnice či obchody musia pracovať v improvizovaných podmienkach. Nedostatok paliva ovplyvňuje aj úplne základné služby – smetiarske autá často nemajú naftu, verejná doprava jazdí nepravidelne a v niektorých mestách sa odpad hromadí na uliciach.
Ekonomická situácia je o to vážnejšia, že Kuba postupne stráca aj svoje tradičné zdroje príjmov. Turizmus, ktorý sa v posledných desaťročiach stal jedným z hlavných pilierov ekonomiky, je nestabilný a citlivý na každú krízu. Nedostatok paliva zasahuje aj leteckú dopravu a niektoré aerolínie začali obmedzovať alebo rušiť lety na ostrov, pretože kubánske letiská nemajú vždy dostatok leteckého paliva. Zároveň sa rozpadá sektor, ktorý bol kedysi symbolom kubánskej ekonomiky – produkcia cukru. Ešte v dvadsiatom storočí patrila Kuba medzi najväčších producentov cukru na svete, no dnes produkcia cukrovej trstiny dramaticky klesla. Mnohé cukrovary sú zastarané, chýbajú investície, palivo aj pracovná sila a krajina, ktorá kedysi zásobovala cukrom veľkú časť sveta, ho dnes v niektorých obdobiach dokonca dováža.
Kríza sa zároveň prejavuje v každodennom živote obyvateľov. Ceny potravín a základného tovaru prudko rastú, zatiaľ čo platy zostávajú veľmi nízke. Mnohé produkty sa dajú zohnať iba na čiernom trhu alebo za devízy v špecializovaných obchodoch. Nedostatok paliva komplikuje zásobovanie a dopravu potravín do miest, takže niektoré regály v obchodoch zostávajú prázdne. Čoraz viac Kubáncov sa snaží krajinu opustiť a emigrácia dosahuje najvyššie čísla za posledné desaťročia. Ostrov sa tak ocitol v paradoxnej situácii: systém, ktorý bol postavený na silnej štátnej kontrole ekonomiky, musí dnes postupne uvoľňovať priestor súkromnému sektoru. Vláda začala povoľovať malé súkromné podniky a v poslednom období dokonca diskutuje o väčšom zapojení súkromného kapitálu do ekonomiky. Ide o pokus stabilizovať hospodárstvo bez toho, aby štát úplne stratil kontrolu nad systémom.
Kuba sa tak dnes nachádza na historickej križovatke. Ostrov, ktorý bol celé desaťročia symbolom revolučnej stability a geopolitického odporu voči Spojeným štátom, sa musí vyrovnávať s novou realitou sveta, v ktorom už nemá takých silných partnerov ako kedysi. Nedostatok ropy, kolaps tradičných odvetví, rastúce ceny a masová emigrácia vytvárajú tlak na systém, ktorý sa dlhé roky takmer nemenil. To, či sa krajine podarí nájsť nový ekonomický model a stabilizovať situáciu, alebo sa kríza ešte prehĺbi, bude závisieť od kombinácie vnútorných reforiem, geopolitických vzťahov a schopnosti kubánskeho štátu prispôsobiť sa realite dnešného sveta.
Dnes sa na Kubu vraciam individuálne so svojimi kamarátmi. Budem bývať u domácich – presne tak, ako som to mal najradšej, keď som sa tu kedysi pohyboval sám. Chcem sa s nimi rozprávať a čo najviac nasávať atmosféru a realitu krajiny.
Preto tu očakávajte pravidelné zápisky z krajiny, o ktorej máme tak rozdielne informácie.
