Idzem? Nejdzem? Ako východoslovák som myšlienkovo prešľapoval nad cestou do Líbye. Už pred dvomi rokmi som mal skvelú príležitosť vycestovať do krajiny, o ktorej každý počul, ale len málokto v nej naozaj bol.
Niekde som už písal, že ešte stále viem počúvať svoj vnútorný pocit. Ten bol vtedy nastavený tak, že aj by možno išiel — lenže niečo ho rušilo. Nestabilná politická situácia to až tak nebola. Skôr to, že si medzi sebou jednotlivé skupiny posielali „bombové pozdravy“, priebežne sa štiepili na ďalšie a ďalšie frakcie a celá situácia sa mi menila na absolútne neprehľadnú skladačku bez návodu.
„Ľuboš, nemám dobrý pocit. Radšej to odložme,“ poviem kamarátovi pred dvomi rokmi. Napriek tomu, že sme sa obaja tešili, nebojujeme a nejdeme hlavou proti múru. Líbya nám neutečie — a riziko chceme stlačiť čo najbližšie k nule. Jasné, mrzelo nás to. Lenže hrať sa na hrdinov netreba, aj keď sme už videli rôzne nestabilné regióny.
Cesta sa nakoniec podarila na jar 2025, keď hviezdy cestovateľského neba boli aspoň približne v správnom rozpoložení. Nie, Líbya stále nie je „normálna“ destinácia — ale už to nie je to isté, čo pred dvomi rokmi. Ako by som to dnes charakterizoval?
Kto už cestoval do nestabilných krajín, pochopí ma rýchlejšie. Irak je oproti Líbyi bezpečnejší, Somálsko je na tom zasa bezpečnostne výrazne horšie. Špecifikom Líbye (pre niekoho výhodou, pre niekoho prekliatím) je, že sem nemôžete cestovať bez miestnej cestovnej kancelárie. Chápem, že to veľa ľudí odradí, ale v praxi to nie je až také dramatické — aj keď má jeden „detail“: počas celej cesty máte prideleného policajta, ktorý je s vami prakticky stále.
Keď som sa to dozvedel, poriadne som zagúľal očami. Policajt s vami býva v tom istom hoteli, a keď chcete ísť niekam po zotmení, ide s vami. Niekto by si možno povedal, že sa tak trochu „odpojí“ a vyrazí na večerné dobrodružstvo bez policajného tieňa. Možno by to niekde prešlo — ale v Líbyi nie. Policajt má totiž aj svojich nenápadných pomocníkov, o ktorých často ani netušíte. Neznámy človek na recepcii, večne sediaci vodič pred hotelom a tamten fajčiaci pán, čo stále na niekoho čaká… lenže nikto neprichádza.
Teraz si pozorný čitateľ položí otázku: a prečo mi to vlastne nevadilo? Ani neviem, ako sa volal, ale „ujo policajt“ robil svoju prácu dôsledne a pritom nás nijako nedusil. Nič nezakazoval, do ničoho sa nestaral — len chcel mať prehľad. Nebol to typ ako v KĽDR, kde sa stále niečo nesmie. Vlastne od neho nepadol žiadny zákaz, vyhrážka ani negatívna emócia.
Dokonca sme nemali ani zákaz fotenia či filmovania a jeho prítomnosť paradoxne odháňala zbytočné kontroly zo strany miestnych policajných a vojenských zložiek. Nemyslel som si, že to niekedy poviem, ale tento policajt sa stal jednou z obľúbených častí nášho tripu. Vedeli sme, že keď ho aj v noci poprosíme, že sa chceme prejsť, jednoducho sa oblečie — a bez frflania ide.
Samozrejme, každý chce aspoň trochu voľnosti. Lenže tu treba prijať fakt, že Líbya je v stave, keď musí byť veľa vecí pod kontrolou. Môžeme si povedať, že si počkáme, kým to tu bude „voľnejšie“, ale úprimne: myslím si, že to tak skoro nepríde.
A tak sa natíska otázka: čo sa vlastne teraz deje v Líbyi?
Máte otázky na článok „Líbya – cesta do neznámej krajiny“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste s nami chceli vycestovať do Líbye, pozrite si našu expedičnú ponuku tu
