Ten, kto bol v Keni, Tanzánii, Ugande alebo v iných afrických krajinách, kde s radosťou prekvitá turistický ruch, určite zažil – alebo aspoň videl – množstvo detí, ktoré si s úsmevom pýtajú cukrík, pero či niečo malé „pod zub“. Vidím veľa zahraničných turistov, ktorí si povedia, že taká maličkosť predsa nikoho nezabije, a s radosťou obdarujú malé, často špinavé dieťa.
Chápem ten pocit pomáhať a viem sa stotožniť s názorom, že treba niečo urobiť. Len ste vedeli, že tento obraz, ktorý máme dnes pred očami, vytvoril samotný turistický priemysel?
Premiestnime sa strojom času o dvadsať rokov späť. Keď som prvýkrát cestoval po Afrike, nikde (okrem Egypta) som nestretol deti, ktoré by naťahovali ruky za nejakou maličkosťou. Keňa bola omnoho chudobnejšia, o Tanzániu sa vtedy nikto poriadne nezaujímal a ostrov Zanzibar bol bez hotelových rezortov. Afrika bola na cestovanie náročnejšia a paradoxne bola v horšej ekonomickej situácii než dnes.
Teším sa, že sem začali prichádzať ľudia a objavovať najpestrejší svetadiel. Mnohí neobjavili len krásy čierneho kontinentu, ale narazili aj na obrazy, ktoré dovtedy poznali snáď len z Indie. Deti sa usmievali, no žili v úplne inom svete, než na aký sme boli zvyknutí. Ľudia cítili potrebu pomôcť a v dobrej viere vytiahli cukrík, jedlo alebo dali dolár. Veď jeden dolár predsa nikomu neublíži. Verte mi – ublížil. A odštartoval niečo, čo si dnes nechceme priznať.
Nedávno som sa vrátil z Ugandy a takmer som ju nespoznal. Deti v okolí turistických miest sa rozbehnú za autami, v ktorých sedia turisti, a veselo kričia: „Cukrííík!“ Okná sa otvoria a pár pestrofarebných sladkostí padne deťom do náručia. Obe strany majú radosť a svet sa môže točiť ďalej. Lenže deti sa tak naučia, že stačí natiahnuť ruku a niekto niečo dá. Bez práce. Bez námahy.
Tieto deti vyrástli. Stali sa z nich dospelí a dnes opäť vidím natiahnuté ruky a prosbu o dolár na jedlo. Obraz, ktorý som pred dvadsiatimi rokmi nepoznal.
Moja Ewka pracovala ako humanitárna pracovníčka v rozvojových krajinách – v Mozambiku a Angole. Keď toto vidí, vždy ju to veľmi rozosmutní. „Deti sa naučia žobrať a uvrhne ich to do špirály osudu, ktorej sme sa práve chceli vyhnúť,“ hovorí.
Najviac ma hnevá, keď niektoré slovenské či zahraničné cestovky – lebo je to skvelé PR a vytvára to pocit pomoci – nakúpia potraviny a privezú ich priamo do dedín. Vyzerá to krásne, ale opäť si niekto zvykne, že dostal veci zadarmo. Je to podobné, ako keby ste v 19. storočí dali Indiánom alkohol.
Čo teda robiť? Jednoducho nedávať – a ak, tak to slušne odmietnuť, bez negatívnych emócií. Ak chcem naozaj pomôcť, tak jedine cez organizácie, ktoré poskytujú adresnú pomoc a vedia, ako na to.
Ak vás tieto riadky doteraz nepresvedčili, možno pomôže posledný príklad. Nedávno som sa vrátil z Južného Sudánu – jednej z najchudobnejších krajín sveta. Keňa či Tanzánia sú v porovnaní s ním ekonomickými gigantmi. A predsa som tam nevidel ani jedno dieťa, ktoré by si pýtalo cukrík alebo žobralo.
Stavím sa, že mnohí z vás boli v Indii a zarazilo vás množstvo žobrákov. Skúsme sa zamyslieť – kde ste ich videli? Agra, Dillí, Bombaj, alebo iné turisticky vyhľadávané miesta. Ak by sme vás vzali do neturistických, a pritom ešte chudobnejších oblastí, tento obraz by ste tam nenašli.
Rozumiem potrebe pomáhať. Len sa nad tým skúsme zamyslieť a pozorne sa rozhliadnuť okolo seba.
Ak by ste mali otázky na článok „Turizmus a žobranie: príbeh, ktorý sme vytvorili“, dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste s nami chceli vycestovať do krajín a vidieť ich inak, tu je naša ponuka
