Keď dnes človek príde do čínskeho mesta ako Šanghaj, Šen-čen alebo Čcheng-tu, má pocit, že sa ocitol v budúcnosti. Ulice sú plné elektromobilov, elektrických skútrov a autobusov. Taxíky často nejazdia na benzín, ale na batérie. A ticho je možno ešte väčším šokom než samotné technológie. Namiesto rachotu motorov počuť len šum pneumatík a občasné pípnutie elektrického skútra. Veď mladá generácia už ani nevie, ako sa tankuje do benzínu. Čudujete sa? Tak Číňan sa čuduje, že vy neviete vymeniť baterku do auta.
Pritom ešte pred dvadsiatimi rokmi bola Čína symbolom smogu, nekonečných kolón a miest, kde človek po pár hodinách cítil prach v pľúcach. Elektromobilita tam nevznikla preto, že by sa krajina zrazu rozhodla zachraňovať planétu. Vznikla z čistého pragmatizmu.
Čína si totiž veľmi skoro uvedomila tri veci.
Po prvé – bola závislá od dovozu ropy.
Po druhé – západné automobilky mali desaťročný náskok v spaľovacích motoroch a dobiehať ich by bolo extrémne drahé.
A po tretie – smog v čínskych megamestách začínal byť politickým problémom.
Preto Peking už začiatkom 21. storočia rozhodol, že elektromobily budú strategickým odvetvím budúcnosti. Skutočný zlom prišiel okolo roku 2009, keď štát začal masívne dotovať výrobcov, budovať nabíjaciu infraštruktúru a podporovať domácich hráčov ako BYD, NIO či CATL. Kým Európa ešte debatovala, či elektromobily vôbec dávajú zmysel, Čína už investovala miliardy. A dnes vidíme výsledok.
Čína je najväčším trhom elektromobilov na svete a zároveň najväčším výrobcom batérií. Firmy ako BYD alebo CATL dnes technologicky konkurujú Tesle a v niektorých oblastiach ju dokonca predbiehajú. V mnohých čínskych mestách dnes elektromobily nepôsobia ako alternatíva budúcnosti, ale ako bežná súčasť života.
Dlhé roky bol najväčším argumentom proti elektromobilom dojazd. Lenže práve tam sa dnes čínske firmy posunuli neuveriteľne ďaleko. Bežné moderné elektromobily v Číne majú dojazd približne 500 až 700 kilometrov a tie najnovšie sa blížia k hranici 800 kilometrov. Ešte fascinujúcejšie je tempo nabíjania. Niektoré nové technológie dokážu za päť až desať minút nabiť energiu na stovky kilometrov jazdy – teda za čas porovnateľný s klasickým tankovaním.
A potom je tu ďalšia čínska zvláštnosť – výmena batérií. Kým Európa stavila hlavne na nabíjanie, časť Číny experimentuje s modelom, kde vodič jednoducho vojde do automatizovanej stanice a robot mu za pár minút vymení vybitú batériu za nabitú. Tento systém preslávila najmä firma NIO. V niektorých mestách už fungujú tisíce takýchto staníc a celý proces trvá kratšie než kúpa kávy na pumpe.
Samozrejme, elektromobilita má aj svoju odvrátenú stránku. Najčastejšou otázkou býva: čo sa stane s batériami po rokoch používania? Čína si veľmi skoro uvedomila, že práve recyklácia bude jedným z najväčších problémov budúcnosti. Preto dnes buduje obrovský priemysel na recykláciu lítia, niklu či kobaltu. Staré batérie navyše často nekončia okamžite v odpade. Mnohé dostávajú „druhý život“ – používajú sa ako úložiská energie pre elektrické siete alebo solárne elektrárne. Až potom sa rozoberajú a recyklujú.
Zaujímavé pritom je, že samotné batérie vydržia oveľa dlhšie, než si ľudia pôvodne mysleli. Dnes sa hovorí o životnosti okolo jedného milióna kilometrov alebo viac než desať rokov používania. Najväčšou kritikou elektromobility však ostáva otázka elektriny. Ak elektromobil jazdí na elektrinu vyrobenú z uhlia, je naozaj ekologický?
A práve tu je Čína plná paradoxov. Na jednej strane je najväčším producentom obnoviteľnej energie na svete. Buduje gigantické solárne a veterné parky, investuje do vodných elektrární a ovláda globálny trh s fotovoltikou. Na druhej strane však stále masívne využíva uhlie.
Dnes približne 55 až 60 percent čínskej elektriny stále pochádza z uhlia. Je to obrovské číslo, ktoré ukazuje, že Čína sa fosílnych palív ešte zďaleka nevzdala. Zároveň však krajina neuveriteľným tempom buduje obnoviteľné zdroje.
Vodné elektrárne dnes tvoria približne 13 až 14 percent výroby elektriny. Veterná energia sa pohybuje okolo 9 až 10 percent a solárna energia približne okolo 7 až 8 percent, pričom práve solárne elektrárne rastú najrýchlejšie na svete. Jadrová energia zatiaľ tvorí asi 4 až 5 percent výroby, no Čína zároveň stavia nové jadrové elektrárne rýchlejšie než väčšina sveta.
Výsledkom je zvláštna kombinácia: krajina, ktorá je zároveň najväčším znečisťovateľom planéty aj najväčším investorom do zelenej energie. A možno práve to najlepšie vystihuje čínsku elektromobilitu. Nie je to romantický príbeh ekologických aktivistov. Je to tvrdý geopolitický a ekonomický projekt. Čína pochopila, že budúcnosť automobilového priemyslu sa môže prepísať – a rozhodla sa, že tentoraz nechce byť montážnou dielňou sveta, ale krajinou, ktorá bude určovať pravidlá.
