Cestoval som šinkansenom na trase Hirošima – Nagasaki a po ceste sme mali tri minúty na prestup. Ako by reagoval Slovák, keby sa dozvedel, že má tri minúty na prestup niekde v Liptovskom Mikuláši? Pýtal by sa: Kde bude stáť vlak? Stihnem prejsť cez nástupište? Prídeme načas?
V Japonsku si tieto otázky vôbec nemusíte klásť. Sám systém vám vydá taký lístok, aby ste nemuseli na peróne nachodiť zbytočné metre. Ak cestujete vo vagóne číslo osem, prestúpite do ďalšieho vlaku, ktorý bude mať vagón najbližšie k vašej osmičke. Už počujem vaše otázky, ako oni vedia, kde sa ten vlak zastaví. Či tomu veríte alebo nie, každá stanica má presne označené nástupištia s číslami vagónov. Stačí sa len postaviť na značku a váš vagón sa zastaví rovno pred vami. Žiadne zbytočné a bezhlavé pobehovanie ako na stanici v Poprade, lebo vagón číslo osem je tam niekde v diaľke. Teraz mi povedzte, či sa to nedá dosiahnuť aj u nás. Je to nejaká veľká veda? Potrebujeme na to milióny?
Poďme sa však pozrieť aj dovnútra vlaku. Napriek tomu, že Japonci nepatria medzi basketbalové národy, ja so svojimi dvoma metrami mám vždy dosť miesta pre nohy. Ak si ešte aj sklopím sedadlo, mám pocit, akoby som cestoval v európskom lietadle v biznis triede. K tomu príjemná klimatizácia, ktorá nevyrušuje prílišným chladom alebo nefunkčnosťou. Okná čisté, prostredie voňavé. Čosi ma však stále prekvapuje. Pýtam sa sám seba, čo to je. Po dlhom uvažovaní na tom prídem. Ticho. Božské ticho vo vagóne. Nikto sa tu s nikým nahlas nerozpráva a všetci pokojne sedia. V Japonsku platí zásada, že nemáš vyrušovať ostatných. „Veď čo ak by si si chcel odpočinúť?“ vysvetlí mi jeden japonský kamarát, ktorý ma zasväcuje do inej logiky. Je nám taká vzdialená a pritom taká veľmi blízka. „Napríklad všetci si vypneme zvonenie a máme telefón v tichom režime. Dokonca aj zvuk tlačidiel stlmíme.“ Vtom ho však zastaví jeden Slovák, že ak má nejaký dôležitý hovor, to ho tu nemôže prevziať? „Môžeš, ale na to slúžia malé tiché kabíny vo vlaku, kde si ten telefonát môžeš v pokoji vybaviť. Nikto tu nie je zvedavý na tvoju komunikáciu,“ odpovie slušne a ukáže na plánik vlaku, ktorý má každý cestujúci pred sebou. Chcete zahodiť smeti? Ísť prebaliť dieťa? Zafajčiť si? Ísť na záchod? Všetko to máte pred sebou a nemusíte lietať v dopravnom prostriedku ako stepný motýľ. Práve toalety ma prekvapujú. Nielen klasický záchod, je tu aj pisoár pre pánov. Pritom sem nechodí žiadna služba, ktorá by to čistila. Je to na cestujúcich, ktorí sa správajú tak, aby sa každý cítil ako doma. Je to pre nás nedosiahnuteľné? Prečo, keď vidím čistý záchod, nemôžem ho nechať v pôvodnom stave? A nech mi nikto nič nehovorí o špinavých Aziatoch.
Práve môjho japonského kamaráta sa pýtam, ako vnímal naše vlaky na Slovensku. „Chápem, že také čisté vlaky máme len my, len nedokážem pochopiť, prečo u vás tak meškajú. Raz som prišiel na stanicu a vidím na tabuli číslo 120. Ja som si myslel, že je to 120 sekúnd. Mal si vidieť moje zdesenie, keď mi niekto povedal, že to znamená 120 minút. Myslel som si, že si zo mňa robí srandu. Za 120 sekúnd som však pochopil, že si nikto zo mňa nevystrelil.“
Cez tohto kamaráta sa na naše služby pozerám inak. My sme pre Japonca ako India pre Slováka. Nevábne železničné stanice, ktoré vyzerajú ako po hode granátom. Meškajúce vlaky. Chcete sa najesť alebo si niečo kúpiť na japonskej železničnej stanici? Tak verte, že miestne obchody vyzerajú lepšie ako náš najlepší obchodný dom na Slovensku. Aj toto je pre nás nedosiahnuteľné? V Nagane si môžem kultúrne sadnúť na kávu, obsluhuje ma čašník v krásnej čistej uniforme. Alebo si chcem dať dobrú domácu polievku s rezancami? Suši? Stejk?
Pred pár hodinami som sa presúval šinkansenmi v Japonsku. Teraz si odhrýzam z vysušenej bagety, ktorá má tesne pred exspiráciou. Teta, ktorá mi ju predala, ma obdarila kyslým úsmevom a nedokázala povedať ani jedno pekné slovo. Jedna planéta, dve krajiny – a taký rozdielny prístup. Hlavne, že som si v našom vlaku zasa vypočul, ako za všetko môže niekto iný a svet je voči nám zlý. Ak by som bol veriaci, poprosím toho hore, aby nám dal čo len maličký kúsok japonskej nátury. A pracovitosti.
Máte otázky na článok „Kedy budeme mať vlaky ako v Japonsku“? Dajte do komentu a radi odpovieme
