Železničná trať z Jekaterinburgu do Novosibirska vedie po neskutočnej rovine. Na tomto úseku je Sibír rovná ako biliardový stôl, ktorý sa nie a nie skončiť. Rovina, kam len pozrieš, avšak tvoje výhľady narúšajú nezbedné brezy. Áno, stále sú tu a svoje počítanie som zastavil niekde na čísle 1 232 836. Tento výnimočný strom je všade a lemuje celú trasu nielen do Jekaterinburgu, ale až do Krasnojarsku, kde nastupujú ihličnany. Sem-tam sa však vynoria miestne dediny, ktoré akoby boli vystrihnuté z románov od Dostojevského. Na jednej strane romantický obrázok z okna vlaku, ale na druhej je smutné, že väčšina týchto dedín nemá prístup k základným vymoženostiam 21. storočia. Niekde nie je elektrina, niekde plyn a sem-tam vedú do dediny nespevnené cesty. „Toto nie je pozlátená Moskva,“ povie Vladimír v reštauračnom vozni a šupne do seba stakan vodky. Sám som prešiel niekoľko sibírskych dedín a viem, aký v nich majú ťažký život. Viete, že Rusko mám rád, ale niektoré veci tu ešte nefungujú a uvedomíte si, že toto je kolos, ktorý má sem-tam hlinené nohy. Koľkokrát už domáci rezignovali na pomoc od štátu… Ak si nepomôžeš sám, zahynieš.
Jednou z vecí, ktoré určite fungujú, sú železnice. Idú načas, a nielen to. Pracovníčky ruských železníc neustále kmitajú a čistia nielen vozne, ale aj toalety. Nestane sa, že by tu niečo smrdelo, alebo bolo špinavé. Ja mám k týmto „dežurnym“ veľkú úctu. Sú to malí generáli, ktorí majú všetko pod palcom. U nich si často kupujem kávu alebo čaj, keď rozlepím oči. Dokonca ten čaj od nich je lepší, ako keby som išiel do reštauračného vozňa. Taká malá rada odo mňa. Keď sa vyberiete Transsibírskou, prineste im malú pozornosť. Nie, nemyslím peniaze, ale nejaký prezent, ktorý charakterizuje váš kraj alebo domov. Nielenže si nakloníte malého generála, ktorý vám potom s radosťou povie dopredu všetky podstatné informácie, ale ho aj skutočne potešíte.
Je 19:48 a my sa zastavujeme v Barabinsku. Teplomer ukazuje niečo okolo mínus 12, ideme si trochu pretiahnuť končatiny. Na staniciach sa dá nielen prejsť, ale aj si tu kúpite niečo pod zub. Mnoho ľudí sa pýta, či si majú priniesť nejaké jedlo. Nie. Buď sa prestravujete v reštauračnom vozni, ktorý je predražený, alebo sa budete spoliehať na pravidelné zastávky, ktoré vlak robí. Ak sa stojí vyše päť minút, určite si stihnete niečo kúpiť od miestnych ľudí. Tentoraz tu predávali skvelé domáce pirohy priamo vytiahnuté z pece. Miestne tetušky v baraniciach ľúbeznou ruštinou volali hladných pasažierov k svojim dobrotám. A verte, že to bol neskutočný mäsový piroh. Katka dokonca vyhlásila, že niečo také chutné dlho neokoštovala. A o tom to je. Vždy si viete kúpiť miestnu domácu stravu. Je to, akoby naše staré mamy vyšli na vlakovú stanicu napríklad v Trenčíne a predávali svoje domáce dobroty pasažierom. Nachádzajú sa tu aj štátne stánky, ktoré však predávajú nevábne instantné produkty. Pasažieri z vlaku sa vyrútili na tetuše, ktoré nestíhajú predávať. Chalani si však nekupujú pirohy, ale údenú rybu. Napriek upozorneniu, že budú pekne voňať údeninou, kúpia si rybku v novinovom papieri. Rusi milujú ryby. Vlastne nech mi niekto ukáže Rusa, ktorý by neskúsil údenú rybu. Pri rybe sa rozpráva, pije, smeje sa… a pochopiteľne sa všade šíri odeur rybaciny, ktorá nezúčastnených priam omráči. Každá stanica predáva niečo iné. Isteže, v zimných mesiacoch je predávajúcich menej, ale niečo pod zub vždy nájdete. Ak niekedy vojdem do reštauračného vozňa, tak jedine na raňajky a vždy si objednám kašu z ryže, navrchu s kusom masla. Klasické ruské raňajky, ktoré zapíjam čiernym čajom.
Inak vedeli ste, že Rusi sú najväčší spotrebitelia čierneho čaju na svete? Žiaden národ nevypije toľko tohto čierneho nápoja ako Rusi. Dávam si ďalší čaj, pozriem von z okna a tam vidím zasa brezy. Niekto by si pomyslel, že tá cesta bude nuda, ale nie je. Zážitkov tu nalapáte veľmi veľa. Všetko závisí len od vás. Navečer prichádzame do ďalšieho mesta Novosibirsk, ale o tom neskôr.
Máte otázky na denník „Transsibírska -štvrtý deň“? Dajte do komentu a radi zodpovieme.
