„Kocky sú hodené,“ povedal Cézar a spoliehal sa na rímskych bohov, že mu doprajú to správne číslo. Ja našťastie nejdem dobýjať nové územia, ale v mojom ateistickom rozpoložení tiež dúfam, že osud mi dopraje úspešnú cestu. Spravil som pre to všetko, ale zas si uvedomujem, že čím ťažšiu cestu si človek vymyslí, tým je väčšia šanca, že niečo nemusí vyjsť. Ako sa vlastne cítim pred odchodom do bieleho pekla?
Mám rešpekt. Veľký. Ako herec, ktorý má naučený celý text, ale nohy sa mu tesne pred premiérou zľahka roztrasú, tak aj ja cítim vnútornú nervozitu. Aj keď som zažil sibírsku zimu či víchricu, ktorá mala vyše 240km/h. Viem, do čoho idem. Dokonca som si povedal, že toto leto prejdem časť Grónska, aby som zistil, či mi hlava správne funguje. Tu je podstatná hlava, ktorá bude klásť toľko pochybovačných otázok v prostredí, kde je len biela farba a rovina. Už chápem, prečo sa na takéto cesty má ísť vtedy, keď dosiahnete nejaký vek a už máte skúsenosti. Tu sa nesmie príliš tlačiť na pílu, musíme sa zbaviť mladíckej predstavy, že všetko musí vyjsť.
Na jednej strane sa veľmi teším na ten moment, keď sa nadýchnem mrazivého vzduchu, ktorý až stiahne pľúca. Teším sa na to ticho, keď nepočujete nič iné, len svoje kroky a dych. Na tie chvíle v stane, keď je všetko zamrznuté na kosť a vy sa pokúšate zohriať ponožky na vlastnom tele. Ako sa mi nebude chcieť ráno vstávať z teplého spacieho vaku a budem sa pýtať sám seba, prečo si to celé spôsobujem? Áno, aj na to sa veľmi teším, ale mám rešpekt. Toto je divočina, najnehostinnejšie prostredie na svete. Už aby sme zapriahli sane a vyrazili.
Držte palce. Na dva mesiace sa ponorím do ticha. Dúfam, že v januári vám predstavím všetky tie zážitky a rady nielen tu na stránke, ale aj vo všetkých sociálnych médiách. Bude to krásne, ťažké a nezabudnuteľné.
Tak ak môžem dopredu zapriať Šťastné a veselé a šťastný Nový rok, azda mi to nebudete mať za zlé 🙂
Máte otázky na článok „Južný pól – zápisky (4.časť)“? Dajte do komentu a radi odpovieme
