„Hľadám dobrovoľníkov na nebezpečnú cestu. Nízky plat, krutá zima, dlhé hodiny v úplnej temnote zaručené. Pocty a uznanie len v prípade úspechu.“ Ernest Henry Shackleton – novinový inzerát z roku 1907
Keď dnes čítam všetky tie zápisky z polárnych expedícií do Antarktídy, je mi z toho zima. Viete si predstaviť, že by ste sa vybrali do neznámej chladnej krajiny, o ktorej neviete nič? Dokázali by sa dnešní dobrodruhovia vybrať na miesta, pre ktoré by neexistovali mapy, informácie ani komunikácia s civilizáciou? Ľahko sa dnes hráme na polárnikov, keď máme všetky tie GPS, satelitné telefóny a fotografie nebezpečných oblastí, kde sa možno v okamihu prepadnúť do hĺbky stoviek metrov.
My vieme, kam ideme a ktorého smeru sa držať. Dokážeme si vypočítať zásoby. Spoliehame sa na čoraz dokonalejšie predpovede počasia, z ktorých sa dozvieme, aký mráz na nás udrie a aký vietor nás bude odfukovať. Prosto sa vieme viac-menej dokonale pripraviť na najmenej pohostinný kontinent na svete. Ľudia pred 120 rokmi nevedeli vôbec nič, ale išli v ústrety bielemu peklu. Aj preto sa mi zdá bizarné, ak ma niekto označí za polárnika, resp. že som na rovnakej úrovni ako Amundsen, Scott či Shackleton.
Ja sám sa neoznačujem nijako. Ak sa ma niekto spýta, či sa považujem za cestovateľa alebo polárnika, poviem, že neviem. Aj keď ma tak označujú v rôznych médiách, mne to oslovenie príliš nevonia. Prečo? Mám úctu k tým hrdinom, ktorí skutočne objavovali biele miesta na mape sveta, ako bol napríklad Livingstone, Stanley, Cook, Amundsen, Zikmund s Hanzelkom… Nie ako dnes, keď ideme po vyznačených trasách, vieme, čo nás čaká za rohom a sme si istí, kde budeme spať. Mne prosto nesedí zaradiť sa k týmto velikánom. Niekto môže namietať, že dnes je všetko objavené. Nie je a verte, že tých bielych miest na svete je mnoho. Je veľké množstvo výziev čakajúcich na odvážnych cestovateľov, ktorí poputujú k cieľu bez knižných sprievodcov, máp a s nulovými informáciami. Ono čím viac cestujete, tým viac zisťujete, čo na tom ešte svete nie je prebádané a kam ešte ľudská noha naozaj nevkročila.
Áno, tých miest je čoraz menej, ale nie je ich tak málo, ako si myslíme. Dovoľte mi, aby som vám priblížil prvých „bláznov“, ktorí ich začali vyhľadávať. Oni sa dokázali vybrať na miesta, o ktorých nikto nič netušil. Ako sa spomínalo v krátkom inzeráte z roku 1907, ktorým Ernest Shackleton hľadal dobrovoľníkov na dobývanie bieleho kontinentu, nikto nič nezaručoval. Niekde som čítal, že tieto výpravy by sme mohli prirovnať k cestám na Mesiac. Reálnejšia bola smrť s omrznutými nohami či tvárou než sláva. Čím viac čítam príbehy a históriu o prvých cestách, tým viac mám pocit, že tým ľuďom chýbalo niečo ako pud sebazáchovy. Ale na druhej strane buďme radi, že sa ako prví vybrali v ústrety neznámemu dobrodružstvu.
Predstavme si teda prvé polárne expedície, ktoré vám priblížia nielen spomínané cesty, ale aj historické obdobie a aktuálne podmienky.
Krátka história výprav
„Kapitán Ross hovorí, že by už nikdy nevelil žiadnej expedícii do južných polárnych oblastí – ani za všetky peniaze sveta a penzie navrch. A aj keby sa dal zlákať, z nás by sa už nikto nepripojil. Ja sám by som to nespravil ani za šľachtický titul.“ Joseph D. Hooker, botanik Rossovej výpravy
Čím viac známi moreplavci objavovali svet, tým častejšie sa ozýval názor, že niekde dole na juhu musí existovať neznámy kontinent. Ak si preberieme históriu objavovania iných území a kontinentov, Antarktída je posledný objavený svetadiel a ešte veľmi dlho po jej objavení sa na chladné územie neodvážila vstúpiť ľudská noha. Už od 16. storočia, keď bola objavená námorná cesta okolo sveta, začal sa vynárať termín pre neznáme územie „Terra Australis Incognita“. Od tohto momentu prenikali lode hlavne z Anglicka alebo Francúzska stále južnejšie a bližšie k neobjavenému kontinentu. Keď Abel Tasman objavil v roku 1642 Nový Zéland, predpokladalo sa, že toto je najsevernejší ostrov neobjaveného kontinentu.
Prvá veľká výprava k Terra Australis Incognita sa však uskutočnila počas života najznámejšieho britského moreplavca Jamesa Cooka (1728 – 1779). Z pohľadu Antarktídy majú význam jeho dve expedície.
Prvá z nich organizovaná v rokoch 1768 až 1771 bola zacielená na pozorovanie Venuše cez slnečný kotúč. Po splnení úlohy na Tahiti pokračoval Cook na juh, kde chcel ako prvý človek na svete uvidieť neznámy kontinent. Oboplával Nový Zéland a vyvrátil Tasmanovo tvrdenie, že ide o jedno z mnohých súostroví Terra Australis Incognita. O rok neskôr vyplával na lodiach Adventure a Resolution na druhú objavnú cestu (1772 až 1775) a stal sa prvým známym človekom, ktorý prekročil južný polárny kruh. Počas plavby zabral pre Anglicko Južnú Georgiu a Južné Sandwichove ostrovy a oboplával Terra Australis Incognita – ktorú však nikdy nezazrel. Kto teda ako prvý uvidel Antarktídu na vlastné oči?
Neboli to ani Angličania či Francúzi. Kto by vtedy – respektíve dnes! – ukázal prstom na cárske Rusko? Rusko sa snažilo napodobňovať už od čias Petra Veľkého vtedajšie námorné veľmoci a hľadalo si nové kolónie. Amerika a väčšina Ázie bola obsadená, a tak sa vtedajší cár v Petrohrade rozhodol, že sa zameria na bielu plochu na juhu.
27. januára 1820 objavila ruská expedícia vedená Fabianom Gottliebom von Bellingshausen a Michailom Lazarevom ľadový šelf na Pobreží princeznej Marthy, ktorý sa neskôr stal známym ako Fimbulský ľadový šelf. Bellingshausen a Lazarev boli prvými prieskumníkmi, ktorí videli a oficiálne objavili kontinent Antarktída. O tri dni neskôr 30. januára 1820 spozorovala britská expedícia pod vedením Íra Edwarda Bransfielda polostrov Trinity a o desať mesiacov neskôr americká loď Nathaniel Palmer uvidel Antarktídu. Bolo to 17. novembra 1820. Prvé pristátie sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutočnilo o niečo vyše roka neskôr, keď Američan, kapitán John Davis vystúpil na pevninu.
Uvedomme si, že sa píše rok 1820 a nikto doteraz nevidel Antarktídu na vlastné oči. Výskumníci už prešli a zmapovali takmer celý svet, ale ceruzka kartografa sa musela rozochvieť od nadšenia, keď sa dopočul, že na svete je nové územie. Lenže ako sa tam dostať, ak je všade ľad a nikto nemá skúsenosti s takými extrémnymi mrazmi? Na pomoc nám prišli iní objavitelia, ktorí sa tam vydali nie za novými územiami, ale za ziskom.
Máte otázky na článok „História polárnych výprav“? Dajte do komentu a radi odpovieme
