Ghadames vyzerá presne tak, ako si väčšina ľudí predstavuje Timbuktu. A úprimne – možno ešte lepšie. Ak budem hovoriť za seba a našu skupinu, tak toto miesto nám úplne odpálilo dekel.
Oázové mesto pritlačené k hraniciam s Alžírskom a Tuniskom osobne zaraďujem k tomu najkrajšiemu, čo som v Afrike videl. Vedel som, že tu na mňa bude dýchať história, ale nečakal som, že to bude až také silné. Atmosféra mesta vás ihneď obklopí a nepustí.
Historické jadro je celé obohnané približne trojmetrovými hlinenými hradbami natretými na bielo. A jedno číslo sa tu neustále opakuje – sedem. Sedem mestských brán, sedem námestí a sedem rodín, medzi ktoré bolo mesto kedysi rozdelené. Je v podstate jedno, ktorou bránou vstúpite. Pred vami sa vždy otvorí nekonečné bludisko uličiek, v ktorom sa veľmi rýchlo prestanete pokúšať o orientáciu. A práve v tom je jeho čaro.
Takmer všetky ulice sú prekryté pôvodnou hlinenou strechou. Nie je to architektonická náhoda, ale praktické riešenie, ktoré chráni obyvateľov pred spaľujúcimi horúčavami. Na cestovaní milujem tie momenty, keď ma niečo zasiahne úplne nečakane. Neviem, kedy to príde, len to zrazu stojí predo mnou. V Ghadamese si na mňa tento moment počkal hneď za prvým rohom.
Milujem marocký Féz a jeho úzke kamenné uličky, ale bez váhania by som sa stavil o kilo najlepších datlí z miestnej oázy, že Ghadames vás pohltí ešte viac. Máme sprievodcu, ktorý nás vedie labyrintom mesta a ukazuje detaily, ktoré by sme si pri prvej návšteve jednoducho nevšimli. Zoberie nás aj do svojho domu, aby nám priblížil históriu rodiny a tradície miestneho kmeňa.
„Môj pradedo putoval do Mekky ešte na ťave. Cesta mu trvala takmer rok. Dnes túto vzdialenosť preklenieš lietadlom a o pár dní si späť. Vtedy si musel na cestu pripraviť celú rodinu – rozdeliť úlohy a myslieť aj na to, čo sa stane, ak sa nevrátiš,“ hovorí nám. „Preto sme na steny vešali medené alebo pozlátené mištičky. Dali sa predať v čase núdze a zároveň ukazovali bohatstvo rodiny.“
Ukazuje na stenu okolo nás – desiatky misiek, ktoré tu visia už celé generácie. Po prehliadke domu vyjdeme na strechu a mesto sa nám zrazu rozprestrie pod nohami.
„Na strechách sa varilo. A všimnite si tie malé hlinené mostíky medzi domami,“ usmeje sa. „Viete prečo?“ Nikto z nás netrafí. „Po prvé, aby ženy v prípade napadnutia mesta vedeli rýchlo utiecť do bezpečia. A po druhé – keď niekomu pri varení niečo chýbalo, k susedovi to mal najkratšou cestou.“
Behali ste niekedy po strechách tak, že by ste prešli takmer celé mesto? Ja nie. A tu si to užívam naplno – lietam po Ghadamese ako pojašený stepný motýľ.
Ešte aj teraz mám z toho zimomriavky, keď si spomeniem na všetko, čo sme tu zažili a hlavne videli. Vizuálne to bolo niečo výnimočné a stále ma fascinuje, že v dávnych dobách dokázali postaviť niečo také krásne a funkčné zároveň. Bola to náhoda alebo presný plán? Robili to intuitívne alebo už vtedy mysleli na budúcnosť?
Pri čaji sa s Ivom rozprávame o tom, čo vlastne zanecháme ďalším generáciám. Budú ich raz fascinovať naše mrakodrapy tak, ako nás dnes fascinuje hlinený labyrint niekde v líbyjskej púšti? Bude ich zaujímať náš pohľad na svet, naše mestá a riešenia? Čo prežije stáročia a čo sa časom stratí?
Ten rozhovor nebol o tom, či staviame väčšie, krajšie alebo účelnejšie stavby. Bol to rozhovor plný otázok, na ktoré sme nehľadali odpovede. Staviteľom a obyvateľom Ghadamesu sa však podarilo niečo výnimočné – vytvorili miesto, ktoré nadchlo návštevníkov z budúcnosti. A mnohí z nich tu nechali kus svojho cestovateľského srdca.
Gratulujem.
Koniec 7.časti a nabudúce sa pozrieme na hlavné mesto Líbye
Máte otázky na článok “? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste s nami chceli vycestovať do Líbye, pozrite si našu expedičnú ponuku tu
