Aralské jazero – príbeh ľudskej hlúposti alebo ako to vyzerá na mieste, kde bolo voľakedy 4. najväčšie jazero na svete.
Pred 60 rokmi to bolo štvrté najväčšie jazero na svete, ktoré zaberalo plochu vyše 66-tisíc kilometrov štvorcových. V okolí jazera bol čulý život, rybárske lode vyrážali každé ráno k bohatému úlovku. Listujem si v novinách v miestnom múzeu, kde sa ľudia s úsmevom na tvári tešia zo svojho úlovku. Veď toto jazero zásobovalo rybami až 30 percent celého trhu ZSSR! A dnes?
Jazero sa zmenšilo pod 30 kilometrov štvorcových a život sa vytratil. Aralské more, ako ho nazývali miestni, má tak zvýšenú hladinu soli, že ani ryby tu už poriadne nežijú. Dediny, ktoré ležali pri jazere nedovidia k vodnej hladine. Niektoré sú vzdialené k najbližšej vode až 80 kilometrov. Lode už neplávajú a len tak si ležia v púšti. Prírodná tragédia, za ktorou musíme vidieť opäť ruku človeka.
Čo sa vlastne stalo? Súdruhovia v Moskve sa rozhodli, že nielen rozkážu vetru a dažďu, ale aj matke prírode. V 60. rokoch mala bavlna veľmi vysoké výkupné ceny. ZSSR chcelo zbohatnúť na predaji bavlny, a preto nasadilo túto plodinu do oblasti, kde nikdy nerástla. Avšak bolo tu teplo a dostatok vody z prítokov Aralského mora – Syrdárja a Amudarja.
Robotníci spravili zavlažovacie kanály, ktoré postupne odoberali viac vody, ako bolo únosné. Zbytočné boli pripomienky niektorých vedeckých pracovníkov. Tí, čo namietali, prišli o prácu. Veď strana sa predsa nikdy nemýli! Dnes je miesto vlastne púšťou a zlaté obdobie, keď otcovia rodiny priniesli bohaté úlovky je len labuťou piesňou. Zánik Aralského mora je doteraz najväčším zásahom človeka do prírody.
Text: Martin Navrátil
Foto: Marta Rajková
