Takmer 25 000 ľudí tu pracuje v desiatkach lodeníc, valcovniach ocele a továrňach, aby získali a predali každý kúsok plechu, paluby, stožiaru, lievika, poklopu, lávky, drôtu, matice, kábla, skrutky, dreva. a nit, ktorý tvorí obrovské svetové lode.
Nechceme o tom len sprostredkovane počúvať, ale aj vidieť to na vlastné oči. Samozrejme, nik nás nechce pustiť na pracovisko, kde sa rozoberajú lode. Musíme nájsť iný „pololegálny“ spôsob. Prečo „pololegálny“. Zákon si tu každý vysvetľuje po svojom a stačí mať navyše nejaký ten dolár a pravda je jeho. „Môžem nám prenajať čln s bývalým robotníkom, no môže sa stať, že po nás niekto vystrelí,“ navrhne šofér a už popritom vytáča číslo kamaráta. Napriek tomu, že more nepatrí žiadnej spoločnosti a my to chceme vidieť len zo vzdialenosti tak 200 metrov, stále niečo hrozí. Kto by sa predsa chválil takýmito podmienkami?
Dohodneme sa, že budeme fotiť len vtedy, keď povie šéf lode. Tľapneme si na dlhom móle a postupne nastupujeme do polorozpadnutej bárky. Asi po 10 minútach plavby vidíme apokalyptické obrázky. Je iné vidieť tanker na vode a na súši. Až vtedy si uvedomíte tú veľkosť a mohutnosť. Rovno pred nami je tanker, ktorý je dlhý ako Empire state building v New Yorku. Na lodi sú zavesení ľudia, ktorí vyzerajú ako malé mravce, ktoré sa pokúšajú o nemožné. V tom momente zaznie strašný zvuk. BUM. Jeden veľký plát spadne z lode na zem. Tupí a dunivý náraz. „Koľko trvá než títo ľudia rozoberú loď primitívnymi nástrojmi?“ Pýtam sa zvedavo. Lodiar odpovie: „Asi pol roka.“ Nezostane len pri tomto údaji, pokračuje sám od seba. „Ja som sem prišiel v 1998. Pracoval som šesť dní v týždni, 12 hodín denne pri plate okolo 50 USD na mesiac. Videl som mnohé smutné príbehy. Ak človeka nezabije niečo, čo spadne s výšky takmer 50 metrov, tak sa prinajmenšom zadusí z výparov. Neznášal som rozoberať ropné tankery. Ruky som mal nasiaknuté chemikáliami a pľúca rozožraté bohviečím. Ale musel som prežiť a zarobiť si.“ Po chvíli ešte dodá, že dnes sú už podmienky znesiteľnejšie…
Počas dvoch hodín ako sa plavíme popri pobreží vidíme asi 15 lodí v rôznom štádiu rozkladu. Podobajú sa na veľké veľryby.
„Hnevám sa, že žijeme a pracujeme v takýchto podmienkach. Je dobré, že sa na tom pracuje, ale vieš si predstaviť, čo sa stane, keď to tu skončí? Ľudia nebudú mať prácu a v Bangladéši, kde neexistuje viac – menej sociálny systém, budeme bez budúcnosti.“ Dostávame sa ku kardinálnemu problému. Ľudskoprávne organizácie v dobrej viere bojujú za lepšie podmienky. Vyvíjajú nátlak, ktorý vyústi do toho, že svet si nájde iný toaletný papier. Hoci táto krajina bola dlhodobo šrotoviskom, prvenstvo už v tichosti prebrala India. V Európe máme dobrý pocit, že naše úsilie bolo úspešné, no potom sa na to vykašleme. Musíme tlačiť ďalej a veľmi dôkladne pozorovať iné štáty sveta, ktoré hľadajú nový toaletný papier. V tento deň som mimo. Cestovanie nie je len o tom, aby sme videli pekné veci, ale aj smutnú realitu. Aj preto sa do krajín vraciam aj niekoľkokrát. Nech nasajem čo najviac. No nevedel som, že príde ešte niečo smutnejšie, čo mi hlava neberie…
Máte otázky na článok „Druhé najväčšie šrotovisko na svete„? Dajte do komentu a radi odpovieme
