Keď sa človek spýta, čo sa dnes deje v Líbyi, najlepšie je začať jednoduchou pravdou: krajina sa už roky snaží pôsobiť ako jeden štát, ale v skutočnosti funguje skôr ako sústava paralelných mocí, ktoré sa občas dohodnú, občas ignorujú a občas si demonštratívne pripomenú, kto má v rukách zbrane. Politika je len polovica príbehu; tá druhá polovica je bezpečnosť a peniaze – najmä tie z ropy. Kto má pod kontrolou prístavy, letiská, ropné terminály, kľúčové ministerstvá a banky, ten má vplyv. A kto má vplyv, ten si vie vybaviť, aby sa veci pohli – alebo aby sa nepohli, keď mu to nevyhovuje.
Základné rozdelenie je stále na západ a východ. Na západe, v Tripolise, funguje vláda, ktorá vznikla ako dočasná a mala krajinu doviesť k voľbám, lenže voľby sa stále odsúvajú a „dočasnosť“ sa natiahla na roky. Napriek tomu je práve táto tripoliská vláda pre mnohé štáty a medzinárodné inštitúcie hlavný partner – jednoducho preto, že sedí v hlavnom meste a drží časť štátnych úradov. Na východe je zase parlament a s ním spojená „východná vláda“, no tam je dôležité pochopiť jednu vec: kým na západe sa moc opiera o sieť ozbrojených skupín v okolí Tripolisu, na východe je dominantnou silou vojenský tábor okolo Chalífu Haftara. To je človek, ktorý si roky budoval postavenie vojenského garanta „poriadku“ východu, a jeho štruktúry sú pre východných politikov zároveň oporou aj poistkou – bez nich by veľa z toho, čo je na papieri, nemalo váhu v realite.
Čitateľ sa v tom nemusí stratiť, keď si zapamätá jednu vetu: v Líbyi existujú dve politické centrá moci, ale skutočnú stabilitu alebo nestabilitu často neurčuje to, čo sa povie na tlačovke, ale to, ako sa dohodnú ozbrojené zložky a komu sa práve oplatí udržať pokoj. Tripolis je v tomto špecifický: aj keď je to „hlavné mesto“, štát tam dlhé roky nemá úplný monopol na silu. Mesto drží pokope krehká rovnováha medzi veľkými ozbrojenými skupinami, ktoré majú svoje územia, svoje kontakty a svoje ekonomické záujmy. Keď sa táto rovnováha naruší – napríklad po konflikte medzi veliteľmi, po spore o vplyv alebo po snahe jedných „upratať“ druhých – môžu prísť prestrelky aj bez toho, aby sa zmenila vláda. Pre bežného človeka to pôsobí chaoticky, ale v skutočnosti je to často brutálne pragmatická logika: kto kontroluje ulice, ten kontroluje aj vyjednávanie.
A do toho vstupujú zahraniční hráči. Nie preto, že by milovali líbyjsku politiku, ale preto, že Líbya je strategická: leží pri Stredom mori, je ropná, je bránou smerom do Sahelu a zároveň je jednou z trás migrácie smerom do Európy. Zjednodušene: Turecko je najvýraznejšie napojené na západ a Tripolis, pretože tam roky investovalo politický aj bezpečnostný vplyv a chce si ho udržať. Egypt je bližšie k východu – jednak z bezpečnostných dôvodov (hranica, radikalizácia, stabilita v susedstve), jednak preto, že mu vyhovuje, keď má na východe partnera, ktorý vie „udržať poriadok“. Rusko sa zas snaží udržiavať vplyv najmä na východnej strane, lebo mu dáva strategickú pozíciu v severnej Afrike a pri Stredomorí; v líbyjskom prostredí sa o Rusku často hovorí aj cez prítomnosť rôznych „nepriamych“ vojenských štruktúr a bezpečnostných väzieb. Zálivové štáty, najmä Spojené arabské emiráty, boli v minulosti spájané najmä s podporou východných síl, hoci ich prístup sa v čase menil a často je viac pragmatický než ideologický.
No a teraz to podstatné: prečo sa to celé stále nevyriešilo voľbami? Lebo voľby v Líbyi nie sú len „súťaž strán“, ale potenciálne okamih, keď jedna strana stratí prístup k moci, peniazom a bezpečnostným zárukám – a to je v krajine s množstvom zbraní extrémne citlivé. Kým nie je dohoda na pravidlách hry (kto môže kandidovať, ako sa rozdelia kompetencie, ako sa zjednotia bezpečnostné zložky, kto bude garantovať výsledok a čo sa stane, ak ho druhá strana neuzná), voľby sa vnímajú skôr ako riziko než ako spása. Preto sa stále hrá o rámec, o ústavu, o zákony, o termíny – a popritom o to, kto má kontrolu nad inštitúciami a kto má páky na ropu a peniaze. Inými slovami: Líbya nie je zamrznutá preto, že by nikto nechcel riešenie, ale preto, že každý chce riešenie, z ktorého neodíde ako porazený bez poistky. A kým tieto poistky neexistujú, krajina sa bude posúvať skôr po centimetroch – s občasnými skokmi do krízy – než jedným čistým politickým rezom.
Máte otázky na článok „Čo sa to deje v Líbyi“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste s nami chceli vycestovať do Líbye, pozrite si našu expedičnú ponuku tu
