Sú peniaze a fungujúci štát receptom na šťastie?
Pred pár rokmi som napísal článok o Dánsku, ktoré pravidelne patrí medzi najšťastnejšie krajiny sveta. Písal som o hygge, o dôvere medzi ľuďmi, fungujúcom štáte, ale aj o tom, že Dáni sa podľa mňa dokážu tešiť z vecí, ktoré sú vlastne úplne obyčajné. Ísť na prechádzku, stretnúť sa s priateľmi, sadnúť si doma s knihou alebo jednoducho nemať potrebu neustále niečo kupovať.
Lenže odvtedy som navštívil ďalšie krajiny a čoraz častejšie rozmýšľam nad tým, čo vlastne šťastie znamená. Pretože ak je receptom na šťastie fungujúci štát, vysoké príjmy, kvalitné zdravotníctvo a sociálne istoty, ako potom vysvetlíme ľudí, ktorí žijú v úplne inom svete a napriek tomu svoj život nepovažujú automaticky za zlý?
Hneď na začiatku treba povedať jednu vec. Nemám rád romantizovanie chudoby a vety typu: „Tí ľudia nič nemajú, ale pozrite, akí sú šťastní.“ Veľmi ľahko sa to hovorí nám, ktorí tam prídeme na pár dní alebo týždňov, odfotíme si usmiate deti a potom sa vrátime domov k teplej vode, zdravotnému poisteniu a plnej chladničke. Človek, ktorý nevie, či bude mať zajtra čo jesť alebo či dostane svoje dieťa k lekárovi, by si pravdepodobne veľmi rád niektoré naše problémy vymenil.
Lenže podľa mňa robíme aj opačnú chybu. Automaticky predpokladáme, že náš spôsob života a naše kritériá úspechu sú jediné správne.
Akú úlohu má komunita v Južnom Sudáne?
Veľmi silno som nad tým rozmýšľal v Južnom Sudáne. Je to jedna z najchudobnejších krajín sveta, desaťročia poznačená vojnami a konfliktmi. Infraštruktúra je minimálna, zdravotníctvo slabé a v mnohých oblastiach riešia ľudia problémy, ktoré si my v Európe ani nevieme predstaviť. A predsa tam vidíte niečo, čo sa u nás pomaly vytráca — mimoriadne silné rodinné a komunitné väzby.
Rodina tam často nie je iba mama, otec a dve deti, ktoré bývajú v jednom dome. Je to oveľa širšia sieť ľudí. Keď má niekto problém, rieši ho rodina. Keď treba pracovať, pomáha rodina. Keď sa niekomu začne dariť, očakáva sa zase od neho, že pomôže ostatným. Samozrejme, aj toto má svoju odvrátenú stránku. Znamená to povinnosti, tlak a niekedy aj nemožnosť povedať jednoducho: toto je moje a s nikým sa o to deliť nebudem. Ale zároveň človek veľmi presne vie, kam patrí.
A čo ak je práve pocit, že niekam patríme, jednou z najdôležitejších súčastí šťastia?
Čo znamená wantok v Papue-Novej Guinei?
Wantok v Papue-Novej Guinei znamená sieť rodiny, príbuzných a ľudí z komunity, ku ktorým človek patrí a s ktorými si vzájomne pomáha.
Táto otázka sa mi ešte viac vracia pri Papue-Novej Guinei. Krajina má viac ako 800 jazykov a veľká časť obyvateľstva stále žije mimo veľkých miest. Pôda, rodina a komunita tu majú význam, ktorý sa nám v Európe niekedy ťažko vysvetľuje. Existuje tam napríklad pojem wantok, odvodený od anglického „one talk“. Pôvodne označoval človeka, ktorý hovorí rovnakým jazykom, ale v skutočnosti znamená omnoho viac. Je to vaša sieť ľudí, ku ktorým patríte. Rodina, príbuzní, ľudia z vašej komunity. Keď máte problém, pomôžu vám. Keď sa darí vám, očakáva sa, že pomôžete zase vy im.
A tu sa dostávame k otázke, ktorú si na cestách kladiem čoraz častejšie. Kto je vlastne bohatý?
Človek, ktorý má na účte 30-tisíc eur, byt na hypotéku, dobré auto a nikoho, komu by mohol o druhej ráno zavolať? Alebo človek, ktorý má na účte takmer nič, ale má pôdu, na ktorej dokáže vypestovať jedlo, širokú rodinu a desať ľudí, ktorí mu prídu pomôcť, keď sa niečo stane?
Neviem. A hlavne si nemyslím, že odpoveď musí byť jedna alebo druhá.
Ako sa vo Vanuatu meria kvalita života?
Vo Vanuatu sa pokusy o meranie kvality života nepozerali iba na príjem, ale aj na prístup k pôde a prírodným zdrojom, fungovanie komunity a zachovávanie tradičných zvykov.
Práve v Melanézii sa dokonca objavili pokusy merať kvalitu života trochu inak. Vo Vanuatu sa výskumníci nepozerali iba na príjem, ale aj na prístup k pôde a prírodným zdrojom, fungovanie komunity či zachovávanie tradičných zvykov. Ukázalo sa, že ekonomicky slabšia oblasť nemusí automaticky znamenať miesto, kde ľudia hodnotia svoj život najhoršie.
To neznamená, že peniaze nie sú dôležité. Samozrejme, že sú. Skúste človeku, ktorý nemá čo jesť, vysvetľovať, že peniaze šťastie neprinášajú. Asi vás veľmi počúvať nebude. Peniaze nám dávajú bezpečnosť, možnosti, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a slobodu rozhodovať sa. Otázkou však je, či od určitého momentu nezačneme od peňazí očakávať niečo, čo nám už nedokážu dať.
Prečo Bhután meria aj hrubé národné šťastie?
Bhután položil otázku, prečo by sme úspech krajiny mali merať iba tým, koľko vyprodukuje, a popri ekonomike zdôraznil zdravie, rodinu, životné prostredie, komunitu, kultúru a čas.
A tu sa mi to celé začína spájať s Bhutánom a následne opäť s Dánskom.
Bhután sa preslávil myšlienkou hrubého národného šťastia. Nie preto, že by tam všetci chodili po uliciach usmiati od rána do večera. Bhután má svoje problémy, nezamestnanosť, ekonomické obmedzenia a mladých ľudí, ktorí odchádzajú za lepším životom do zahraničia. Ale položil veľmi dobrú otázku: prečo by sme mali úspech krajiny merať iba tým, koľko vyprodukuje?
Čo zdravie? Rodina? Životné prostredie? Komunita? Kultúra? A čo čas?
Možno práve čas je jedna z vecí, na ktorú pri všetkých debatách o bohatstve zabúdame. Môžeme zarábať dvakrát viac, ale ak máme dvakrát menej času na ľudí, ktorých máme radi, sme naozaj bohatší?
Prečo Dáni reagovali pokojne na protest na letisku?
Dáni počas protestu letiskového personálu brali čakanie pokojne, pretože chápali dôvod protestu a vedeli, že rozčuľovaním situáciu nezmenia.
A zrazu sme opäť v Dánsku.
Keď som tam kedysi čakal 90 minút na batožinu počas protestu letiskového personálu, rozčuľoval som sa asi najviac zo všetkých. Dáni stáli okolo mňa a brali to omnoho pokojnejšie. Keď som sa ich pýtal, prečo ich to nehnevá, odpoveď bola približne: „Chápeme, prečo protestujú. A zmeníme tým niečo?“
Tá odpoveď mi zostala v hlave.
Možno totiž šťastie nie je iba o tom, čo máme, ale aj o tom, koľko vecí nás počas bežného dňa dokáže vytočiť. Koľko času strávime porovnávaním sa s ostatnými. Koľko energie venujeme veciam, ktoré aj tak nedokážeme ovplyvniť. A hlavne, čo považujeme za dostatok.
Čo majú Dánsko, Južný Sudán, Papua-Nová Guinea a Bhután spoločné?
Dánsko, Južný Sudán, Papua-Nová Guinea a Bhután ukazujú rozdielne cesty k podobným potrebám: bezpečiu, spolupatričnosti, ľuďom okolo seba a pocitu zmysluplného života.
Preto mi dnes príde čoraz zaujímavejšie porovnávať tieto úplne rozdielne svety. V Dánsku vám veľkú časť pocitu bezpečia poskytuje fungujúci štát. V Južnom Sudáne túto úlohu často preberá rodina a komunita. V Papue-Novej Guinei k tomu pristupuje pôda a systém wantok. Bhután zase povedal, že rozvoj spoločnosti by sme nemali posudzovať iba cez ekonomiku.
Sú to úplne rozdielne krajiny, ale možno hovoria o podobnej veci.
Človek potrebuje cítiť bezpečie, potrebuje niekam patriť, potrebuje ľudí okolo seba a potrebuje mať pocit, že jeho život má nejaký zmysel.
Spôsob, akým sa k tomu dopracujeme, môže byť úplne odlišný.
My máme zdravotníctvo, školy, cesty, tečúcu vodu, elektrinu, autá, telefóny, dovolenky a možnosti, o ktorých môže veľká časť sveta iba snívať. Napriek tomu máme často pocit, že nám ešte niečo chýba.
Lepšie auto. Väčší byt. Novší telefón. Vyšší plat. Exotickejšia dovolenka. Viac sledovateľov.
A keď to získame, veľmi rýchlo si zvykneme a latku posunieme zase o kúsok ďalej.
Možno je toto jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré mi cestovanie ukázalo. Nie to, že ľudia s menším množstvom peňazí sú šťastnejší. To by bola hlúposť. Ani to, že tradičný spôsob života je automaticky lepší než ten náš. Nie je.
Skôr to, že dobrý život sa dá postaviť na rôznych základoch.
Pre Dána to môže byť bezpečnosť, dôvera a hygge. Pre Bhutánca rovnováha medzi materiálnym rozvojom a ostatnými časťami života. Pre človeka v Papue-Novej Guinei rodina, pôda a jeho wantok. A niekde v Južnom Sudáne môže mať veľká rodina či stádo dobytka omnoho väčšiu hodnotu než číslo na bankovom účte.
Kto z nich je šťastnejší?
Netuším.
A čím viac cestujem, tým viac si myslím, že ani nepotrebujeme poznať odpoveď.
Možno by sme sa mali menej pýtať, ktorá krajina je najšťastnejšia na svete, a častejšie si položiť oveľa nepríjemnejšiu otázku:
Čo konkrétne potrebujem ja, aby som mohol povedať, že sa mám dobre?
A keď si všetky tie veci vymenujem, možno príde ešte zaujímavejšia otázka:
Koľko z nich už vlastne mám?
