Ako vyzerá cesta novinára po Port-au-Prince?
Po Port-au-Prince sa nedá jazdiť autom bez rizika, jediná reálna možnosť pohybu je motorka uprostred úplného dopravného chaosu.
Nasadnem na motorku. Helmu si na šťastie zavesí Yvon na riadidlá a nemusím mať na hlave závažie, ktoré ale je i tak ešte väčším magnetom v už i tak najnenápadnejšom prestrojení, ako to ide. Začína sa jazda smrti. Hlavné mesto je nie len, že na kopcoch, idete hore, dole a zasa hore a zasa dole, ale cesty sú ako cvičisko na jazdu tankom, do toho absolútny dopravný chaos a pravidlo silnejšieho, takže predbiehame kolóny áut, vedľa nás ďalšia jedna, ba aj dve motorky, oproti sa vyrúti nákladiak alebo autobus, ale trvá to len pár minút, kým odovzdáš život osudu, respektíve Yvonovi, ktorý sa ukázal za pár minút ako doslovne majster úniku, keby sa niečo zomlelo.
Prečo musí mať novinár na Haiti povolenie od polície?
Aby mohol novinár na Haiti vôbec fungovať v takzvanej dark zóne, potrebuje od polície papier, ktorý mu to formálne povoľuje.
Kým sa dostaneme na ďalšie miesto, takzvanej dark zóny, musíme sa zastaviť na polícii. Polícii? To tu ešte existuje? Niečo, čo sa tak aspoň tvári. Yvon nás ide ukázať, smejeme sa, ako zvieratká v cirkuse, potvrdiť si nejaký papier, že s nami môže jazdiť. Keď vojdeme do stráženého dvora typkami, ktorí vyzerajú všelijako inak, len nie ako policajti, a dvor je plný vrakov, asi po stretoch s gangami, obhorené autá, nabúrané policajné autobusy, myslím si, že aj veľkánske vrakovisko by zavidelo výberu toho, čo tu je. Samozrejme, prvá fotka a hneď je problém. Hneď vysvetľujeme nejakému tajnému, ktorý prekvapený, že vôbec vidí niekoho bieleho, nieto ešte tu, kladie otázku, či robíme niečo zle? Toto je teda paródia, typek sa bojí, že sme nejaká inšpekcia, niekto, kto tejto skorumpovanej vláde, vládne tu samozvaný premiér, ktorý sa k moci dostal po zavraždení prezidenta, ale jediné, čo dokáže, je čerpať pre svojich ľudí medzinárodnú pomoc, podobnosť čisto náhoda… viete, koho mám na mysli. Táto desaťminútová eskapáda nám len dotvára obraz o fungovaní, nota bene skôr nefungovaní spoločnosti.
Z policajnej stanice sa dostávame na miesto, ktoré asi nemôže chýbať v evolúcii žiadnej krajiny. Väzenie. Politický žalár. Mučiareň? Áno, to je skôr výstižný pojem. Dnes tomu hovoria memoriál. Kým Yvon presviedča miestnych v slume, aby nás tam pustili, my si dáme nápoj z miestneho obchodu. Čo je miestny obchod? Chladnička, naložená ľadom z morskej vody, kde pod vrecami sú naložené nápoje. Po pár uliciach prichádzame na námestíčko, kde je ruina, ruiny budovy. Toto je ten memoriál. Väzenie, kde bývalý diktátor pripravil o život tisíce ľudí mučením. Ale totálne nás odkrví, odkyslíči a zbaví všetkých myšlienok až to, čo uvidíme a zažijeme na streche. Neuveríte tomu? Nedá sa. Je to mimo ľudské chápanie. Mimo všetko, čo sme doteraz pri našich cestách po chudobe planéty zažili. Yvon nám chce ukázať miestnu dobrotu. Pečenie cookies. Pozrieme sa s Jirkom na seba, ale že veď idú Vianoce, tak asi preto. Prídeme na strechu a tam sedí žena, špinavá od blata. Teda hliny. A obďaleč sa sušia také malé krúžky. Z hliny. Cookies. Haitské cookies. Vysvetlenie je najstručnejšie, ako to ide. Keď sú ľudia hladní, tak jedia tieto cookies z hliny. Priznám sa, že vtedy, úprimne ani teraz po pár dňoch doma, toto nedokážem spracovať. Pochopiť. Nedá sa to. Videl som už snáď čokoľvek, jesť, keď ste hladní, ale hlinu? Mrazivé ticho trvalo dlho. Veľmi dlho. Ale toto je dnešné Haiti. Preto často opakujem ľuďom, vystúpte zo svojej bubliny, lebo až vtedy narazíte na krásy, ale aj biedu tohto sveta.
Prečo najväčšiu nemocnicu v Port-au-Prince ovládli gangy?
Najväčšia nemocnica Port-au-Prince stojí v štvrti Cité Soleil pod kontrolou miestneho gangu a pred tromi mesiacmi ju vypálili aj s pacientmi.
Opúšťame policajnú stanicu. Skryť mobily! Zaznie v šume vetra a akosi automaticky sklonime hlavy za vodičov. Rýchlosť motorky sa zvýši, kým okolo nás horia haldy odpadkov. Yvon len prehodí medzi rečou, strieľa sa. Prefrčíme cez miesto, kde tlejú cez šírku cesty pneumatiky a pred nami je cesta zahatená barikádou z áut a čohokoľvek, čo bolo po ruke. Odbočíme. Obídeme to. Dorazíme do Cité Soleil, najnebezpečnejšej štvrte mesta zmietanej vojnou gangov. Pred nemocnicou stojí asi 7 (u nás by sme povedali výrastkov), ale podľa ležérne zastrčených pištolí to budú nejakí pešiaci miestneho gangu. Yvon začína vyjednávanie. My vyčkávame opretí o múr, ako keby sme čakali na rozsudok. Možno si položíte otázku, a keď sa rozhodnú, že sa im nepáčime? Čo je odpoveďou? Štatistika únosov, či zabití? Ale aj tu platia zbytky hierarchie a toto je územie Jimmyho Barbecue, na ktorého ešte dôjde reč.
Premeriavam si pohľadom nemocnicu, ktorá posledné roky opakovane zohráva smutnú rolu v živote ľudí z hlavného mesta a blízkeho okolia. Nemocnica? Ako otázka je na mieste, či to, kam vstupujeme, nie je skôr sklad, aj to už dobrých 50 rokov po životnosti. Najväčšia v meste. Nepovem, že jediná, ale to číslo nie je ďaleko od pravdy.
V zásade si nás nik nevšíma. Ironicky vyznieva upozornenie na nasadenie rúška a najmä zákaz vstupu so zbraňami. Všade je tma. Čím je vlastne táto nemocnica špeciálna? Ide o najväčšiu nemocnicu hlavného mesta a krajiny. Posledné roky a mesiace sa stala však známou tým, že padla opakovane do osídiel gangov. Doslovne ňou prešli ako kobylky. Pred tromi mesiacmi ju vypálili… aj s pacientmi. Upaľovanie sa stalo akousi súčasťou haitských realít. Mlčky prechádzam chodbami. Nápisy na stenách a dverách oznamujú oddelenia. Je to surealita v priamom prenose. Röntgen. Ultrazvuk. Laboratórium. Nazriem cez okienko dnu. Plastový kempingový stôl. Na kope nahádzané skúmavky. Baba dvihne zrak a smutným pohľadom kývne na pozdrav. Vyjdem po schodoch. Izby (môžem použiť toto slovo?) pre pacientov. Ženy ležiace s bábätkami na zemi. Nejaké postieľky, ktoré nestihli pri poslednom zátahu rozbiť. Áno, dobre počujete. Na dvore neskôr vidím totálne rozbité postele, ultrazvuky, operačné stoly, invalidné vozíky, prosto zariadenie nemocnice. Opäť prestávam chápať. Rozumieť. Tsunami otázok mi zaplavuje myseľ. A zakaždým zaznie: „Prečo?“ Na chodbe zbadám sedieť ženu. Do ruky má zavedenú infúziu. Vedľa nej sedí manžel a drží vystretú ruku, kde drží flašu s roztokom, odkiaľ jej tečie infúzia. Keď ma zbadajú, žene sa začnú po tvári kotúľať slzy…
Videl som v živote veľa naturalistických výjavov tvrdosti života na tejto planéte, ale hranice poznania je možné stále posunúť. Opäť sa stretnú naše pohľady s Jirkom, bezslova zastrčíme telefóny, toto je veľa aj na nás. Veľa aj na niekoho, kto už bol konfrontovaný so smrťou, chudobou, utrpením – vlastným aj cudzím toľko krát, že sa v istom zmysle stane trochu cynikom. Nestačí to. Haiti sa stáva nočnou morou môjho cestovateľského života. Každá hodina je ultimátnym atakom na všetky zmysly. Obrazy života v najsurovejšej forme otupia moje zmysly. Ešte stále pochybujete o tom, prečo je to karibské peklo?
