Dostať sa na Kubu je stále veľmi jednoduché. Víza získate pár klikmi na oficiálnej stránke, zaplatíte 22 eur, vyplníte online deklaráciu a kúpite si letenku, ktorá je dnes až o polovicu lacnejšia ako pred všetkými Trumpovými vyhláseniami. Za svoju letenku som zaplatil 580 eur a letel som s Turkish Airlines, ktorá sem zatiaľ lieta každý deň.
Napísal som zatiaľ, všakže? Je to preto, že niektoré európske letecké spoločnosti zrušili svoje lety práve kvôli veľkým vyhláseniam amerického prezidenta. Tie spôsobili aj to, že lietadlo je plné sotva na 30 percent. Na jednej strane sa potešíte – máte tri sedadlá pre seba a môžete sa natiahnuť počas dlhého 13-hodinového letu. Na druhej strane však cítite určitú neistotu. Dokedy táto situácia vydrží? Stojíme na nejakej významnej historickej križovatke? Tieto otázky si kladiem sám sebe a som jemne presvedčený, že sa v blízkej budúcnosti niečo stane. Až čas ukáže, či som sa dobre pozeral do vešteckej gule, ktorú, mimochodom, nevlastním.
Pristávame presne načas o 7:50 a celé letisko nesúce názov José Martí je ponorené do rannej hmly. Pasová kontrola prebehne extrémne rýchlo a nikto sa ma nič nepýta. Je to veľký rozdiel oproti mojej poslednej návšteve spred pätnástich rokov. Vtedy kládli unavení a nervózni colníci v tých zvláštnych zelených vojenských uniformách množstvo otázok. Stačilo odpovedať o niečo menej submisívne a už si vás pekne zobrali nabok.
Možno som mal šťastie, ale dnes to ide rýchlo. Menej šťastia som však mal pri kúpe miestnej SIM karty, kde sa ma už neexistujúci systém takmer snažil oklamať. Čo na tom, že sme zaplatili 35 eur – v malej plastovej kartičke jednoducho chýbal čip. Ponaučenie? Na Kube si všetko kontrolujte a majte na to čas. Pravidlo, ktoré sa za tých pätnásť rokov nezmenilo. Pracovníčka sa čudovala, ako sa to mohlo stať, a po pár minútach zázračne našla moju predplatenú kartu.
Ako sa dostaneme do mesta? Môžeme ísť hromadnou dopravou, ktorá premáva raz za 40 minút, alebo taxíkom, ktorý vás zavezie presne tam, kam potrebujete v tomto 2,5-miliónovom meste (tento údaj však berte s rezervou, lebo veľa ľudí z krajiny odišlo). Lenže počuli ste, že je tu nedostatok benzínu, ktorého cena sa vyšplhala na 7 eur za liter – v krajine, kde je priemerný plat 20 až 50 eur (k tomu sa ešte dostaneme).
Čakáme na Peťa, ktorý prilieta z Miami, a ja pozorujem život okolo seba. Vidím, ako sa všade kšeftuje s benzínom, a letušky z Turkish Airlines márne čakajú na svoj odvoz. Proste nikto nič nevie. Ono to raz príde – len musíte čakať, kto ten benzín získa. Ak ho máte, cesta do centra mesta, kde máme bývať, stojí 35 eur.
Áno, je to veľa oproti tomu, čo to stálo ešte pred pár mesiacmi, ale cena benzínu robí divy s cenami. Turisti, ktorí sem prídu bez kontaktov, platia aj 60 eur. My však vieme cez domácich, koľko by sme mali zaplatiť. Tu sa dostávame k otázke, či máme platiť dolármi, eurami alebo domácou menou. Čo na to povedať? Všetko sa mení tak dramaticky ako rýchlosť, akou čítate tieto riadky. Raz tak, potom onak. Ak si do internetového vyhľadávača zadáte, koľko dostanete za jedno euro v domácej mene, umelá inteligencia vám povie približne 23 pesos. Realita? 543 pesos za euro. A stavím sa o fľašu dobrého rumu, že zajtra to bude opäť inak.
Cesty sú relatívne prázdne. Je vidieť, že benzínu je menej, no nie sú až také pusté, ako sa píše v niektorých médiách. Svoje pozorovania si neustále porovnávam s tým, čo som tu kedysi videl počas intenzívneho sprevádzania, ktoré som na ostrove slobody robil v rokoch 2008 až 2011.
Tentoraz však nebudeme bývať v hoteli, aj keď ceny padli na štvrtinu pôvodných. Nechceme podporovať štátne molochy, ktoré chcú len zobrať peniaze a nepridať žiadnu službu navyše (verte mi, viem, o čom hovorím). Vyberáme si bývanie u mojej kamarátky Diany, ktorá tu žije už niekoľko rokov.
Starý, krásny dom s výhľadom na celú Havanu ponúka niečo, čo v hoteli nezískate: vysoké stropy, veľkolepú terasu a umne vyskladané fotografie z ciest, ktoré tu táto sympatická Slovenka nafotila. Samozrejme, obávali sme sa výpadkov elektriny, vody a bohvie čoho ešte, ale máme šťastie – Dianu to zatiaľ veľmi nezasahuje.
„Áno, máme nielen lokálne, ale aj celoštátne niekoľkohodinové výpadky elektriny,“ vysvetľuje. „Ľudia to berú ako niečo normálne a príliš sa nesťažujú. Otázka bude, čo sa stane, keď prídu väčšie horúčavy a nepôjdu ani ventilátory – klimatizáciu tu nemá každý.“
Dáme si silnú kávu s mliekom a hneď vyrážame do miestneho obchodu, aby sme nakúpili základné potraviny.
Pokračovanie nabudúce – o tom, ako vyzerajú obchody a prídelový systém.
