Ako sa dnes žije v Podnestersku? Túto otázku kladiem našej mladej sprievodkyni, ktorá okrem ruštiny hovorí plynule po rumunsky aj po anglicky. Na chvíľu sa zamyslí. „Ako to povedať… Dalo by sa aj lepšie.“ A potom pokračuje. „Ešte pred desiatimi rokmi bol život v Tiraspole podľa mnohých ľudí lepší ako v Moldavsku. Moskva sem posielala peniaze, plyn bol prakticky zadarmo, elektrina lacná a ľudia mali pocit, že štát sa o nich postará. Dnes, keď prebieha vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, ide všetko postupne dole vodou. Vidíme, že Moldavsko nás začína ekonomicky predbiehať.“
Nepovie to ani s hnevom, ani s nostalgiou. Skôr ako konštatovanie človeka, ktorý tu vyrastal a sleduje, ako sa jeho krajina mení. A do veľkej miery má pravdu. Podnestersko totiž celé desaťročia fungovalo vďaka ruskej podpore. Neboli to len priame finančné príspevky, ale predovšetkým lacný, respektíve prakticky neplatený zemný plyn. Gazprom dodával plyn do Podnesterska celé roky bez toho, aby región za dodávky reálne platil. Dlh sa postupne vyšplhal na viac ako 11 miliárd amerických dolárov, no Moskva jeho splatenie nikdy reálne nevymáhala. Práve vďaka tomu mohlo Podnestersko udržiavať nízke ceny elektriny, kúrenia, plynu aj výrobu vo veľkých priemyselných podnikoch. Pre mnohých obyvateľov to bol dôkaz, že orientácia na Rusko funguje.
Na prvý pohľad to bolo aj vidieť. Hlavná trieda v Tiraspole bola zrekonštruovaná, parky boli upravené a centrum mesta pôsobilo reprezentatívnejšie než centrum moldavského Kišiňova. Keď človek prišiel do Podnesterska pred pätnástimi rokmi, mal pocit, že tu peniaze jednoducho sú. Dnes už ten pocit pomaly mizne. Po ruskej invázii na Ukrajinu sa zmenilo prakticky všetko. Obchodné trasy sa prerušili, priemysel začal strácať odbytiská a energetická kríza ukázala, aké krehké bolo celé hospodárstvo postavené na ruskej pomoci. Keď sa začiatkom roku 2025 zastavili dodávky ruského plynu cez Ukrajinu, región sa dostal do jednej z najväčších hospodárskych kríz od svojho vzniku. Niektoré fabriky obmedzili výrobu, objavili sa výpadky elektriny a ľudia prvýkrát pocítili, čo znamená fungovať bez lacnej ruskej energie.
Staršia generácia sa s tým vyrovnáva inak ako mladí. Dôchodcovia často hovoria o istotách. Chcú lacné bývanie, lacný plyn, dôchodok načas a čo najmenej zmien. Mladí ľudia však vyrastali v úplne inom svete. Ich realitu už neurčuje televízia, ale mobilný telefón. Instagram, TikTok či YouTube im každý deň ukazujú, ako žijú ich rovesníci v Prahe, Bratislave, Vilniuse alebo Berlíne. Môžu porovnať platy, autá, cestovanie aj životnú úroveň. A práve preto dnes vzniká najväčší rozdiel medzi tým, čo hovorí oficiálna propaganda, a tým, čo mladí ľudia vidia vlastnými očami.
Pred desiatimi či pätnástimi rokmi si veľká časť obyvateľov vybavovala ruské občianstvo. Dávala to logiku. Rusko ekonomicky rástlo, platy boli vyššie a Moskva pôsobila ako garant lepšej budúcnosti. Dnes sa situácia výrazne mení. Aj naša sprievodkyňa má moldavský pas. Nie preto, že by prestala byť Podnestersčankou, ale preto, že jej otvára dvere do Európskej únie. Môže bez väčších problémov pracovať v Rumunsku, Česku, na Slovensku či v ďalších krajinách EÚ.
Je to príbeh, ktorý dobre poznáme aj my. Po páde socializmu odchádzali desaťtisíce Slovákov za prácou do Izraela, neskôr do Írska, Británie či Spojených štátov. Aj autor týchto riadkov bol jedným z nich. Nie preto, že by nemal rád Slovensko, ale preto, že doma jednoducho nevidel také možnosti ako v zahraničí. Dnes presne to isté robia mladí obyvatelia Podnesterska.
Na hlavnej triede v Tiraspole, ktorá bola kedysi symbolom prosperity financovanej z Moskvy, dnes visia náborové plagáty na prácu v Litve, Lotyšsku, Poľsku, Česku či na Slovensku. Zaujímavé je, že ponuky práce do Ruska takmer nevidíte. Možno je to ten najlepší obraz toho, ako sa za posledných pár rokov zmenilo uvažovanie ľudí.
Podľa oficiálnych údajov dosiahla priemerná mesačná mzda v Podnestersku v roku 2024 približne 7 100 podnesterských rubľov, čo predstavuje približne 380 až 390 eur podľa oficiálneho miestneho kurzu. Priemerný dôchodok bol okolo 1 680 podnesterských rubľov, teda približne 90 eur. Miestna mena sa však mimo Podnesterska prakticky nedá zameniť, preto tieto čísla nevystihujú skutočnú kúpnu silu. Na druhej strane, v Moldavsku už priemerná hrubá mesačná mzda presahuje 15 000 moldavských lei, teda približne 780 až 800 eur, čo je viac ako dvojnásobok priemernej mzdy v Podnestersku. Rozdiel, ktorý bol ešte pred desiatimi rokmi oveľa menší, sa dnes každým rokom zväčšuje.
A práve tu sa človek začína zamýšľať nad budúcnosťou. Moldavsko otvorene deklaruje, že jeho strategickým cieľom je vstup do Európskej únie. Ak sa to podarí, Podnestersko sa ocitne na ešte výraznejšej hranici medzi dvoma odlišnými svetmi. Dnešný prechod cez hranicu, ktorý zvyčajne trvá len niekoľko minút, bude pravdepodobne podliehať oveľa prísnejším pravidlám.
Keď som tu bol prvýkrát pred viac ako dvadsiatimi rokmi, Podnestersko pôsobilo ako sebavedomý postsovietsky experiment. Dnes mám pocit, že skôr čaká, než rozhoduje o vlastnom osude. Čaká, ako dopadne vojna na Ukrajine. Čaká, koľko podpory bude ešte ochotná posielať Moskva. Čaká, či sa Moldavsko skutočne stane členom Európskej únie. A čakajú aj samotní obyvatelia. Najmä tí mladí. Oni už totiž veľmi dobre vidia, že svet za hranicou vyzerá inak, než im celé roky rozprávala televízia. A práve oni budú raz rozhodovať o tom, akým smerom sa Podnestersko vydá.
Čo sa to odohralo v Podnestersku? Aká je história? Prečítajte si tu
