Čo sa pod povrchom Ugandy skrýva za gorilami a Entebbe?
Čo vás napadne, keď sa vysloví Uganda? Gorily! Únos lietadla, tzv. Operácia hrom alebo Entebbe! Či len prosto-Afrika.
Áno. Aj. Ale mňa vždy zaujímali veci pod povrchom. Udalosti odohrávajúce sa za „oponou“. Trinásté komnaty. A preto aj tu som sa okrem iného na nejaké pozrel. Teda pardón, skôr nazrel. Na prvý krát. Ale i tak, to bolo dych berúce. A nie preto, že by ste od tej krásy nevedeli oči odtrhnúť a dych sa vám spomalil skoro k nule, ale pre presný opak. Kým v Burundi som pomohol založiť sliepčiu farmu v marginalizovanej menšine, áno aj toto v Afrike existuje. Na kontinente, kde bežne krajinu tvorí pár desiatok, keď nie stovák menšín, nehovoriac o jazykoch, kde si dediny od seba pár kilometrov nerozumejú, teda nebyť nejakého kolonizačného jazyka.
Aký je život na šimpanzom ostrove vo Viktóriinom jazere?
Trávim pár dní na šimpanzom ostrove, kdesi uprostred najväčšieho afrického jazera – Viktóriinho, iba ja, štyria rangeri a 54 šimpanzov, ktorých chcel niekto zabiť a tak tu Jane Goodall (známa vedkyňa zachraňujúca šimpanzy) založila túto „sanctuary“. Na neďalekom, asi pol hodiny loďou vzdialenom ostrove je rybárska komunita. A tak sa ma Lynda, jedna z rangerov, pýta, či nechcem vidieť ako žijú. Odpoveď nezaznela, len zasvietila v očiach a už sme sedeli v lodke. Možno by nevadilo, že ľudia tam nemajú elektrinu, pitnú vodu (ak nerátame tú z jazera), či iné vymoženosti, ale začul som, že majú nemocnicu.
Ako vyzerá nemocnica na rybárskom ostrove v Ugande?
O pár minút som už stál pred ňou. Budovou, teda asi najlepšou v dedine, kde za stolom sedela lekárka. Zbadala mzungu, bielu tvár a okamžite vyskočila. Niekto, kto ju pochopí. Prečo tomu hovoria nemocnica som nepochopil ani po hodine. Najbližšia nemocnica je tak hodina plavby na pevninu, tam si vezmete „boda boda“, to sú taxi motorky a pôjdete ešte minimálne hodinu, možno dve do nemocnice. A keď mám zlomenú ruku? A keď…? Len pokrčí plecami, ľudia sú zvyknutí…
Vidím v skrinke nejaké injekcie. Fľaštičky. Ako očkovanie? To je samozrejmosť! Teda ak máme látky. Stoja v radoch. Nikto nediskutuje, že čítal, že počul, že kamarát hovoril, že ti narastie šiesty prst…! Nie. Malária je ich kamarátka aj pár krát do roka. Všeličo iné tiež. A čo rozhoduje? Nie úroveň vedy, medicíny, ale sila prírody! Najstarší zákon prežitia všetkého živého od Veľkého tresku. Buď to dáš alebo…
Rozlúčim sa, stisnem jej silno ruku a odnášam si opäť poznanie, ako sa človek naučí prežiť, či niekedy prežívať, ale i tak byť šťastný.
Ako vyzerajú školy na ostrove na Viktóriinom jazere?
Kráčam dole kopcom a periférne zazriem dve budovy. Toto nie je na bývanie. Nie! Je to škola… jedna drevená, doslovne ako naša sopa. Ďalšia podlhovastá s 5 dverami. Malé miestnosti, tak max 20 m2. V „sope“ vytvorené ďalšie miestnosti latami. Napočítal som 9 akože miestností. Do školy tu chodí 240 detí! Na sedenie je tu tak maximálne 50 miest. Zoznamujem sa s principálom, riaditeľom školy. Sedím v riaditeľni, podľa mňa aj naše upratovačky na školách majú lepšiu miestnosť ako sklad čistiacich prostriedkov. Nerepce. Takto to je. Hrdo mi ukazuje učebnice. Tie mi už pripomínajú tie naše. Sú skoro moderné, veľký dôraz sa všade kladie na vieru. Asi jediný pevný bod života v tomto kúte planéty.
Obďaleč narazím na ďalšiu školu. Tu chodia a žijú siroty z okolitých ostrovov. Koľko ich je? 120! Príroda tu teda manažuje kolobeh života vo veľkom. Matky umierajúce pri pôrode, otcov berie nekonečné Viktóriine jazero, o chorobách ani nehovorím.
Ako žijú rybári na ostrove pri západe slnka?
Mlčky kráčam uličkami medzi drevenými chatrčami, kde žije asi 600 ľudí, žijúcich z rybolovu, ale našťastie ostrov je dosť veľký, že ak čokoľvek vložíte do ohnivo červenej pody, za pár týždňov pozbierate úrodu.
Sediac v lodke, neskôr na brehu jazera prežúvajú jedného z rybích endemitov, ktorého som od nich kúpil, aby som nakŕmil seba ako aj rangerov, pozerám na ohnivú guľu strácajúcu sa za horizontom, v tichu škrekotu šimpanzov, tisícov vtákov a oblepený muškami, ktoré sa vyliahli a doslovne zaplavili ostrov, už po milióntykrát rozmýšľam, že ako sa tá modrá guľa usadená v Mliečnej dráhe točí rýchlo, ale na mnohých miestach ešte pomaly, ba až ako keby tam zastala.
