Ktoré mesto je najväčšie na svete? Otázka, na ktorú dostanete rôzne odpovede podľa toho, čo čítate a koho počúvate. Tokio? Jakarta? Pred pár rokmi som sa dočítal, že tým mestom je práve Čchung-čching, ležiaci na tretej najdlhšej rieke sveta – na Dlhej rieke.
Dovtedy som toto mesto príliš neregistroval, hoci má v čínskej histórii nezameniteľné miesto. Počas druhej svetovej vojny sa na čas stalo hlavným mestom Ríše stredu. Aspoň podľa komunistov, ktorí nielen bojovali proti japonským okupantom, ale zároveň viedli občiansku vojnu proti Čankajšekovi.
Mesto, ktoré vzniklo spojením viacerých menších celkov, sa zrazu premenilo na megapolis s viac ako 31 miliónmi obyvateľov.
Západný turistický svet ho dlho ignoroval – až kým niekto nenatočil video, ako metro prechádza cez obytný dom. Jedna „blbosť“, ktorá zmenila pohľad turistov. Ako keby v celej krajine nebolo nič zaujímavejšie než vlak zastavujúci v strede budovy. Správne nasnímaný záber, pár efektných viet – a máte desaťtisíce lajkov aj zvýšený turistický záujem. Nevadí, že realita je trochu iná a že tam už nikto nebýva.
Jasné, že sme sa tam išli pozrieť aj my. Takúto somarinu – prepáčte ten výraz – si človek nemôže nechať ujsť. Ale my sme chceli vidieť najmä mesto, ktoré má byť prototypom moderného veľkomesta.
Prišli sme rýchlovlakom na obrovskú železničnú stanicu. Ani istanbulské či frankfurtské letisko nemá takú halu, v ktorej sa cítite ako stredoveký dedinčan. Máte pocit, že sa v priestore strácate a koniec chodby nemá konca kraja.
Sledoval som Ewku, ktorá nie je zvyknutá na čínsku predstavu veľkosti. Vždy porovnávame s tým najväčším, čo sme doteraz videli. Lenže toto je úplne iná liga. Niekto tu mal zjavne veľa cementu a ešte väčšie architektonické ambície.
Ja som si len povzdychol. Ewka pozerala ako vyoraná myš – jej škandinávske vnímanie minimalistickej krásy sa práve stretlo s čínskym brutalizmom.
Ani cesta do mesta nešetrí betónom. Päť- až šesťprúdová cesta, pripomínajúca okruh F1, sa vinie cez kopce až do centra. Oceňujeme, že prichádzame cez deň a nenechali sme sa zlákať len nočnými svetlami.
Z diaľky mesto pôsobí impozantne. Mrakodrapy rôznych tvarov – vysoké, robustné, kockaté aj guľaté – sa tlačia vedľa seba. Ale keď sa priblížite, zistíte, že od krásy má toto mesto často ďaleko.
Ewka to vystihla presne:
„Boh dal Číňanom talent na varenie, ale na estetiku akosi zabudol.“
Pôsobí to ako podnikateľské baroko – stačilo mať veľa peňazí a nápad. A v tomto poradí. Rôzne štýly nahádzané vedľa seba. Z diaľky New York alebo Hongkong, zblízka chaos.
Ale čo na tom, čo si myslíme my. Dôležité je, že sa to páči domácim. A tí sú na to hrdí.
Pred dvadsiatimi rokmi bola Čína úplne inde. Dať si raz za mesiac bravčové mäso znamenalo malý úspech. Mestá boli sivé, cesty provinčné. A dnes? Desiatky mrakodrapov, široké bulváre, luxusné obchody a plné reštaurácie.
Ľudia si pamätajú nedostatok – a dnes si to chcú vynahradiť. Čínska stredná vrstva v niektorých veciach predbehla tú európsku.
A jedlo? To je kapitola sama o sebe.
Sečuánska kuchyňa je legendárna. Len si dávajte pozor na štipľavosť. Aj jedlo, ktoré vyzerá nevinne, vás môže prekvapiť. Jedna červená paprička a máte pocit, že vám horí jazyk. Oči slzia, jazyk páli, vy hľadáte záchranu… a zistíte, že aj čaj môže byť s čili. Tak čo pomôže? Jednoduchá biela ryža.
Toto na Číne milujem – jej kuchyňu a vynaliezavosť. Nedá sa ochutnať všetko. Niekto vôbec spočítal všetky čínske recepty?
Dnes si už nemusíte lámať hlavu s komunikáciou. Aplikácie vám všetko preložia. Kedysi sme si pomáhali gestami. Pamätám si, ako som napodobňoval sliepku, aby som si objednal vajíčko – a dostal som toaletný papier. Alebo keď som chcel bravčové koleno a začal som chrochať. To už pochopili. Dnes stačí mobil. Je to jednoduchšie, ale trochu to berie kúzlo spontánnosti. Keď už ste v Sečuáne, musíte si dať hot pot. Veľký hrniec uprostred stola, rozdelený na štipľavú a neštipľavú časť. Okolo vás množstvo surovín.
Áno, varíte si sami. A práve v tom je čaro. Jedlo sa tu zdieľa – rovnako ako zážitky. Okrúhly stôl má svoj význam: všetci sú si rovnako blízko. A pripravte sa na hluk. Ľudia sa rozprávajú nahlas, smejú sa, žijú. Nie je to chaos, ale energia.
Dnes sme mali hot pot s držkami, črievkami, hubami, tofu, kapustou a hovädzím. Jazyk mi horí a viem, že zajtra to budem ľutovať. Dnes som hrdina, zajtra… radšej nepoviem. A prosím – nehovorte mi, že zvládnete štipľavé. Kým neskúsite Sečuán v Sečuáne, zdržme sa komentárov. Večer sme sa išli prejsť na nábrežie, kde má byť „historická“ osvetlená dedina. To „historická“ dávam zámerne do úvodzoviek.
Počas kultúrnej revolúcie bolo veľa pamiatok zničených. Dnes sa budujú nové – pekné, efektné, ale umelé.
Aj časť Veľkého múru je rekonštruovaná. Ale to si necháme na osobné stretnutie. Na prechádzke sme sa ocitli v dave asi 50-tisíc ľudí. Všetci mali rovnaký plán. V tej mase sme obdivovali svetlá, domčeky a kreativitu. Číňania videli krásu. My sme videli gýč. Mrakodrapy svietili všetkými farbami, domčeky súťažili, kto bude mať viac svetielok.
A niekde medzi tým všetkým sme stáli aj my – a snažili sa to pochopiť.
Pokračovanie nabudúce
