Mali sme plán. Do Belehradu pôjdeme inak, než by v roku 2026 išla väčšina normálnych ľudí. Ak by sme položili jednoduchú otázku, či by ste si na cestu do Belehradu vybrali lietadlo alebo vlak, stavíme sa, že približne 97,6 percenta ľudí by odpovedalo: lietadlo. Toto číslo, samozrejme, nemáme podložené žiadnym serióznym výskumom, ale znie dostatočne presne na to, aby pôsobilo dôveryhodne. Dôvod výberu lietadla by bol jasný a celkom pochopiteľný. Je rýchlejšie, pohodlné a predovšetkým má v našich predstavách jednu zásadnú výhodu – nemešká tak často ako vlak. My sme si však povedali, že pôjdeme tak, ako sme cestovali v období jury. Presne tak totiž na naše spomienky z cestovania reaguje mladšia generácia. A nehovoríme to s výčitkou. V roku 2001 boli letenky pre naše peňaženky drahé, niekedy veľmi drahé, a vlak predstavoval jeden z najrozumnejších spôsobov, ako sa dostať cez polovicu Európy bez toho, aby sme po návrate museli výrazne prehodnotiť rodinný rozpočet.
Nebojte sa. Nebudeme vás presviedčať, že vlak je najlepší spôsob cestovania a že od zajtra máte prestať lietať. Chceme však trochu narušiť zaužívanú predstavu, že železnica v tejto časti Európy automaticky znamená pomalosť, meškanie, nefunkčnú klimatizáciu a neistú odpoveď na otázku, kedy vlastne prídeme. Na Slovensku máme na železnice trochu špecifický pohľad. Je pochopiteľný, pretože vychádza najmä z toho, čo poznáme doma. Potom však prídete do Srbska a zistíte, že po časti krajiny jazdia osobné vlaky rýchlosťou až 200 kilometrov za hodinu. V tej chvíli človeka napadne nepríjemná otázka, či sme náhodou niekde nezaspali. A ak áno, tak na pomerne dlhý čas. Srbsko totiž v posledných rokoch investovalo veľké peniaze do modernizácie železničnej trate medzi Belehradom a maďarskou hranicou. Úsek Belehrad – Stara Pazova bol pre komerčnú dopravu otvorený v marci 2022 a modernizovaný úsek Novi Sad – Subotica, dlhý približne 108 kilometrov, bol uvedený do prevádzky v októbri 2025. Vlaky na trati môžu dosahovať rýchlosť až 200 kilometrov za hodinu.
Aby sme si cestu zbytočne neuľahčovali, vybrali sme si obdobie, keď Európu zasiahli poriadne horúčavy. Teploty preverovali ľudí, techniku aj klimatizácie a železnica nebola výnimkou. Ale poďme pekne po poriadku. Našu cestu začneme v Belehrade, hoci sme celú trasu absolvovali obojsmerne – Bratislava – Belehrad a späť. Začínať v Bratislave by však bolo príliš jednoduché. To, čo poznáme doma, si necháme na záver. Tam príde aj malé hodnotenie toho, ako sme na tom v porovnaní s ostatnými.
V Belehrade som bol tentoraz tretíkrát a železničnú dopravu v meste som si pamätal ešte z čias, keď rozhodne nepatrila medzi veci, ktorými by sa Srbsko chcelo chváliť zahraničným návštevám. Treba však rozlíšiť dve stanice. Historická hlavná stanica pri Savskom námestí fungovala od roku 1884 a definitívne ju zatvorili pre železničnú dopravu v roku 2018. Vlaky sa postupne presunuli do stanice Beograd Centar, známejšej pod názvom Prokop. Samotný projekt Prokopu pritom vznikol už pred desaťročiami a dlho pôsobil skôr ako nedokončená stanica než ako reprezentatívny hlavný železničný uzol. To sa výrazne zmenilo 20. októbra 2023, keď tu otvorili novú staničnú budovu s rozlohou viac ako 6 000 štvorcových metrov. Od prvých plánov po jej dokončenie pritom uplynulo približne päť desaťročí. Takže áno, aj Srbi vedia stavať železničnú stanicu veľmi dlho. V tomto smere si stále máme čo povedať.
Dnes však prídete na Prokop a prvá reakcia je veľmi jednoduchá: Počkať. Toto je naozaj železničná stanica v Belehrade? Bude to znieť, akoby nás platili Srbské železnice. Neplatia. Ak by chceli, môžeme sa o tom samozrejme porozprávať. Stanica je moderná, čistá a cestujúci tu nájde prakticky všetko, čo potrebuje – obchody, občerstvenie, informačné tabule, Wi-Fi, klimatizované priestory a najmä prostredie, ktoré pôsobí úplne normálne na moderné hlavné mesto. Posielam domov video a fotografie a kamaráti sa pýtajú, či som si nepomohol umelou inteligenciou. Nie. Toto je skutočne Belehrad. A môžeme rovno prezradiť výsledok jednej disciplíny nášho železničného porovnávania: Belehrad má podľa nás najlepšiu stanicu na celej tejto trase. Tu vás nebudeme zbytočne držať v napätí. A potom prichádzajú tie nepríjemné slovenské otázky. Prečo nás zase niekto predbehol? Kde robíme chybu? Prečo sa to inde dá? A budeme opäť medzi poslednými krajinami v Európe, ktoré zistia, že železničná stanica môže byť moderná, čistá a funkčná?
Už počujem námietku: stanica predsa nie je taká dôležitá ako samotný vlak. Dobre. Tak poďme k vlaku. Vlak z Belehradu do Subotice, mesta pri maďarskej hranici, môže na modernizovanej trati dosahovať rýchlosť až 200 kilometrov za hodinu a najrýchlejšie spoje zvládajú približne 180-kilometrovú trasu za necelú hodinu a dvadsať minút. A teraz príde časť, ktorá môže slovenského cestujúceho mierne znervózniť. Vlak odchádza načas, ide načas a príde načas. Dokonca aj počas veľkých horúčav funguje klimatizácia. Kontrolujem si lístok, či som sa náhodou nepomýlil a nekúpil prvú triedu. Nie. Som v najnižšej triede a sedím v pohodlnom sedadle v modernom vlaku. Začínam byť podozrievavý.
Srbsko má pritom nižší HDP na obyvateľa ako Slovensko, napriek tomu sa rozhodlo investovať veľké sumy do železničnej infraštruktúry. Len modernizácia úseku Novi Sad – Subotica mala hodnotu viac ako 1,16 miliardy dolárov. Výsledok vidíte priamo počas cesty. Sedím vo vlaku, nepozerám každých päť minút na hodinky a nerozmýšľam, koľko minút máme meškanie. Jednoducho predpokladám, že prídeme vtedy, keď máme prísť. Nečakaný pocit. Jediné, čo dokáže tento systém narušiť, sú ľudia. O tom sme sa presvedčili už pár dní predtým pri ceste opačným smerom. Skupina miestnych futbalových chuligánov sa rozhodla, že cestu ostatným spestrí vulgárnym správaním voči miestnej moslimskej rodine. Personál situáciu riešil, prišla polícia spolu s vojakmi a nakoniec bol pokoj. Výsledok? Meškanie 32 minút. Vtedy som si položil inú otázku. V Srbsku sa často diskutuje o tom, aké myšlienky zo západnej Európy sú pre krajinu vhodné a aké už menej. Možno by však stálo za to venovať podobnú pozornosť aj úplne obyčajnému primitívnemu správaniu vo vlaku. To totiž dokáže pokaziť cestu úplne spoľahlivo a bez akejkoľvek pomoci Bruselu.
Tentoraz sa však nič podobné nekoná. Vlak ide presne podľa grafikonu a približne po hodine a dvadsiatich minútach vystupujeme v Subotici. Aj tunajšia stanica a koľajisko prešli rozsiahlou modernizáciou v rámci projektu trate Belehrad – Budapešť. Nový úsek Novi Sad – Subotica bol slávnostne otvorený 3. októbra 2025 a pravidelná osobná doprava medzi Belehradom a Suboticou sa rozbehla o niekoľko dní neskôr. Na nových nástupištiach už čaká ďalší vlak, ktorý nás má odviezť do Maďarska. A tu sa náš železničný optimizmus začína veľmi rýchlo korigovať. Pred nami je približne 40 kilometrov. Čas jazdy: asi hodina a dvadsať minút. Priemerná rýchlosť nie je údaj, ktorý by bolo vhodné ukazovať srbskému rušňovodičovi, ktorý nás sem práve priviezol rýchlosťou 200 kilometrov za hodinu. Nastupujeme. Po modernom Belehrade, nových nástupištiach, klimatizovanom vlaku a rýchlosti 200 kilometrov za hodinu prichádza ďalšia časť cesty. A tá nám veľmi rýchlo pripomenie, ako vyzeralo cestovanie vlakom približne pred tridsiatimi rokmi. Vitajte na ceste do Maďarska.
Koniec prvej časti
