Ako by som charakterizoval cestovanie po Afrike jednou vetou? Dlho som rozmýšľal, až som na to konečne prišiel. My máme hodiny a Afrika vlastní čas. Mohli ste precestovať celý svet a podniknúť rôzne výpravy, ale tu sa posuňte do pozície najpokojnejšieho budhistického mnícha v odľahlých Himalájach. Ak nedajbože milujete japonskú presnosť, tak sem radšej nechoďte, lebo spáchate rituálnu samovraždu. Tiež si viem predstaviť, že ak toto číta cestovateľ, ktorý prešiel skrz-naskrz Indiu, len mávne rukou. Pomyslí si, že jeho už nedokáže nič prekvapiť. Verte, že prekvapí!
Chceli sme sa dostať z Dakaru, hlavného mesta Senegalu do ďalšieho mesta menom Ziguinchor. Pred sebou sme mali takmer 400 kilometrov po rôznych cestách. Ironický Slovák by si pomyslel, že u nás by to trvalo koľko – 6 hodín? V Japonsku by ste šinkansenom túto vzdialenosť prekonali za 2 hodiny, 18 minút a 36 sekúnd. A čo India? Aj keby doprava meškala, o 10 hodín ste v cieli. Ale tu? 21 hodín! Neveríš? Príď si vyskúšať, alebo si prečítaj neuveriteľné zážitky.
„Na autobusovú stanicu príďte okolo 5:30, aby ste sa dostali do auta,“ povie nám miestny zriadenec na recepcii hotela v centre Dakaru. Ak to preženiem, tak to bola jediná presná informácia, ktorú sme 28. decembra získali. Potom to už išlo podľa africkej rovnice.
Počkať, ja som napísal autobusová stanica? Pod tým pojmom si našinec predstaví budovu, kde je nejaká tabuľa s informáciami a nástupištia. Ale tu? Chaos!
Taxík nás vypľuje na malom námestíčku s odpadkami, kam sa zrazu vyrútia nadháňači do rôznych prepravných zariadení. Napriek tomu, že je 5:25, kriku je tu ako na najväčšej aukcii v centre New Yorku. Thiel, Saint Louis, Banjul… Názvy miest hlasno klopú do neprebudených uší a dávajú vám na známosť, že ste prišli do džungle. Tu nie je žiadna tabuľa, informačné centrum či kiosk na kúpu lístkov. Je tu len veľké parkovacie miesto s obrovským množstvom áut, autobusov a iných neidentifikovateľných prostriedkov. Uši sa vám zobudili a aby sme nezabudli na nos, ten dostane tiež svoju rannú paľbu v podobe výfukových plynov. Každému dopravnému prostriedku, ktorý tu stojí, beží motor. Dôvod? Dáva tým na známosť, že už onedlho odíde a čaká len na posledného pasažiera. Lenže toto je trik, ktorému uverí len začiatočník a pár pomätencov s výpadkom pamäti, ale o tom neskôr.
Relatívne rýchlo sme v tom bordeli našli auto, ktoré malo ísť naším smerom. Išlo o auto značky Peugeot, ktoré stratilo licenciu v roku 1994. Keby ste tu boli dopravným policajtom, ani nemáte toľko bločkov na udeľovanie pokuty. Rozbité čelné sklo, dymiaci motor, nefungujúce svetlá, diera pod pedálmi, napoly visiace spätné zrkadlo, nefungujúce stierače… Jedna vec však funguje. Uhádnete, čo to je? No predsa trúbka, ktorú ukradli z lode. Tá funguje dokonale, vodič ju stále stláča a oznamuje, že už odíde. On sa však nepohne, kým do svojho auta nenatlačí sedem ľudí. U nás na Slovensku by sa zmestili štyria, maximálne päť, ale tu je norma sedem. K tomu pridajte nadrozmernú batožinu v podobe sušených rýb, mäsa, balíkov s oblečením a sem-tam aj živú kozu, ktorá sa pripomenie hlasným mékaním. To však nikto nebude počuť, lebo… lodné trúby. Po hodine a pol sa naše auto zaplnilo a ja som od radosti poskočil. 90 minút čakania v Afrike znamená, že ideme načas. Vodič prehodí rýchlosť, auto vyštekne strašným zvukom, výpary z výfuku sa dostanú aj do auta a my nafetovaní podomáckym vyrobeným benzínom môžeme vyraziť na dlhú cestu. Je mi až divné, že to ide dáko hladko. Som v nejakom neidentifikovateľnom napätí z predchádzajúcich ciest.
Ale potom sa to stalo. Po 68 kilometroch auto stratilo rýchlosť a na jedinej diaľnici v krajine sme sa stali najpomalším dopravným prostriedkom. Vodič však mal pocit, že to dá, ale keď nás predbehol cyklista, pochopil, že dnešná cesta sa skončila. Museli sme sa vrátiť späť na miesto, ktoré sa volá autobusová stanica. Bolo 13:30 a my sme sa opäť ocitli na štarte. Sedemmiestne autá nešli, ale jeden nadháňač nám radostne oznámil, že o pár minút sa pohne veľký autobus. Neveril som mu ani slovo. Ten autobus som mu veril, ale nie to, že pôjde onedlho. Stačilo sa pozrieť dovnútra, aby ste pochopili, že autobus je zaplnený len do polovice a tento prehistorický kus sa pohne, kým doň nenaženú ďalších 38 ľudí. Áno, do toho črepa sa zmestilo vyše 70 ľudí a bol to posledný spoj, ktorý išiel naším smerom. Úprimne – chcel som to vzdať a radšej skúsiť šťastie zajtra ráno. Už sme boli na ceste vyše deväť hodín – a stále na rovnakom mieste!
Autobus trúbil, štartoval, vodič búchal do plechu a oznamoval celému svetu, že sa už-už pohneme. Tri prdy makové. Kým tam nebude 70 ľudí, nikam sa nejde. Keď som sa vybral na záchod, vodič na mňa udivene pozeral, že veď už ideme a on ma čakať nebude. Dôvod jeho argumentácie? Chcel ukázať ďalším klientom, aký je plný a akí sú všetci šťastní, že sedia v klíme. Klíma… Áno, išla, ale stavil by som celý plat za to, že keď sa pohneme, tak ju vypne, lebo treba šetriť. Hádajte, či som sa mýlil.
Vyše tri hodiny sme čakali v naštartovanom autobuse. Až keď ručička na hodinkách ukazovala niečo po 15:00, vyrazili sme. Wau. Prešli sme však len 20 metrov a stroj sa zastavil. Vodič si totiž uvedomil, že do uličky môže umiestniť umelohmotné stoličky, nasúkať tam ďalších 20 ľudí a zvýšiť si príjem. Čo na tom, že motor mal zapnutý od ranných hodín a minul toľko nafty, že by mu to ani dvesto stoličiek v uličke neuhradilo?! Stáli by sme tam ďalšiu hodinu, keby nenastala vzbura miestnych. Samotné sedačky v autobuse boli namontované tak natesno, že nám nohy odumierali už na začiatku cesty, nie to ešte ďalšie stoličky v uličke. Normálna kuca-paca. Hurhaj, krik, nadávky a všetko to vyriešili nasraté matky. A verte, že mamu Afriku tu nechcete naštvať. Tá keď sa pozrie tým orlím pohľadom, aj Medúza z gréckych bájí sa zľakne. Polhodinovú melu vyriešili matky, lebo pohrozili všetkými možnými spôsobmi.
A kedy sme prišli do cieľa? Pred druhou hodinou rannou. Už sa zabudlo na sľuby, že do zotmenia sme tam. Boli sme radi, že sme prišli do mesta, kde sa nám začína iné dobrodružstvo.
Upozornenie: Na cestovanie po Afrike si vyhraďte extrémnu časovú rezervu. Neverte pekným obrázkom autobusov, vysmejte sa zmienke o klimatizácii a informáciu o presnom odchode berte tak vážne, ako že slovenský vlak nikdy nemeškal.
Btw, po Afrike sa čudujem všetkým Slovákom, prečo sú nervózni, že nejaký vlak mešká 30 minút. To je predsa načas, nie? Teória relativity v praxi.
Chceli by ste niečo doplniť do článku „My máme hodiny, ale Afrika vlastný čas“? Ak áno, dajte do komentu.
