Na prvý pohľad by človek čakal, že Kuba je krajinou, kde sa referendum koná pravidelne. Revolúcia, nekonečné prejavy o „hlase ľudu“, masové zhromaždenia a heslá o vôli národa vytvárajú dojem neustálej priamej demokracie. V skutočnosti však bolo celoštátnych ľudových hlasovaní v moderných kubánskych dejinách len zopár — a takmer vždy sa týkali ústavy a potvrdenia smerovania režimu.
Prvé veľké referendum prišlo v roku 1976, keď Kuba prijímala socialistickú ústavu inšpirovanú Sovietskym zväzom. Ostrov sa tým definitívne zakotvil v socialistickom bloku a oficiálne sa stal štátom vedeným Komunistickou stranou. Výsledok bol podľa štátnych médií drvivý — viac než 99 percent hlasovalo za. O štyridsaťtri rokov neskôr, v roku 2019, nasledovalo ďalšie referendum o novej ústave. Tá už opatrne reflektovala meniaci sa svet: uznala obmedzené súkromné vlastníctvo, otvorila priestor drobnému podnikaniu a obnovila funkciu prezidenta republiky. Zároveň však zachovala nedotknuteľnú vedúcu úlohu komunistickej strany. Aj tentoraz režim oznámil jednoznačné víťazstvo.
Lenže potom prišlo referendum, ktoré bolo na Kube úplne iné.
V roku 2022 Kubánci nehlasovali o štáte, revolúcii ani socializme. Hlasovali o rodine, láske a o tom, kto môže s kým žiť. A práve preto malo toto referendum taký symbolický význam.
Nový Rodinný kódex — Código de las Familias — legalizoval manželstvá párov rovnakého pohlavia, umožnil adopcie homosexuálnym partnerom a výrazne rozšíril práva detí, starých rodičov či nebiologických rodičov. Z pohľadu Latinskej Ameriky išlo o jeden z najprogresívnejších rodinných zákonov vôbec. A z pohľadu Kuby to pôsobilo takmer surrealisticky.
Najmä ak si človek uvedomí, aký bol postoj kubánskeho režimu k homosexualite po revolúcii.
Fidel Castro a revolučná garnitúra v 60. rokoch presadzovali predstavu „nového revolučného človeka“ — tvrdého, disciplinovaného a mužného budovateľa socializmu. Homosexualita bola v tomto svete chápaná ako buržoázna dekadencia, morálne zlyhanie alebo prejav slabosti. V 60. rokoch preto vznikli neslávne známe pracovné tábory UMAP, kam posielali homosexuálov, veriacich či iných „neprispôsobivých“. Mnohí prišli o prácu, nemohli študovať alebo boli spoločensky stigmatizovaní. Ešte desaťročia potom bolo otvorené priznanie homosexuality problémom — najmä v armáde, politike či štátnych médiách.
Keď dnes človek prechádza Havanou a vidí dúhové vlajky počas oficiálnych podujatí organizovaných štátom, pôsobí to ako úplne iná krajina. A ešte väčší paradox nastáva vo chvíli, keď zistí, že Kuba dnes patrí medzi málo krajín regiónu, kde štát financuje tranzície a operácie zmeny pohlavia v rámci verejného zdravotníctva.
Prvý výrazný obrat prišiel v roku 2008, keď kubánske zdravotníctvo začalo hradiť operácie pre transrodových ľudí. Neskôr pribudla možnosť zmeniť si meno a rod v dokladoch bez nutnosti chirurgického zákroku — čo je mimochodom progresívnejší prístup než v niektorých európskych krajinách. Aj za touto zmenou stála Mariela Castro, dcéra Raúla Castra, ktorá sa stala hlavnou tvárou sexuálnej osvety a LGBT práv na ostrove.
Samozrejme, zákony sú jedna vec a realita druhá. Kuba ostáva pomerne konzervatívnou a machistickou spoločnosťou, najmä mimo Havany. Staršia generácia si stále nesie predstavy z čias revolúcie a mnohí transrodoví či homosexuálni Kubánci hovoria o diskriminácii alebo spoločenských predsudkoch. Napriek tomu je fascinujúce sledovať, ako sa režim, ktorý kedysi homosexualitu označoval za ohrozenie revolúcie, dnes snaží prezentovať ako ochranca menšín a dôkaz modernej, tolerantnej socialistickej spoločnosti.
Zmena však neprišla naraz. Kuba sa začala meniť pomaly od 90. rokov po rozpade Sovietskeho zväzu. Ostrov sa ekonomicky otvoril turizmu a spolu s turistami prichádzali aj nové kultúrne vplyvy. Internet, sociálne siete, kontakt so zahraničím aj emigrácia postupne oslabovali staré ideologické predstavy. Mladšia generácia Kubáncov už vyrastala v úplne inom svete než revolucionári z čias Sierra Maestra.
Aj preto bolo referendum o rodinnom kódexe fascinujúce. Nešlo totiž len o zákon. Bolo to jedno z mála hlasovaní na Kube, kde sa diskutovalo o skutočnej spoločenskej téme, ktorá rozdeľovala rodiny, generácie aj samotných podporovateľov režimu. Konzervatívnejšia časť spoločnosti — vrátane niektorých kresťanských komunít — bola proti. Iní vnímali referendum ako historický krok dopredu. Napokon zákon prešiel približne dvojtretinovou väčšinou.
A možno práve preto bolo toto hlasovanie dôležitejšie než všetky ústavné referendá predtým. Nie preto, že by menilo politický systém Kuby, ale preto, že ukázalo, ako veľmi sa za posledné desaťročia zmenila samotná kubánska spoločnosť.
Ak by sme kubánsky Rodinný kódex z roku 2022 porovnali s Európou, vyšlo by z toho niečo dosť paradoxné: v oblasti rodinného práva a práv LGBT ľudí je dnes Kuba progresívnejšia než časť Európy — vrátane niektorých štátov Európskej únie.
Kubánsky zákon totiž nelegalizoval len manželstvá homosexuálnych párov. Umožnil aj adopcie, uznal rôzne formy rodičovstva, posilnil práva starých rodičov, zaviedol ochranu seniorov či domácich opatrovateľov a pracuje s veľmi moderným chápaním rodiny ako siete vzťahov, nie iba tradičného modelu muž–žena–deti.
V praxi to znamená, že Kuba sa týmto zákonom dostala približne na úroveň progresívnejších západoeurópskych krajín, ako sú Španielsko, Portugalsko, Belgicko či Holandsko. A v niektorých detailoch ich dokonca predbehla.
Preto som úplne nerozumel rozhorčeniu časti slovenskej populácie, ktorá ma sleduje na sociálnych sieťach. Len som informoval o tom, že takýto zákon na Kube existuje, a zrazu sa strhla búrka komentárov. Mal som pocit, akoby nastal šach-mat pre rozdielne skupiny názorového spektra. Tí, ktorí sympatizujú s kubánskym režimom, veľmi ťažko niesli, že Kuba zišla z „tradičnej“ cesty. A tí, ktorí režim odsudzujú, zas len neradi prijímali fakt, že nás Kuba v niečom predbehla.
Musí byť všetko vždy presne v líniách, ktoré si sami nakreslíme?
Pre mňa to bola predovšetkým zaujímavá informácia, o ktorej som veľa diskutoval aj s Kubáncami. Havana je v tomto smere veľmi otvorená a nie je to tam téma, ktorá by spoločnosť dramaticky rozdeľovala ako u nás doma. Mnohí Kubánci dnes naozaj nemajú pocit, že tento zákon akokoľvek ohrozil tradičnú rodinu. Obavy existovali, ale čas ukázal, že sa vlastne nič dramatické nestalo.
Netvrdím, že musíme so všetkým automaticky súhlasiť. Možno by sme však nemuseli všetko okamžite súdiť a mohli by sme byť o trochu vnímavejší. Svet totiž nie je čiernobiely. A práve cestovanie človeku často ukáže, že naše vlastné myšlienkové mantinely prestávajú platiť hneď za hranicami nášho chotára.
