Muammar Kaddáfí bol z tých postáv, ktoré akoby nikdy neboli „len“ prezidentom nejakej krajiny. Skôr režisérom vlastnej historickej hry, v ktorej chcel naraz vystupovať ako revolucionár, filozof, vodca Arabov aj africký zjednotiteľ. A keďže mal k dispozícii ropu, peniaze a chuť posúvať hranice, často to robil spôsobom, ktorý sa svetu zdal buď fascinujúci, alebo nebezpečný – niekedy oboje v ten istý deň.
Narodil sa okolo roku 1942 pri Syrte v beduínskom prostredí a jeho mladosť sa odohrávala v krajine, ktorá ešte len hľadala vlastnú modernú identitu. Keď sa v roku 1969 s kruhom mladých dôstojníkov dostal k moci prevratom proti monarchii, priniesol si so sebou presvedčenie, že Líbya sa už nikdy nemá správať ako periféria, ktorá poslušne počúva cudzích. V prvých rokoch stavil na rýchlu prestavbu štátu: ropný príjem sa mal premeniť na sociálne programy, modernizáciu a „revolučnú spravodlivosť“, zároveň však na tvrdú kontrolu nad tým, kto smie hovoriť a kto už iba mlčať. Kaddáfí si totiž od začiatku budoval systém, v ktorom boli inštitúcie dôležité, ale nie natoľko, aby ho dokázali obmedziť.
Jeho prvá veľká vízia bola panarabská. Šesťdesiate a sedemdesiate roky boli v arabskom svete časom snov o jednote, o „jednom národe“ od Atlantiku po Perzský záliv. Kaddáfí sa videl ako pokračovateľ charizmatických lídrov typu Násira a skúšal rôzne projekty zjednotenia: federácie, únie, spoločné deklarácie. Lenže arabská jednota v praxi narážala na prozaickú prekážku: každý režim chcel byť jednotný najmä sám so sebou. Kaddáfí preto postupne prešiel od romantického „spojíme všetkých Arabov“ k vlastnej ideologickej konštrukcii, ktorá mala nahradiť západnú demokraciu aj sovietsky model. Svoj koncept nazval džamáhíríja – „štát más“ – a zhrnul ho v Zelennej knihe. Oficiálne sa mali ľudia riadiť cez ľudové kongresy a výbory, akoby priamo, bez strán. V realite to často fungovalo ako labyrint, v ktorom sa zodpovednosť rozplynula a posledné slovo zostalo vodcovi a jeho revolučnému aparátu. Kaddáfí sa pritom rád prezentoval ako niekto, kto stojí „nad“ funkciami – nie prezident, nie kráľ, skôr vodca revolúcie – a práve tým sa jeho moc stala ťažšie uchopiteľnou aj ťažšie nahraditeľnou.
Keď sa panarabský sen začal vyčerpávať, Kaddáfí našiel nové javisko: Afriku. V deväťdesiatych rokoch a najmä na prelome tisícročí sa z neho stal hlasný zástanca pan-afrikanizmu. Rozprával o Spojených štátoch Afriky, o spoločnej mene, spoločnej obrane, o kontinentálnej jednote, ktorá má Afrike vrátiť dôstojnosť a silu. Znie to veľkolepo, a ono to aj veľkolepé bolo – lenže opäť platilo, že mnohí africkí lídri síce radi počúvali o jednote, ale neradi podpisovali čokoľvek, čo by im ubralo suverenitu. Kaddáfí však neostal len pri rečiach. Investoval do vzťahov, financoval projekty, podporoval regionálne iniciatívy a snažil sa byť niekým, koho Afrika nemôže obísť. Pre niektorých bol mecenáš, pre iných šikovný kupca vplyvu, ktorý dokáže prísť s kufrom peňazí, keď sa to hodí, a s kufrom problémov, keď sa to nehodí.
Súčasťou tejto ambície bola aj tvrdšia, temnejšia kapitola: „vývoz revolúcie“. Kaddáfí veril, že revolúcia sa nemá správať slušne a sedieť doma. Má sa šíriť. To znamenalo podporu rôznych ozbrojených hnutí, tréningové kapacity, zbrane, peniaze a kontakty. V Saheli a susedstve Líbye sa to prejavilo najmä v Čade, kde sa líbyjské záujmy preplietli s miestnymi konfliktmi aj s územným sporom o pás Aouzou. Líbya sa do čadských pomerov zaplietla opakovane a draho – vojensky, politicky aj reputačne – až kým sa ukázalo, že púšť síce vyzerá prázdne, ale je plná hráčov, ktorí odmietajú byť figúrkami na cudzej šachovnici. Podobne premenlivé boli jeho väzby so Sudánom: podľa obdobia a situácie vedel podporovať raz režim, raz odporcov, inokedy rôzne ozbrojené siete, ktoré mali posúvať rovnováhu v prospech „spriatelených“ strán. (To, že Kaddáfí menil spojencov podľa momentálnej logiky, bolo vlastne jedna z jeho najstálejších vlastností.)
Do afrického príbehu patrí aj Uganda a Idi Amin. Amin bol brutálny a chaotický vládca, no Kaddáfí v ňom istý čas videl spojenca a príležitosť rozšíriť vplyv aj do východnej Afriky. Líbya Aminovi v kritických chvíľach poskytla podporu, vrátane vojenskej, a táto epizóda sa v líbyjskej pamäti dlho niesla ako dôkaz, že Tripolis vie stáť pri priateľovi aj vtedy, keď sa ho všetci ostatní snažia zbaviť. Americké diplomatické dokumenty z obdobia konca sedemdesiatych rokov dokonca opisujú ugandské dobrodružstvo ako pre Kaddáfího veľmi nákladné v ľuďoch, materiáli aj prestíži.
A potom je tu Kaddáfího medzinárodná povesť, ktorá sa najviac zaryla do pamäti Západu: roky, keď bola Líbya spájaná so štátom podporovaným terorizmom. Je dôležité byť presný: nie všetko, čo sa o Kaddáfím hovorilo, bolo aj dokázané rovnako pevne, no existuje viacero prípadov, pri ktorých vyšetrovania, súdy alebo oficiálne stanoviská štátov smerovali priamo k líbyjským štátnym štruktúram. Jedným z najšokujúcejších momentov pre Britániu bola streľba z líbyjského veľvyslanectva v Londýne v apríli 1984, pri ktorej zahynula policajtka Yvonne Fletcherová počas demonštrácie proti Kaddáfímu; prípad sa stal symbolom toho, ako ďaleko dokáže režim posunúť agresiu aj na území iného štátu.
Najznámejším a najtragickejším príbehom je však Pan Am 103 – výbuch bomby na palube lietadla nad škótskym Lockerbie v decembri 1988, pri ktorom zomrelo 270 ľudí. Po vyšetrovaní a medzinárodnom tlaku boli obvinení líbyjskí občania a v roku 2001 bol jeden z nich odsúdený škótskym súdom. O roky neskôr Líbya formálne prijala zodpovednosť za činy svojich predstaviteľov, pristúpila na kompenzácie a zároveň deklarovala zrieknutie sa terorizmu – čo bolo jedným z krokov, po ktorých Bezpečnostná rada OSN zrušila sankcie. Aj tu však platí, že vnímanie prípadu zostalo komplikované a politicky citlivé: pre pozostalých to bola rana, pre diplomaciu obchod s realitou, pre Kaddáfího cesta späť z izolácie.
Ďalšou kapitolou napätia so Západom bol bombový útok na berlínsku diskotéku La Belle v roku 1986, obľúbenú aj medzi americkými vojakmi. USA vtedy obvinili Líbyu zo sponzorovania útoku a o niekoľko dní nasledovali americké letecké údery na ciele v Tripolise a Benghází, ktoré svet vnímal aj ako pokus zasiahnuť priamo Kaddáfího. Kaddáfí tieto roky hral v medzinárodnej politike hru na hranici: na jednej strane sa chcel tváriť ako tvrdý antiimperialista, ktorý „bojuje proti Západu“, na druhej strane si tým vyrábal stále hlbšiu izoláciu, sankcie a nepriateľov.
Do rovnakého rámca zapadá aj jeho vzťah k ozbrojeným skupinám v Európe. Pri IRA je to zdokumentované podstatne pevnejšie než pri mnohých iných: líbyjský režim poskytoval IRA financie a zbrane vrátane významných zásielok v osemdesiatych rokoch; známy je napríklad prípad lode MV Eksund, zadržanej Francúzmi v roku 1987 s veľkým množstvom výzbroje a výbušnín. Pri ETA sa v literatúre a spravodajských hodnoteniach objavujú obvinenia a tvrdenia o kontaktoch či podpore, no pri písaní knihy je rozumné držať formuláciu opatrnejšie: Kaddáfího Líbya bola v tom období opakovane spájaná s podporou rôznych ozbrojených hnutí a poskytovaním výcviku či zázemia, ale miera a konkrétne formy podpory sa líšia prípad od prípadu a nie všade sú rovnako jednoznačne doložené.
K palestínskym ozbrojeným skupinám mal Kaddáfí dlhodobo blízko, najmä v zmysle politického „patronátu“ a symbolickej podpory, pričom sa často staval proti umiernenejším lídrom, ak mal pocit, že príliš ustupujú. To, čo chceš mať v kapitole o „Mníchove 1972“, sa oplatí uchopiť presne: samotný útok na olympiáde vykonala skupina Black September, nie „líbyjci“. No Kaddáfí sa do tejto temnej kapitoly palestínskeho terorizmu zapísal iným spôsobom: keď boli niektorí útočníci po únose lietadla v roku 1972 prepustení, lietadlo smerovalo do Tripolisu a Kaddáfí im poskytol azyl. Táto epizóda je výrečná, lebo ukazuje jeho štýl: možno nebol režisérom každého útoku, ale rád bol tým, kto dáva útočníkom ochranu a tým aj politický odkaz svetu.
A popri tom všetkom si Kaddáfí budoval aj osobný mýtus – vizuálny, teatrálny, okamžite rozpoznateľný. K tomu patrili jeho extravagantné uniformy, stan, v ktorom rád prijímal hostí, a aj známy symbol jeho režimu na medzinárodných cestách: ženská osobná ochranka, často prezývaná „amazonky“. Boli to vycvičené členky jeho ochranky, ktoré mali reálnu bezpečnostnú úlohu, no rovnako boli súčasťou jeho „značky“. V konzervatívnom regióne to pôsobilo ako provokácia aj ako inscenácia modernity, a Kaddáfí presne vedel, čo robí: politika je aj obraz, a on nechcel byť len mocný – chcel byť nezameniteľný.
Jeho posledné roky boli paradoxné. Po období izolácie prišiel obrat: Líbya sa snažila vyjsť zo sankcií a znovu sa otvoriť svetu, Kaddáfí zjemňoval rétoriku, uzatváral dohody a hľadal spôsob, ako sa vrátiť do medzinárodného klubu bez toho, aby sa vzdal domácej kontroly. Západ zasa zvažoval, či je lepšie mať v Tripolise „predvídateľného“ autokrata, alebo chaos. Lenže potom prišla Arabská jar a s ňou moment, keď sa dlhé roky odkladanej otázky – kto vlastne drží štát pokope – zrazu chytila ulica. Kaddáfího systém bol vybudovaný okolo neho, nie okolo inštitúcií. Keď sa začal rúcať mýtus vodcu, neostala pevná kostra, ktorá by krajinu hladko udržala. Kaddáfí v roku 2011 padol a zomrel násilne, a Líbya po ňom zdedila nie iba spomienku na jednu éru, ale aj jej trhliny: zbrane, siete lojality, regionálne rivality a štát, ktorý sa z jeho dlhého tieňa dodnes úplne nevymotal.
Koniec 4.časti a nabudúce sa pozrieme na to, čo si myslia domáci cez rozhovory
Máte otázky na článok „Kto bol Kaddáfí?“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste s nami chceli vycestovať do Líbye, pozrite si našu expedičnú ponuku tu
