Dostali sme správu, že na letisko máme prísť až štyri a pol hodiny pred plánovaným odletom a že prepážka na odovzdanie batožiny sa zatvára už 90 minút pred štartom. Napriek tomu, že som v Afrike nalietal viac letov ako v Európe, ma táto informácia nijako zvlášť nerozhodila. Skôr ma nepotešilo, že kvôli tomu musím vstávať o tretej ráno namiesto piatej. Ale keď sa vyberiete do Konga, tak jednoducho viete, že pohodlie nebude hlavným bodom programu.
Hneď som si spomenul na Lagos. Tam mi kedysi prišiel e-mail, že každý cestujúci musí byť na letisku šesť až sedem hodín pred odletom a check-in sa zatvára tri hodiny pred štartom. Človek má pri takýchto pravidlách chvíľami pocit, že lietadlo odlieta až zajtra, len letisko si chce byť isté, že to stihnete.
O niečo menej frfľajúc som sa teda vybral na letisko. Letisko v Kinshase je zvláštne miesto. Je veľké, ale nikdy presne neviete, kde sa čo nachádza. My sme doma rozmaznaní informačnými tabuľami, navigáciou alebo kioskami, kde sedí usmiaty človek pripravený poradiť – samozrejme, v rámci pracovnej doby. Tu? Tabule sú zrejme ešte vo výrobe a človek, ktorý by vám mohol pomôcť, veľmi dobre vie, že každé vyslovené slovo môže mať svoju cenu.
Tak sa jednoducho riadite intuíciou a skúšate odhadnúť, kde je medzinárodný terminál a kde domáci. VIP terminál si vylúčite hneď na začiatku. Je totiž najkrajší, najčistejší a najvoňavejší. Človek by skoro uveril, že pristál niekde v Paríži. Ostatné budovy vás však rýchlo vrátia späť do reality.
Stojíme uprostred veľkého parkoviska a pozerám ako puk. Ísť doľava, odkiaľ sa ozýva kikiríkanie kohútov, alebo doprava, kde práve šteká nahnevaný pes? V diaľke zbadám zamestnanca letiska. Nádej. Prídem bližšie, ale dozviem sa, že pracovný čas mu ešte nezačal. A zjavne ani odpovedanie na otázky.
Nakoniec zistíme, že náš vstup je v tej najmenej nápadnej betónovej budove cez azda najškaredšie dvere široko-ďaleko. Stále odmietam veriť, že práve toto je oficiálny vstup na letisko. Opatrne vojdeme s frajerkou Ewkou dnu a okamžite nás privíta vôňa… vlastne nie, zápach údených rýb uložených v desiatkach starostlivo zabalených batožín. Je taký intenzívny, že mám pocit, že si ho odnesieme domov namiesto suvenírov.
Poviem si, dobre, ryby patria k životu. Čo už ale chápem oveľa menej, je pohľad na zamestnancov. Namiesto práce sedia na mobiloch, púšťajú si hudbu alebo sa rozprávajú. V Európe by ste možno začali protestovať. Tu by som to veľmi neodporúčal. Nikdy neviete, či sa práve vaša letenka zázračne nestratí niekde v systéme.
V tichosti sa teda opýtam, kedy sa to celé začne. Nikto nereaguje. Otázku zopakujem o trochu hlasnejšie, ale stále len tak, aby to nevyzeralo ako sťažnosť. Jeden z pracovníkov pomaly zdvihne oči od mobilu a lenivo povie: „Za hodinu.“
Tak čakáme. V miestnosti plnej zápachu rýb, komárov a zamestnancov, ktorí zjavne ešte mentálne nedorazili do práce. Pohybujeme sa čo najopatrnejšie, aby sme náhodou nenarušili ich pokojné ráno. Majú to predsa ťažké.
A potom sa to zlomí.
Odbije piata hodina a akoby niekto stlačil hlavný vypínač. Zapnú sa počítače, objavia sa uniformy, otvoria sa kancelárie a zrazu všetko funguje. Naše letenky sa záhadne nachádzajú v systéme, batožina váži menej ako povolených 23 kilogramov a moja peňaženka je ľahšia o poctivo zarobených 15 dolárov.
Dôvod? Sme v krajine, kde sa odletová taxa z domáceho terminálu stále neplatí v cene letenky. Aspoň dostanem potvrdenie. Pred desiatimi rokmi, keď som tu bol prvýkrát, som si tým už taký istý nebol.
Nasleduje bezpečnostná kontrola príručnej batožiny. Teda… teoreticky. V praxi ju vlastne nikto neskontroluje, pretože pracovník má práve dôležitejšiu úlohu – prezerá si ranné notifikácie na mobile.
Nakoniec sedím v odletovej hale. Je preplnená ľuďmi aj známou arómou údených rýb, ktorá sa medzičasom stala neoficiálnou vôňou terminálu. Ale nefrflem. Vedel som, do čoho idem. Oči sa mi síce zatvárajú od únavy, no zároveň viem, že doma sa na tom budem smiať.
Odteraz už asi nikdy nebudem nadávať na európske letiská, kde sa cestujúci rozčuľujú nad tým, že cappuccino nemalo dosť peny. Tu si totiž nekúpite vôbec nič. Ani tú kávu.
Na miestne toalety sa mi tiež veľmi nechce. Ewka sa už vrátila a s úplne vážnou tvárou mi oznámila, že namiesto mydla tam majú prací prášok. Úprimne, po tejto informácii som zistil, že močový mechúr vie byť neuveriteľne trpezlivý.
A mimochodom, spomínal som vám, že miestne aerolinky patria medzi najhoršie na svete? Ale o tom vám porozprávam nabudúce.
Prajem vám príjemné čakanie, nech ste kdekoľvek. A ak práve držíte v ruke šálku dobrej kávy, dajte si jeden dúšok aj za mňa. Ja momentálne snívam len o tom, že si raz jednu normálnu kávu dám.
Ak by ste s nami chceli vycestovať nielen do Konga, ale aj do iných kútov sveta a zažiť netradičné zážitky, pozrite si našu ponuku viď www.navratil.travel
