Stáva sa z toho náš malý rituál. Dvadsiateho piateho decembra dojedáme s rodinami ryby, zemiakový šalát, rozdáme si darčeky a okolo štvrtej popoludní sa presúvame na letisko. Odtiaľ mierime na juh. Lenže keď povieme, že ideme na juh, nejeden čitateľ si automaticky predstaví bielu pláž, tyrkysové more a ostré slnko, ktoré vám bez hanby praží na chrbát.
Áno, ideme za slnkom. Ale nie za tým, pri ktorom sa leží s drinkom v ruke. Letíme opäť do Afriky a tentoraz sa zameriavame nielen na jednu z najmladších afrických krajín, vzniknutú v roku Pána 2011, ale rovno na najmladší štát sveta – Južný Sudán.
Keď preskočíme – alebo skôr preletíme – vzdialenosť medzi Trnavou a hlavným mestom Južného Sudánu, Jubou, ocitneme sa na miestnom letisku, ktoré vás privíta spôsobom, na aký sa pripraviť nedá. Nikto neočakáva, že tu budú veci fungovať ako doma, a ani ja netúžim po sklenenej letiskovej hale s fontánou. Čo by som však ocenil, je úplne obyčajná elektrina.
Nie kvôli klimatizácii – tá, samozrejme, nefunguje – a v príletovej hale je približne päťdesiat stupňov, pričom ortuť sa slimačím tempom stále šplhá vyššie. Elektrina je tu dôležitá najmä preto, aby fungovali počítače, ktoré majú vyhodnotiť váš vízový proces. Teoreticky.
Lenže nič nejde a nikto sa neunúva s tým niečo robiť. Z lietadla vystúpilo asi osemdesiat ľudí – päť turistov a sedemdesiatpäť domácich – a privítalo nás približne trikrát toľko rôznych „zamestnancov“, ktorí by veľmi radi získali vašu finančnú pozornosť. Už sa ani nepýtam, ako sa sem dostali a kto im to povolil.
Pri výstupe z lietadla mi jeden ponúka pomoc s príručnou batožinou na vzdialenosť asi 180 metrov za päť dolárov. Druhý sľubuje najlepšie služby na svete a tretí už po nás pokrikuje, či nechceme odvoz do mesta za neuveriteľných dvadsaťpäť dolárov. Preklad: letisko je prakticky v centre mesta a vzdialenosť do hotela je presne 1,8 kilometra.
Túto neopakovateľnú ponuku odmietame a prebíjame sa k policajtom, ktorí nás vítajú vetou:
„Zobudili ste nás.“
Systém nefunguje, my stojíme a potíme sa, zatiaľ čo jeden z policajtov sa pomaly zosúva po stoličke do polohy idem spať. Či tomu uveríte alebo nie, dvaja z piatich policajtov skutočne zaspia. Domáci sú v úlohe trpiteľov a neopovážia sa ozvať – veď kto by chcel zobudiť spiaceho policajta pri výkone služby?
Neberte to ako chválu ani chvastanie, ale tieto situácie milujem. Mám na ne zvláštnu úchylku. Slušne, no rázne sa pýtam, čo sa bude diať. Policajt, ktorý ešte pred chvíľou bojoval so spánkom, len lenivo ukáže prstom na počítač a naznačí, že bez elektriny sa nepohne ani on, ani ja, ani Ewka – vlastne nikto.
Napadlo vám, kde je záložný generátor? Nedajte sa vysmiať. Niekto by musel vstať a zapnúť ho. Čaká sa na Godota a ako v dobrej ruskej dráme nikto nič nevie.
Stojíme, čakáme, potíme sa dobrú chvíľu, až to jeden z policajtov nevydrží a začne len tak pečiatkovať pasy. Odrazu netreba kontrolovať víza. Vytiahne modrú hranatú pečiatku a rozdáva ju rad za radom ako človek, ktorý sa definitívne vzdal snahy pochopiť realitu.
V hale na výdaj batožiny je ešte teplejšie a dusnejšie. Sú tu všetci obyvatelia Južného Sudánu, ktorí vám chcú neodkladne pomôcť odniesť kufor do auta za pár dolárov. Niekedy je až fascinujúce sledovať, s akým presvedčením vám samozvaný pomocník vnucuje svoje služby. Trikrát slušne odmietneme a následne si vypočujeme vyhrážku, že bez jeho pomoci budeme mať problém.
Pred dvanástimi hodinami sme sedeli pri jedličke a dnes počúvame vyhrážky v letiskovej hale. Svet je krásny.
Poprajeme všetkým v miestnosti, kde teplota atakuje šesťdesiat stupňov, šťastný Nový rok a vyjdeme do prašných ulíc Juby.
V Jube som bol niekedy v rokoch 2016 alebo 2017 a už vtedy som mal problém stlačiť spúšť fotoaparátu – z tej „nádhery“, ktorá ma obklopovala. Dnes sa ma môžete opýtať, ktoré mesto na svete považujem za najškaredšie a najmenej zaujímavé. Odpoveď je jednoduchá: Juba. Jednoznačný víťaz. Najmladšie hlavné mesto sveta, ktoré by tento titul pravdepodobne nikdy nezískalo, keby nevznikol Južný Sudán.
Mesto sa opisuje ťažko. Je to chaotický zhluk budov v rôznych architektonických štýloch, narýchlo postavených po roku 2011, aby mali úradníci, biznismeni a bohvie kto ešte kde bývať. Deväťdesiat percent týchto stavieb spája udupaná hlina, po ktorej sa pohybujú ľudia, ktorí od vás takmer neustále niečo chcú. Deti by rady niečo zjedli, mladších zaujímajú vaše topánky a tým starším stačí pár papierových bankoviek v miestnej mene.
Do toho výfukové plyny všetkého možného – od rikší až po extrémne drahé autá, ktoré veľmi okato dávajú najavo, že aj v jednej z najchudobnejších krajín sveta sa niekto má zatracene dobre. Aj dnes mám problém urobiť fotografiu, ktorá by bola niečím zaujímavá alebo výnimočná. Vlastne viem len o jednom mieste – hlavnej tribúne, ktorá sa využíva počas národných osláv. Lenže tam fotografovať nesmiete. Inak skončíte ako dvaja Slováci, ktorí ma neposlúchli a potajme si ju odfotili. Skončili v rukách tajnej polície.
Tá je v Jube všade. Stačí vytiahnuť mobil a okamžite na sebe cítite niekoľko párov očí. Neustály pocit, že niekto sleduje, čo robíte, kam idete a čo si práve ukladáte do pamäti.
Tak prečo sme sem vlastne prišli? Prečo čítate už niekoľko strán negatív a autor sa otvorene priznáva, že Juba je otrasné miesto, kde vás každý sleduje a takmer nič nesmiete? Prišli sme sem kvôli kmeňom a etnikám, ktoré dokážu cestovateľovi pohladiť dušu. Tak poďme za nimi.
Pokračovanie nabudúce.
Ak by ste s nami chceli vyraziť na expedíciu pri ktorej sa tvoria ďalšie cesty, byť pri objavnej ceste, napíšte nám na ahoj@navratil.travel a dajte do predmetu správy „Expedícia“
Ak by ste chceli vyraziť na cesty v roku 2026, tu je naša ponuka
