Mnoho ľudí sa nás pýta, ako sa nám darí nielen fotografovať, ale aj dostať sa do niektorých komunít. Máme na to nejaký fígeľ? Tajný recept? Alebo za to, nedajbože, platíme? Neviem prečo, ale dnes mám chuť všetko vysvetľovať na príklade zo slovenského prostredia.
Určite to poznáte. Prídete na krásne miesto, zvýši sa vám cestovateľský tep a dostanete silné nutkanie odfotiť tú nádheru pred vami. Pri stavbách, pamiatkach alebo pri niečom, čo stojí stáročia na svojom mieste, je vlastne jedno, kedy to odfotíte. Nedočkavý cestovateľ – turista – fotí ako Japonec na zájazde. 52 záberov za minútu. Avšak keď prídete niekam, kde sú ľudia, a tento nedočkavý turista okamžite vytiahne fotoaparát, na 99 percent zabije moment, ktorý si chcel zvečniť. A stavím sa, že ho domáci medzi seba ani neprijmú. Dôvod? Nedočkavosť.
Chápem, že ten moment je silný, ale ak potlačíte nutkanie zachytiť všetko do sekundy, získate viac, než ste čakali. Je to ako keď prídete niekomu na návštevu počas obeda a namiesto rozhovoru sa vrhnete na vyprážané rezne. Čo si o vás domáci pomyslí? Že ste jednoducho nevychovaný hulvát. Možno je to hlúpe prirovnanie, ale do tohto kontextu mi sedí dokonale.
Keď sme prišli k prvému kmeňu Dinkov, otvorili sa pred nami silné obrazy. Pastieri s kravami prichádzajúci pri západe slnka, prach vo vzduchu a ticho, ktoré sa nedalo nafotiť. Keby sme v tej chvíli vytiahli fotoaparáty a začali bezhlavo fotiť, domáci by nás rýchlo odpísali. A my by sme prišli o to podstatné – o rozhovory, príbehy a až potom aj o fotografie.
Rešpekt sme im ukázali aj tým, že sme z nich nerobili exponáty v zoologickej záhrade. Skúste si predstaviť, že vám niekto vojde na dvor a bez pozdravu si vás začne fotiť, ako kŕmite sliepky, dojíte kravy alebo naháňate prasiatka. Ten ironický úsmev si pokojne nechajte, ale nečudujme sa, keď si o nás inde myslia to isté.
Najskôr nás len pozorovali. Potom sa pristavili, prehodili sme pár slov a po nejakom čase nám dovolili voľne sa pohybovať po ich provizórnej dedine. Sami nás vyzývali, aby sme si niektoré veci odfotili. Stačilo počkať. Získali sme viac než tí pred nami, ktorí sa správali ako návštevníci safari. Oni vedia, čo nás zaujíma, chápu, že si chceme odniesť spomienky. No keď prejavíte rešpekt, vrátia vám ho niekoľkonásobne. Vlastne je to celkom jednoduché.
Dodnes neviem, čo bolo krajšie – či to, že sme sa mohli voľne pohybovať medzi nimi, alebo samotné rozhovory. Neboli to však dialógy, kde by sme sa pýtali len my. Keď opadla počiatočná hanblivosť, domáci spustili spŕšku otázok, ktorá nás bavila a zároveň nútila zamyslieť sa. Čím viac sa smiali a pýtali, tým viac ľudí sa pridávalo. A veľmi rýchlo vám dôjde, že dva dni by tu boli málo. Poďme sa pozrieť na tie otázky, ktoré nás rozosmiali, ale zároveň veľa prezradili o rozdielnom nastavení hodnôt.
Najviac ich zaujímalo, koľko máme s Ewkou detí. Keď sme povedali, že zatiaľ žiadne, nastalo ticho. Nebola v tom výčitka ani nátlak, skôr úprimné nepochopenie. Rodina je tu základná jednotka, zmysel a istota. Naše vysvetlenia, že ešte počkáme alebo chceme najprv cestovať, situáciu len viac rozvírili. No nebol to oheň, ktorý by pálil. Skôr zvedavosť.
„Čo budete robiť, keď zostarnete?“
„Čo vám dáva zmysel života, keď nemáte deti?“
„Práca? Cestovanie? To je hodnota?“
V tých otázkach nebolo odsúdenie. Len snaha pochopiť niečo, čo pre nich nemalo logiku. Asi ako keby ste veriacemu človeku chceli naraz vysvetliť, že Boh neexistuje. Bude sa pýtať ďalej, nie preto, že by vás chcel presvedčiť, ale preto, že tomu jednoducho nedokáže uveriť. Rodina je tu všetko. Pre niektorých viac než viera.
Aby som to lepšie vysvetlil, spomeniem rozhovor s kamarátom Paľkom Barabášom, ktorý sme viedli pri pive po jednom festivale v Považskej Bystrici. Po dopozeraní jeho filmu o prírodných ľuďoch povedal vetu, ktorá zostala visieť vo vzduchu:
„Prírodní ľudia sú ako deti v škôlke. Keď sa pozriete do detských očí, presne viete, čo si myslia. To isté platí aj tu. Nie je tam pretvárka ani lesť. Komunikácia nejde cez slová, ale cez zmysly.“
Prírodní ľudia žijú v súlade s pravidlami, ktoré nikde nie sú napísané. Z prírody si berú len to, čo potrebujú. Neexistuje prebytok, túžba vlastniť viac než ostatní. Pomoc je samozrejmosť. A keď niekto ochorie, nezostane sám. Zíde sa celá dedina – niekto sa modlí, iní tancujú. Všetci pre jedného.
Práve v tej chvíli som mal pocit, že zažívame presne to, o čom sme sa s Paľkom rozprávali pred pol rokom. Otázky, ktoré nemali ublížiť, pohľady plné zvedavosti a úprimný záujem. Druhá najčastejšia otázka však smerovala ku mne: koľko kráv som dal za Ewku.
Pre nás úsmevné, pre domácich úplne vážne. Aj keď som sa chcel najprv zasmiať, zdržal som sa – nechceli sme nikoho uraziť. Začal som vysvetľovať, že u nás sa berieme z lásky… ani som vetu nedokončil a z davu zaznelo:
„Áno, aj my. Ale aj tak musíš svoju ženu nejako vykúpiť.“
Ak by ste s nami chceli vyraziť na expedíciu pri ktorej sa tvoria ďalšie cesty, byť pri objavnej ceste, napíšte nám na ahoj@navratil.travel a dajte do predmetu správy „Expedícia“
Ak by ste chceli vyraziť na cesty v roku 2026, tu je naša ponuka
