Po pár desiatkach minút na lodi, ktorá nás pomaly unášala od Longyearbyen do mrazivo znejúceho fjordu Isfjorden, konečne zisťujem, ako vyzerá tá povestná ružová, ktorá je tak typická pre oblohu za polárnym kruhom v období tesne pred polárnou nocou. Slnko vyzeralo ako počas východu slnka niekoľko hodín. Jednoducho zlatá hodinka tak na pol dňa. Fotografi pochopia.
Pomenovanie Wiliama Barentsa pre tieto ostrovy je naozaj výstižné. S nemým úžasom pozorujem zreteľné vrstvenie hornín a rozmýšľam o tom, ako svet vyzeral, keď sa tie vrstvy ešte len tvorili. Myslím pri tom na môjho kamaráta mineralóga a geológa. Toto by bol pre neho raj na Zemi.
Ticho sa plavíme po boku týchto majestátnych hôr, mrazivý vietor mi zrazu vôbec nevadí. Úplne chápem tú silu, ktorá už toľkých ľudí pritiahla takto ďaleko na sever. Silu, ktorá ich nútila ísť ešte ďalej, skúmať, objavovať, žasnúť. A kvôli tomu prežívať v takýchto neuveriteľne nehostinných podmienkach. Dobrovoľne.
Cieľom plavby bol fjord Billefjorden, z ktorého sme mali možno vidieť ľadovec Nordenskiöldbreen.
V tesnej blízkosti ľadovca sme si vylovili z vody kus z neho, aby sme si mohli symbolicky prihodiť ľad do pohárika s whisky. Mne aspoň konečne potom tak neodmŕzali ruky pri fotení 😉 Z neustále pohupujúcej sa lode a pri slabšom svetle bolo fotiť celú túto nádheru naozaj tak trochu aj umením. Ale vedela som, že na to aby ste videli „ľadovcovú modrú“ je potrebné práve to, aby slnko nebolo príliš ostré a nedopadalo na ľad kolmo.
Pyramiden
Pyramiden je bývalý sovietsky tábor pre ťažbu čierneho uhlia, pomenovaný podľa charakteristického tvaru vrcholu, pod ktorým sa nachádza. Opustený je od roku 1998.
Mnohí opisujú, že je Pyramiden bolo „jedným z mála miest, kde bola utópia komunizmu naozaj postavená“. Obyvatelia tu totiž mali všetko: nemocnicu, kultúrny dom, kino, telocvičňu a dokonca aj plaváreň. Jedávali zásadne všetci spolu v závodnej jedálni, pestovali si vlastnú zeleninu, chovali dobytok. Mestečko bolo úplne sebestačné.
Pracovať na tomto mieste bolo niečím výnimočným, vytúženým snom mnohých, no dostať sa tu mohli iba privilegovaní. Bolo to jediné miesto, ktoré mohli navštíviť aj cudzinci bez víz. Slúžilo totiž ako ukážka toho najlepšieho v Sovietskom zväze. V čase najväčšieho rozmachu tu žilo okolo 2000 ľudí.
Výhľad z prístavu pri Pyramiden na okolité ľadovce. Okolie má zaručený „wow“ efekt.
Roky po kolapse Sovietskeho zväzu, bolo mesto definitívne opustené. Všetko, čo tam po sebe obyvatelia zanechali naznačuje, akoby ho museli opustiť v zhone a náhle. Nájdete tu rozhádzané knihy, osobné veci, čisté taniere a riady v kuchyni, roky mlčiace balalajky, či najsevernejšie umiestnený klavír na svete. Pyramídy sa tak stali „mestom duchov“.
..a nechali tu aj najsevernejšie položenú sochu Lenina.
V skutočnosti bol však odchod dlhodobejší, ako sa na pohľad zdá. Pyramídy v podstate nikdy neboli profitujúce a situácia sa po rozpade zväzu postupne zhoršovala, až kým mesto napokon neopustili všetci. Po takmer 10 rokoch chátrania sa Pyramiden znovu začali čiastočne renovovať, teraz však už na turistické účely. Časom tu dokonca otvorili hotel Tulipan, ktorý sa tak môže stať ideálnym štartom pre tých, ktorí chcú skúmať toto mesto oduchov a jeho okolie.
Pyramiden sa nachádzajú na 78°40′ severnej zemepisnej šírku. Sú tak pre mňa najsevernejším bodom na Zemi, kde som kedy bola. A myslím, že kde sa aj kedy ešte dostanem. A pre našu chladničku to znamená najsevernejšiu magnetku. 🙂
Na Svalbard sa nechodí iba raz za život
Zaručujem vám, že už po pár dňoch strávených na Svalbarde sa pocity najprv pomenované ako „zvláštne“ premenia na „jednoducho úžasné“. Ľudia, ktorí sa tu rozhodli žiť plne rešpektujú to, že tu je to jedine príroda, ktorá o všetkom rozhoduje. Natura dominatur. Stačí pohľad na okolie Longyearbyenu a pochopíte, čo je na živote aj v takomto mrazivom a nehostinnom mieste tak krásne.
Keď som sa pri odchode chcela pred letiskom ešte odfotiť s autobusárom Wiggom, zvolal: „Of course my beautiful, it will be a perfect picture of The Beauty and The Beast!“. Ani som netušila som, že je jednou z hlavných hviezd dokumentu BBC o ľuďoch žijúcich na tomto jedinečnom mieste (Svalbard: Live on the Edge).
Pýtal sa ma, či sa niekedy chcem ešte vrátiť. Ani len nemusel čakať na odpoveď, tú si mohol rovno prečítať v mojich nadšených očiach. Vraj tak odpovedá takmer každý. Tento chlapík odprevádza na letisko takmer každého a podľa jeho slov by ste sa možno divili, koľko z odchádzajúcich volaniu Arktídy naozaj opäť podľahne a skutočne sa vrátia. Ja budem určite medzi nimi! A čo vy?
Text a foto: Veronika Sivová
Prvá časť článku: Fotoesej Svalbard (1.časť): Zákonom chránený je ľadový medveď, nie vy
Veronika Sivová
