A aký je dnes pohľad na tohto diktátora? Nechám rozprávať nášho sprievodcu Khalida. Predtým, než mu prenechám slovo, treba povedať, že je to mladý muž, má 25 rokov a dokonale ovláda angličtinu. Fascinuje ho americká kultúra aj hudba. Možno si pri tejto zmienke nejeden z vás pomyslí, že teraz zaznie „americký“ pohľad na Kaddáfího.
Už niekoľkokrát sa mi potvrdilo, že to, čo vnímame my ako pravdu, domáci často berú inak – a ich perspektíva býva neraz diametrálne odlišná od toho, čo si u nás myslí jedna či druhá strana. Nie je to také jednoduché; čitateľ alebo poslucháč dostane občas poriadny prievan z protichodných informácií. Aj preto sa do kníh snažím vkladať aspoň malý historický kontext, aby sa v tom dalo o čosi ľahšie zorientovať.
Ale dosť bolo úvodu. Poďme na rozhovor s Khalidom. Kráčali sme večerným Tripolisom a on si popritom zapaľoval jednu cigaretu za druhou.
„V roku 2011 sme – nielen naša rodina, ale aj moji blízki – s radosťou vítali zvrhnutie diktátora. Keď nám nad hlavami preleteli francúzske stíhačky, úprimne sme sa tešili. Videli sme budúcnosť v krajších farbách. Trápila nás veľká korupcia – Kaddáfí ju dával ostentatívne najavo. Jeho dcéra si napríklad dala vyhotoviť pozlátené kreslo so svojou podobizňou a celá rodina bola utrhnutá z reťaze. Všetkých to hnevalo, ale ako mohli ľudia prejaviť nespokojnosť?
Lenže potom začala občianska vojna, ktorá vypľula ďalších samovládcov. Tí chceli dobehnúť Kaddáfího bohatstvo. Začala brutálna rabovačka všetkého možného.“
Dofajčil cigaretu a kým si zapaľoval ďalšiu, spýtal som sa ho, čo by si dnes vybral.
„Kaddáfího… Vtedy raboval len on a jeho úzka rodina – a dnes štyrikrát toľko ľudí. Lepšie je menšie zlo.“
Vodič aj policajt vycítili, že sa rozprávame o bývalom režime, a každý si chcel pridať svoj pohľad. Vodič stál na strane Kaddáfího, policajt zas obhajoval dnešných politikov.
Zaujímavé pre mňa bolo, že sociálne istoty – cena benzínu, zdravotníctvo, školstvo, výška platu a podobne – zostali približne na rovnakej úrovni ako za predchádzajúceho režimu. Viac-menej sa tu nič nezmenilo. Dokonca liter benzínu je dnes o jeden americký cent lacnejší. Všetci to však vnímajú hlavne cez pocit bezpečia a cez zahraničnú politiku – a práve tam sme sa so sprievodcom jemne nezhodli.
„Vieš, Kaddáfí nadával na USA a pritom vyvážal revolúciu a svoje myšlienky nielen do Čadu, ale aj do Ugandy či Sudánu. Podporoval teroristické skupiny ako ETA, IRA…“ doplním.
Khalid len odsekne: „Áno, ale to bolo niečo iné!“
Musím povedať, že o politike sa rozprávam veľmi nerád, lebo každý to tu vníma trochu inak. Vážiľ som si však, že sme sa navzájom počúvali. Khalid napríklad priznal, že o podpore brutálneho ugandského diktátora Idiho Amina – ktorý niektorých svojich oponentov rituálne jedol – dovtedy nevedel. Ja zas chápem jeho nedôveru k západnému svetu. Francúzov a Talianov tu má rado len veľmi málo ľudí. A tak ako my máme svoju skúsenosť s Rusmi a okupáciou, ktorá trvala 22 rokov a 11 mesiacov, oni majú podobnú skúsenosť s týmito krajinami západnej Európy.
Ak by som mal náš rozhovor nejako uzavrieť, dodal by som, že domácim chýba aj pocit, že Líbya bola kedysi „veľká“ – aspoň v zmysle zahraničnej politiky – a dnes je na periférii.
Vlastne mi napadá ešte jedna paralela. Keď som robil reportáž z vojnového Iraku, väčšina ľudí nadávala na Saddáma. Vedeli, že robil jednu hlúposť za druhou, vraždil ľudí a na vlastných občanov zhadzoval chemické bomby. Toto vám povie takmer každý – a neobhajujú jeho kroky tak, ako to občas robia niektorí ľudia u nás. Lenže keď si majú vybrať medzi vtedajšou diktatúrou a dnešným nepokojom, zvolia si diktatúru.
To je presne efekt, o ktorý diktatúry stoja. Ak padnú, chcú, aby po nich zostal spomienkový optimizmus. Vedia, že po nich príde potopa – a robia všetko preto, aby bola čo najväčšia.
Lenže tu ma už nik nechce počúvať. A úprimne, ani sa im nedivím. Dokonca ich chápem a nejdem ich presviedčať. Ja nemám skúsenosť s vojnou, oni zas s demokraciou – a naše svety sú tak odlišné. Možno je najlepšie, keď sa budeme počúvať a nebudeme bojovať proti inému pohľadu.
Khalid napokon ukázal veľkosť aj tým, že si po našom stretnutí dohľadal informácie o Kaddáfího podpore jednotlivých skupín. Povedal mi, že o tom nevedel – a že to vrhá na túto postavu ešte horšie svetlo.
Líbyu čaká ešte veľmi dlhá a, žiaľ, turbulentná cesta. Bodaj by som sa mýlil. Poďme sa však ponoriť do hlavného mesta Tripolis a predstaviť si mesto, ktoré leží mimo klasických turistických trás.
Koniec 5.časti a nabudúce sa pozrieme na hlavné mesto Líbye
Máte otázky na článok „domáci myslia o Kaddáfim?“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste s nami chceli vycestovať do Líbye, pozrite si našu expedičnú ponuku tu
