Nechajme teraz ekonomiku ekonomikou – k tomu sa ešte vrátime – a poďme sa pozrieť do centra Havany. Mesta, ktoré so svojou koloniálnou architektúrou patrí medzi najkrajšie v celej Latinskej Amerike. Je pritom úplne jedno, či milujete alebo neznášate „ostrov slobody“. Historické centrum Havany je jednoducho nádherné. Ostatné mestá, ktoré kedysi patrili pod španielsku nadvládu, sa môžu pokojne pobiť o druhé miesto.
Veľmi som sa tešil, že sa ponorím do starých uličiek a ukážem kamarátom tú nádheru. Vizuálne je to tu stále krásne. Lenže tentoraz mi tu niečo nesedelo.
Oproti tomu, ako si to pamätám spred pätnástich rokov, bolo všetko akési iné. Neupravené. Viac opustených budov. A do toho neúnavní predajcovia, ktorí by vám predali aj teplú vodu. Chápem, že turistov je dnes menej a o doláre treba bojovať viac. Niektorí to však preháňajú.
Vždy ma napríklad pobaví, ako dokázali miestni z alkoholizmu Hemingwaya spraviť dokonalý predajný produkt. Tu pil toto, tam zas tamto. A keď si to dáte aj vy, tak sa prosím nehnevajte – od dobrých drinkov to má často ďaleko. Miestni chodia na kvalitné drinky úplne inde.
Ale držme sa témy. Skúsim vám vysvetliť myšlienky, ktoré sa mi preháňali hlavou pri prechádzke centrom mesta. Možno trpím spomienkovým optimizmom, ale všetko mi prišlo iné.
Necítil som tu žiadnu radosť.
Pozeral som sa na ulice, z ktorých nešlo absolútne nič. Ani radosť. Ani smútok. Len zvláštne prázdno. „My domáci ani do centra mesta nechodíme,“ povie mi jeden Havančan v podniku nad čiernou tekutinou, ktorú by sme mohli nazvať kávou. „Je to turistické centrum, kde sa predáva iný príbeh. Príbeh, ktorý nás má vykresliť ako najusmievavejších ľudí na svete. Ako ľudí, ktorých nič netrápi. Príbeh, ktorý slúži ako marketingový nástroj na prilákanie ďalších turistov – takých, ktorí potom hovoria, že tu len tancujeme a zabávame sa.“ Dopovie pokojne a zapáli si kubánsku cigaretu.
Jedna dáma sa mi zas priznala, že už dlho nevkročila do centra mesta. Podľa nej má so skutočnou Havanou pramálo spoločné. „Je to krásne historické centrum, ale bez života. Turista sa nechá ľahko prilákať známymi tónmi kubánskej hudby, ktorú pozná z filmov. Sadne si do reštaurácie, objedná si jeden z mnohých drinkov, ktoré tu vznikli, a prvýkrát si zapáli cigaru. Len kedy ste videli, že sa takto zabávajú miestni?“
Potvrdzuje tým to, čo som už počul od mnohých domácich. Ak chcete vidieť skutočný život, treba ísť čo najďalej od centra. Ponoriť sa do inej štvrte. Tam, kde sa pozerá futbal, pije skôr pivo a nad búrskymi orieškami sa rozoberá život.
Presne tam smerujeme aj my.
Sadneme si do podniku, ktorého názov som si nezapamätal. Sedím, pijem chladenú vodu a sledujem život na ulici. Veľkolepé staré americké autá tu často nahradili cyklorikše. Deti na ulici hrali najpopulárnejší šport – baseball. Bielizeň sa sušila v každom piatom okne a vytvárala farebnú mozaiku mesta. Najviac ma však bavili zvuky.
Tam hlasná hudba. Hentam malá hádka. A na rohu niekto nesmelo predával pečivo. Všetko to znelo ako orchester počas skúšky. Tieto zvuky ulice nepočuť tam, kam domáci už ani nechodia. Bol to úplne iný obraz Kuby. Na jednej strane sa turistický priemysel snaží navodiť dojem, že návštevníci zažijú čo najautentickejšiu Kubu. Na druhej strane sa však práve týmto štvrtiam vyhýba. A vtedy mám chuť zakričať jednu vec.
Ten istý turistický priemysel všade tvrdí, že Kuba je najbezpečnejší ostrov Karibiku – čo je zatiaľ pravda. No zároveň počujem miestnych anglicky hovoriacich sprievodcov, ako turistom hovoria, že v týchto častiach by im mohlo niečo hroziť.
Možno teraz poviem niečo, čo nebude populárne. V týchto štvrtiach totiž sprievodcovia nedostanú svoje provízie. Veľmi dobre viem, ako to tu funguje so skupinami. Za všetko si berú podiel – za jedlo v reštaurácii, za predaj cigár, rumu, jazdy na starých autách. Stačí si porovnať ceny.
V reštauráciách v starej Havane stojí jedlo pokojne 10 až 15 eur. A za mojito dáte šesť eur. Stačí však prejsť pár ulíc ďalej – a zrazu sú ceny o polovicu nižšie. A ak by niekto namietal, že chce jesť na peknom mieste, tak tu kontrujem butikových reštauráciami vo Vedade. Tam si dáte kvalitné jedlo pokojne za osem eur. Nie, nebojujem proti turistickému priemyslu. Veď aj my máme cestovku. Len sa pýtam jednoduchú otázku.
Veď každý chce zažiť autentickú Kubu, nie?
Tak prečo sa nepozrieť aj na iné stránky ostrova slobody? Musí byť všetko len krásne natreté, upravené a z každého rohu musí znieť známa kubánska hudba? Napadlo mi pri tom jedno prirovnanie.
Je to, akoby sme zahraničným návštevníkom v centre Bratislavy ponúkali len rurálny obraz Slovenska. Dali by si halušky z drevených tanierov, všade by hral Macejko a každý by si musel dať borovičku s pivom. Pritom by stačilo prejsť napríklad do Ružinova. Tam si dáte vyprážaný syr a k tomu kofolu. Proste to, čo jedia skôr domáci. Niečo bližšie k realite. Mimochodom – znejú v našich reštauráciách a krčmách slovenské ľudové piesne?
Neznejú.
